(1200 pred n.l.- 476 n. l.)
V rokoch 1200 - 800 pred n. l. bol osídľovaný Apeninský polostrov. K pôvodným obyvateľom prišli kmene Italikov (napr. Latinovia), obyvatelia z Balkánu (Ilýri, Venéti) a z Grécka a Etruskovia, ktorí tu založili prvé osady a mestské štáty. Pôvod Etruskov nepoznáme. Boli to poľnohospodári a remeselníci, v ich mestských štátoch vládol kráľ a aristokracia. Roku 540 získali za pomoci Kartága do Grékov Sardíniu. V 5. storočí osídlili severné oblasti Kelti.
Rímske kráľovstvo (753-510 pred n.l.)
Jedným z etruských miest bol i Rím. Podľa povesti ho však založili bratia Romulus a Rémus odchovaní vlčicou roku 753 pred n. l. Na čele Rímskeho mestského štátu bol etruský kráľ a senát zložený z aristokracie. Obyvateľstvo sa delilo na patricijov (plnoprávni, domorodci, ktorí mohli zastávať úrady) a plebejcov (roľníci, remeselníci, prisťahovalci; neplnoprávni - nemohli zastávať štátne úrady). Kráľ Servius Túlius uskutočnil spoločenskú reformu a posledný kráľ Tarquinius Superbus bol roku 510 odvolaný, vyhnaný a začala republika.
Rímska republika (510 - 27 pred n. l.)
Na čele republiky boli dvaja konzuli volení na jeden rok počas mieru alebo diktátor volený na pol roka počas vojny. Na správe sa podieľali i vysokí úradníci, senát a občiansky snem - centurijné zhromaždenie. K vysokým úradníkom patrili prétori (sudcovia), kvestori (hospodári), liktori (radcovia konzulov), edilovia (udrž. poriadku) a cenzori (spisovali majetok a zaraďovali občanov do tried). Plebejci chceli dostať politické práva, preto sa zhromaždili a volili si zástupcov - Tribúnov ľudu. Tí dostali právo veta - nesúhlasu s prijatým zákonom. Niekoľkokrát sa Plebejci vzbúrili, opustili Rím (tzv. secesie) a o niekoľko storočí boli s patricijmi zrovnoprávnení. Vplyvnú moc získala nobilita - skupina najbohatších.
Rimania mali ambíciu ovládnuť celú Itáliu. Vojny začali roku 500 a Itália bola ovládnutá roku 265. Vytvoril sa tak centralizovaný štát. Potom, čo chceli Rimania získať Sicíliu, ktorú spravovalo Kartágo, vznikli púnske vojny. Hoci Rimania boli lepší na súši a Kartáginci na mori, v prvej vojne (264-241) získali Rimania Sicíliu, ktorá sa stala ich prvou provinciou. Druhú púnsku vojnu (218 - 202) začal Kartáginský veliteľ Hanibal útokom na Hispániu, kde boli rímski spojenci. Hanibal ju získal a tiahol na Rím. Roku 216 vyhral bitku pri Kanách a roku 212 obkľúčil Rím. Kým otáľal, Rimania na čele so Scipiom zorganizoval vojsko v Hispánii a porazil Kartágo v meste Zama. Rimania takto získali Hispániu. A v tretej púnskej vojne (149-146) Rimania zničili a podmanili si Kartágo.
Hneď potom Rím dobýjal ďalšie územia, predovšetkým v Grécku a juhozápadnej Ázii. Dobyté územia sa nazývali provincie a mali svojich správcov. Pôda bola odovzdávaná osadníkom, ktorí rýchlo bohatli. Provincie boli zdrojom lacného obilia a otrokov.
Táto expanzia však zapríčinila krízu v samotnom Ríme. V Itálii sa prehlboval rozdiel medzi bohatými a chudobnými, pôda ostala neobrobená a roľníci museli bojovať. Vznikali bezzemkovia. Bratia Gracchovci, tribúni ľudu, chceli pôdu prerozdeliť pre všetkých. Za to boli obaja zabití. Situácia sa zmenila až vtedy, keď vzniklo žoldnierske vojsko. Kruto sa zaobchádzalo s otrokmi, ktorých Rimania lacno získavali z provincií. Osobitnú skupinu tvorili gladiátori , ktorí bojovali na zábavu Rimanov (napr. v Koloseu). Otroci sa vzbúrili, najväčšia vzbura bolo Spartakovo povstanie (73-71), do ktorého sa zapojilo 500 000 otrokov. Rímska armáda ich však porazila a cestu Via appia z mesta Capuy (na juhu) do Ríma lemovalo 6000 ukrižovaných otrokov. Koncom 2. a začiatkom 1. storočia začali v Ríme vznikať občianske vojny. Ich príčinami bola nerovnosť medzi bohatými a chudobnými, zneužívanie moci úradníkmi, nejednotnosťou senátu, snahy niektorých politikov dostať sa k moci. V roku 121 vznikla občianska vojna medzi populármi (chudobní, zástanci reforiem) a optimátmi (odporcovia zmien, bohatší). Vojna skončila roku 82 výhrou optimátov, ich vodca Sulla sa stal diktátorom. Boli spísané proskripcie - zoznamy nepohodlných ľudí.
V roku 60 pred n. l. podpísali spojeneckú dohodu traja vplyvní rímski politici: Cézar (konzul), Krasus a Pompeius s cieľom vládnuť. Po Krasovej smrti sa začal Cézar s Pompeiom sporiť. Cézar sa stal po skončení konzulského úradu správcom Gálie, ktorú zväčšil bojmi proti Keltom (52 - porazil ich vodcu Vercingetorixa). Vytvoril vojsko, roku 49 prekročil rieku Rubikon a roku 45 ovládol Rím, stal sa diktátor, za čo ho o rok senátori zavraždili. Druhý triumvirát (43 pred n. l.) tvorili Lepidus, Oktaviánus a Antónius. Po Lepidovej smrti Oktaviánus porazil Antónia (správcu Egypta, manžel Kleopatry), Egypt pripojil k Rímu a založil nový typ vlády - cisárstvo.
Rímske cisárstvo (27 pred n. l. - 476 n. l.)
Oktaviánus ponechal senát a snem, ale obmedzil ich právomoc. O všetkom rozhodoval sám. Upevnil moc krajiny silným vojskom a úradníckym aparátom. Získal tituly augustus - vznešený, cézar - cisár, imperátor - vojenský vodca, cenzor, tribún, najvyšší kňaz. Už za jeho vlády začali Rím ohrozovať zo severu Barbari. Prvá cisárska dynastia Ríma sa nazýva Júlsko - Klaudiovská a tvorili ju napr. Oktaviánus, Tibérius, Kaligula, Claudius a Nero, ktorému sa pripisuje krutosť, prenasledovanie Kresťanov a podpálenie Ríma. Ďalšou dynastiou vládnucou v 1. storočí n. l. boli Flaviouci, ktorí upevnili Rím. Napokon vznikla dohoda, že cisár určí už za svojej vlády svojho nástupcu, ktorý sa stal jeho adoptívnym synom. Trajánus - 1. adoptívny cisár - pripojil k Rímu časť západnej a strednej Európy. Hadrianus začal viesť obranné vojny Ríma, určil hranice v Británii, kde dal vybudovať známy val. Markus Aurélius - filozof a spisovateľ - musel viesť obranné vojny proti barbarom žijúcim za severnou hranicou Rímskej ríše. Potom vládli viacerí ďalší cisári, medzi nimi i Septimus Severus, ktorý založil severovskú dynastiu. V krajine vzrastali kolóni - schudobnení roľníci, bezzemkovia a otroci, ktorí si prepožičali pôdu od veľkostatkárov, za čo im platili nájom. Prvé obdobie cisárstva sa volalo principát (27 pred n. l. - 284 n. l.) a potom, čo sa vlády ujal cisár Dioklecián začalo druhé obdobie cisárstva - dominát (284 - 476n.l.)
Dioklecián nastolil neobmedzenú vládu, zrušil senát a snem, urobil vojenské, správne a hospodárske reformy, keďže ríša pred začiatkom jeho vlády upadala. Spolu s ním vládol jeho spoločník a dvaja nástupcovia, takáto vláda sa nazýva tetrarchia. Mal titul Dominus et Deus - pán a boh. Ďalší cisár, Konštantín Veľký začal vládnuť po občianskej vojne. Založil nové hlavné mesto ríše - Konštantínopol (Istanbul). Zlegalizoval v ríši Kresťanstvo vydaním Milánskeho ediktu roku 313, rozmáhajúce sa medzi chudobnejšími vrstvami a často zakazované. Roku 325 sa konal prvý cirkevný koncil - Nicejský, kde boli prijaté základy dogmatiky (bohom zjavená pravda) Kresťanstva. Cisár Teodosius roku 395 veľkú a takmer neovládateľnú Rímska ríšu rozdelil na dve časti (západnú - Rím, vláda Honoria, jazyk latinčina a východnú - Konštantínopol, vláda Arkádia a jazyk Gréčtina. ) Západorímska ríša už stála pred zánikom, nakoľko ju stále viac a viac osídľovali Germáni. Roku 476 cisár Orestes dosadil na trón syna Romula Augusta, v ktorého službách bol i germánsky náčelník Odoakar. Ten zabil Oresta, zosadil Romula Augusta a vyhlásil sa za kráľa italských Germánov.
Základy rímskej kultúry položili Etruskovia a Gréci. Rimania vytvorili písmo - latinku. Pôvodne mali mnohobožstvo, podobné gréckemu (najvyšší boh bol Jupiter, jeho žena Juno, bohyňa krásy Venuša, múdrosti Minerva, boh vojny Mars, mora Neptún...)
Bohatá bola rímska literatúra. Najznámejší básnici boli Ovídius, Vergílius a Horácius. Rimania stavali amfiteátre (koloseum v Ríme), cesty, chrámy, tržnice, víťazné stĺpy alebo vodovody. Najvyspelejší boli v dvoch vedách - rečníctve a práve.
