Rím

,,Rím bol založený roku 753 pred naším letopočtom,“ uvádza sa v historických prehľadoch a príručkách.V niektorých dokonca stojí,že sa tak stalo 21.apríla,a v presnejších sa pripája,že tento dátum sa opiera o ,,rímsku tradíciu“. Zakladateľmi Ríma boli podľa tej istej tradície bratia Romulus a Remus.

Presnosť a jednoznačnosť vzbudzujú dôveru a ustavičné opakovanie vierohodnosť.Starí Rimania neuvádzali však po dlhé stáročia rok založenia svojho mesta presne ani jednoznačne; zdá sa,že vôbec netušili, aký to bude raz dôležitý učebnicový dátum. Až v poslednom storočí pred naším letopočtom prijali odhad polyhistora a spisovateľa Marca Terentia Varrona,že Rím bol založený ,,tretieho roku šiestej olympiády“(prvá sa konala podľa gréckej tradície roku 776 pred naším letopočtom.). Z toho údaja vypočítal potom v šiestom storočí nášho letopočtu historik Dionysius Exiguus,že k ,,založeniu Ríma“ došlo roku 753 pred n.l.,mohlo však k tomu rovnako dobre dôjsť aj roku 754 pred n.l.(Bol to ten istý Dionysius Exiguus,čo sa pomýlil najmenej o štyri roky pri vypočte dátumu ,,narodenia Krista“, ked hľadal základ pre začiatok nášho letopočtu.) Stáročia však tento výpočet posvätili a keby neboli v knihách historikov iné fikcie vydávané za fakty, mohli by sme byť celkom spokojní.
Historickú tradíciu dnes spravidla nezavrhujeme;skúsenosti nás poučili,že občas obsahuje zrnko pravdy. Lenže v prípade Romula a Rema ide o osoby,ktoré boli príliš vznešeného pôvodu, aby to mohli byť ľudia z mäsa a krvi. Ich otcom bol boh vojny Mars, syn najvyššieho boha Jova a jeho manželky Junony, matkou zas panna-vestálka Rea Silvia.Po matke, ktorá bola dcérou albského kráľa Numitora,boli, pravda, takisto božského púvodu. Ich predkom v pätnástom kolene bol hrdina Aeneas,syn bohyne lásky Venuše a pravnuk samotého Jova.Rimania boli na tento vznešený pôvod zakladateľov svojho mesta hrdí a používali ho ako jeden z argumentov na odôvodnenie svojej svetovlády. Tí z nich,ktorí tomu neverili,zdvorilo mlčali-asi ako donedávna Japonci, ked pochybovali, že ich cisár je priamy potomok Slnka.

Čo na to hovorí moderná veda? Napodiv - Rím vraj nebol pravdepodobne vôbec založený! A rozhodne nie Romulom a Remom… Napriek tomu však existuje!

,,Staroveku priznávame výsadu,že smie miešať ľudské s božským,aby vznik miest vyzeral vznešenejší,“napísal na sklonku 1.storočia pred n.l.rímsky historik Titus Livius.Rimania túto výsadu náležite využili historici rovnako ako básnici.

Z vôľe bohov bol založený Rím,aby sa skvel v sláve a mocne svetu vládol,ked padla slávna Troja.Ako sa to stalo,o tom sa mýty vcelku zhodujú; rozdiely sa týkaju len niektorých nepodstatných podrobností a zveličili ich až neskorší autori. Najznámejšie a najrozšírenejšie podanie týchto mýtov pochádza z najväčšieho diela rímskej epickej poézie,z Vergiliovej Aeneidy.

Historia pádu Troje, ktorá tvorí prolog k založeniu Ríma, je známa z Homéra a Vergilius si ju len s obvyklou mierou straníckosti upravil pre rímske potreby. Najvyššiemu bohu Jovovi sa znepáčil rod trojského kráľa Priama,a tak dopustil záhubu jeho mesta.Príčinu tohto božieho dopustenia Múzy Homerovi neprezradili. Priamus bol spravodlivý vladár a statočný človek,mal osemnásť manželiek a páťdesiat synov(okrem dvanástich dcér), obete prinášal, bohov si ctil a k ľudom sa správal vľudne. Napokon pát Troje určil sám Osud, ktorý je mocnejší než všetci bohovia. Vykonávateľmi tohto diela záhuby sa stali spojené armády achájskych kráľov,ktoré pritiahli z Grécka a po desaťročnom obliehaní Troju zničili.

Na výpravu proti Troji mali achájsky králi dostatočný dävod. Bola bohatým mestom, plným zlata, striebra, brondzu a krásnych žien; okrem toho ich znepokolovala jej moc.To sa však dozvedáme od Homéra len mimochodom; už v oných dávných časoch bývalo zvykom príčiny a zámienky k vojne zamieňať. O to podrobnejšie sme však informovaní o bezprostrednom podnete k vojne. Priamov syn Paris uniesol manželku spartského kráľa Menelaa, krásnu Helenu. Neuniesol ju celkom sám, ale s pomocou syna dardanského kráľa Anchisa, mladého Aanea. A nespravil to dokonca ani výhradne z vlastnej vôľe. Podnietila ho k tomu bohyňa lásky Venuša, ktorá mu sľúbila za manželku najkrajšiu ženu pod slnkom, aby sa mu tak odmenila, že jej v spore s bohyňami Junonou a Minervou pririekol prvenstvo v kráse. Pravda, to na podstate veci nič nemenilo: nech riadia činy ľudí hoci bohovia, ľudia sú za ne zodpovední. Primeraným trestom za únos kráľovnej manželky synom iného kraľa bola podľa dobových zvyklosti vojna-s tým musel Paris i jeho otec Priamus počítať.

Achajski krali,pochopiteľne, potrebovali k úspešnému výsledku vojny proti Troji pomoc bohov;museli si ich nakloniť zmierlivosťov. Menelaus sa teda vypravil na radu svojho brata, mykénskeho kráľa Agamemnona, do Troje, aby ukazal dobrú vôľu a poskytol kráľovi Priamovi možnosť vybaviť věc po dobrom.Pre všetky prípady si vzal so sebou ešte aj obratného vyjadnávača ithackého kraľa Ulixa čiže Odyssea. Dopadlo to podľa očakávania: Paris odmietol o Helene strácať slová a chcel vrátiť len pokladnicu,ktorú,mimochodom,tiež uniesol. Ked sa kraľ Priamus postavil za svojho syna, pohrozil mu Menelaus vojnou,a ked to nepomohlo, prešiel od hrozby k činu. Požiadal svojho brata Agamemnona, aby sa ako najmocnejší achájský kráľ postavil na čelo trestnej výpravy proti Troji.

Agamemnon zmobilizoval všetkých achájských kráľov, so stotisícovou armádou sa priplavil k maloázijským brehom a napadol Priamovo mesto. Bleskový úder sa mu nepodaril, lebo ho Trojania na čele s Priamovým najstarším synom Hektorom odrazili, a tak začal mesto obliehať. Desať dlhých rokov táboril s achájským vojskom pred hradbami vysokej Troje a zvádzal s obrancami nerozhodné bitky. Čo sa mu však nepodarilo silou zbraní a hrdinstvom takých bojovníkov,akými boli Achilles, Ajax, Diomedes alebo Patroclus, dosiahol vojnovou ľsťou.Na návrh kráľa Ulixa dal postaviť obrovského dreveného koňa, do jeho dutého brucha schoval najlepších bojovníkov, potom spálil celý tábor, nalodil vojsko a odišiel akoby s neúspechom domov. Trojania objavili koňa, a ked sa od zajatého Ulixovho vojaka Sinona dozvedeli, že koňa vraj Achájci postavili na rozkaz bohyne Minervy, aby chránil Troju miesto posvätnej sochy, ktorú z nej tajne uniesli, dotiahli ho do mesta. Zbúrali dokonca časť hradieb, lebo bol taký veľký, že neprešielani najväčšou bránou. Nadšení šťastným výsledkom vojny usporiadali verejnú oslavu a spokojne sa uložili na spánok. V noci potom vypustil Sinon z koňa ukrztých bojovníkov, aby vtrhli do kráľovského paláca a fakľou v prielome hradieb dal signál Agamemnonovmu vojsku, ktoré sa pod rúškom tmy vrátilo k trojským brehom. Ráno len dymiace trosky vylúpených palácov a domov pripomínali, kde stálo Priamovo mesto…

Nikto z trójskych vodcov neunikol achájskym zbraniam. Už za vojny zahynul Priamov syn Hektor, ktorý bol hlavným veliteľom trójskeho vojska. Zahynul i Paris a ostatní Priamovi potomci, zahynuli vodcovia všetkých spojencov Tróje, v poslednej noci zahynul achájskym mečom aj sám kráľ Priamus. Kto z popredných Trójanov pád města prežil, padol do zajatia. Zachránil sa z nich iba jeden jediný muž.

Bol to Aeneas, niekdajší Paridov priateľ a vodca dardanského vojska, ktoré sa hrdinsky bilo na strane Trójanov. Osud mu totiž určil, aby preniesol oheň z trójskeho kozuba na italskú pôdu a založil tam město, z ktorého vzišiel Rím.Založením tohoto mesta sa Aeneova úloha v mýtoch neskončila. Územie okolo Tiberu nebolo krajinou nikoho. Žili tam Latinovia, ktorým vládol kráľ Latinus, syn boha polí a lesov Fauna. Jako prijal Latinus Aenea, o tom sa správy rozchádzyjú. Podľa jednej verzie vraj priateľsky, podľa druhej dovolil mu založiť město až po boji, v ktorom podľahol. Nakoniec mu dal svoju dcéru Laviniu za manželku. Na jej počesť nazval potom Aeneas novozaložené město Lavinium.

O svoje město i manželku musel však Aeneas ešte dlho bojovať. Latinovia s nevôľou prizerali, že sa v ich krajine usadili cudzinci. Nevôľa prerástla do sporov a spory do bitiek so zbraňou v ruke. Nepokoje využil kráľ susedným Rutulov Turnus, ktorý sa chcel oženiť s Laviniou a pripojiť k svojej krajine Latnovo kráľovstvo. Postavil sa na čelo nespokojných starousadlíkov a zaútočil na Aeneovo město. Trójania útok odrazili, a keď im prišli na pomoc Etruskovia, vedení dávnym Turnovým nepriateľom Euandrom, rozpútala sa krvavá vojna. Rozhodol ju až súboj medzi vodcami obidvoch strán, v ktorom Aeneas Turna zabil. Víťazný Aeneas veľkolepo potom dobudoval svoje město, spojil trójsky ľud a stal sa jeho kráľom.

Zo spojenia Trójskych prisťahovalcov a latinských starousadlíkov národ rímsky, ktorý dostal meno podľa města, čo založili neskorší Aeneovi potomci Romulus a Rémus.

Jako dlho vládom Aeneas vo svojej novej vlasti, mýty nehovoria. Ani ohľadne jeho smrti nie sú za jedno. Zhodujú sa len v tom, že napokon sa dostal na nebo a stal sa bohom. Jeho syn Ascanius čiže Julus založil potom město Albu Longu, ktoré bolo priamym predchodcom Ríma.

Po Julovi vládlo v Albe Longe jedenásť menej známych kráľov. Vyznačovali sa len pôvodom a zvyčajných hrdinstvom, daktorí aj spravodlivosťou. Dvanástym jeho nástupcom bol kráľ Procas, ktorý mal dvoch synov. Staršieho Numitora a mladšieho Amulia. Keď zomrel, na trón nastúpil práve Numitor. Amulius ho však zbavil vlády a vyhnal. Kedže nechce opakovať chybu svojho brata, ktorý si trón bezpečne nezabezpečil, dal popraviť všetkých jeho synov a dcéru Reu Silviu donútil stať sa kňažnou bohyne Vesty, čo bola funkcia spojená so sľubom večného panenstva. Lenže Rea Silvia neodolala bohu vojny Martovi a po patričnom stave mu porodila dvojčatá Romula a Rema.

Len čo sa Amulis o narodení prípadných uchádzačov o trón dozvedel, rozkázal ich hodiť do rieky a po nich aj Reu Silviu. Sluhovia dali chlapcov do koša a odniesli ich k Tiberu, ktorý bol práve rozvodnený.Položili kôš na vodu a ohlásili splnenie rozkazu Amuliovi. Voda však čoskoro opadla a kôš s Romulom a Remom ostal na suchu. Nezahynula ani Rea Silvia.Zachránil ju boh rieky Tiberu, lebo sa mu zapáčila a odviezol si ju k svojim prameňom, kde sa s ňou oženil.

Po záchrane Romula Rema před utopením nasledovala ich záchrana před hladom a zimou. Ich plač privábil vlčicu, ktorá žila v lese na neďalekom Palatínskom pahorku. Zbehla k rieke a odniesla si ch k svojmu brlohu do jaskyne. Tam ic dojčila svojím liekom a ohriavala svojím telom. Raz ju tak zazrel pastier Amuliových stád Faustulus. Vyčkal, keď od chlapcov odbehla, a odniesol si ich domov, kde ich potom s manželkou Accou Larentiou spolu so svojimi dvanástimi synmi vychoval. Dodnes stojí na západnom svahu Palatína „Faustulova koliba“, v ktorej vraj Romulus a Remus vyrástli.

Keď Romulus a Remus odrástli, pásli kravy a poľovali na zver, čo sa v mýtickych časoch považovalo za celkom primerané zamestnanie pre kráľovských synov.
Všetko bolo v najlepšom poriadku, ibaže Romulus a Remus, vedomí si svojho kráľovského pôvodu, nemali kde vládnuť. Kdeˇže nechceli čakať, kým ich dedo Numitor zomrie a uprázdni im trón v Albe, rozhodli sa založiť nové město. Svoje rozhodnutie uskutočnili. Tristo rokov po založení Alby Longy vyrástli teda na Palatíne vysoké hradby Ríma.

O umiestnení města na Palatínskom pahorku sa Romumus a Remus ľahko dohodli. Bolo to neobyčajne výhodné miesto. Uprostred prekrásnej úrodne krajiny, nad riekou ponáhľajúcou sa k moru, z troch strán chránené skalnatými svahmi a zo štvrtej močiarmi proti útoko divej zveri i nepriateľov. Šesť iných pahorkov sa mierne dvíhalo na všetkých stranách okolo Palatína. Tvorili jeho obzor i hradbu.

Teraz už išlo o poslednú formalitu, jako sa bude nové město volať. Každý s bratov túžil, aby sa volalo po ňom. Robili si na to rovnaký nárok. Dohodli sa teda, že vyčkajú znamenie z letu vtákov, čo sa v tých časoch považovalo za obzvlášť spoľahlivý spôsob, ktorým dávali bohovia najavo svoju vôľu. Znamenie bratov však nerossúdilo a tak medzi nimi nastal znova spor a hošlo k hádke, ktorá sa premenila na bitku. V tejto bitke vraj Rema zabili. Či to naozaj tak bolo, nevedno.
Tak či onak, město dostalo po Romulovi meno Roma čiže Rím a Romulus sa stal jeho prvým kráľom.

Prví obyvatelia Ríma boli muži z Romulovej družiny, prisťahovalci z albánskych osád boli tak isto muži. Bez žien mohol byť však Rím iba pevnosťou, nie mestom. Romulus teda vyslal do susedných obcí poslov, aby im dovolili vybrať si manželky. Všade ich však odmietli. Romulus však oznámil, že usporiada slávnostné hry na počesť boha Neptuna Consa a pozval na ne všetkých svojích susedov. Prišli v hojnom počte najmä Sabiniovia aj s manželkami a dcérami. Keď bola zábava v najlepšom, vrhli sa na dané znamenie rímski muži na sabinské dievčatá a uniesli ci. Bezodkladne sa tiež postarali, aby sa stali ich manželkami a matkami ich detí.
Únos Sabiniek nemohom ostať bez následkov. Otcovia, ktorí stratili dcéry, a mládenci, ktorí boli naraz bez snúbeníc, donútili svojho kráľa Tita Tatia, aby vyhlásil Romulovi vojnu. Rímski muži, zaujímajúci sa skôr o svoje manželky jako o boj, sa na bojovej pláni dlho neudržali a stiahli sa za hradby. Tam sa však odhodlane bránili. Sabinovia preto podplatili Tarpeiu, dcéru veľiteľa hradu Spuria Tarpeia, a tá im za zlaté náramky tajne otvorila bránu. Romulus musel so svojími mužmi ujsť.Keď sa však druhúho dňa znovu pokúsil dobiť svoje město, vrhli sa Sabinky medzi nepriateľské vojská. Uprosili svojich otvov a bratov, aby im nezabíjali manželov, a donútili svojich manželov, aby nebojovali s ich otcami a bratmi. Sabinovia a Rimania uzavreli mier a spojení pokvnými zvazkami, napokon spojili svoj ľud. Titus Tatius sa presťahoval do ríma a vládol tam spoločne s Romulom. Keď zomrel, stal sa zas jediným rímskym kráľom Romulus.

Keď Romulus zomrel stal sa bohom a pod menom Quirinus chránil potom svoje město a svoj ľud do konca sveta rýmskym mýtov.