Termínom reformácia (lat. obnovenie, pretvorenie, zlepšenie) sa označujú hnutia v 16. stor., ktoré viedli k vzniku protestantizmu a následnému založeniu evanjelickej a reformovanej cirkvi. Reformácia poznačila všetky oblasti politického a náboženského života väčšiny národov Európy v období novoveku. Za deň začiatku reformácie sa všeobecne považuje 31. október 1517, kedy Martin Luther (1483 - 1546) pribil na dvere zámockého kostola vo Wittembergu 95 téz proti odpustkom. Spor o tom, či odpustky môžu zabezpečiť spasenie človeka, prerástol do úplného rozštiepenia dovtedy jednotnej cirkvi. Pritom myšlienka reformácie ,,hlavy a údov“ cirkvi sa vynorila už v druhej polovici 15. stor. Na začiatku 16. stor. bola už všeobecne citeľná potreba zásadných reforiem, ale pre odpor renesančných pápežov sa takmer nič nepodniklo na zlepšenie žalostného stavu katolíckej cirkvi, ktorý bol v ostrom protiklade s jej proklamovanými ideami a poslaním.
Reformné názory Martina Luthera sa postupne radikalizovali a vo verejnej dišpute o teologických otázkach s Dr. Eckom v Lipsku v lete 1519 spochybnil aj primát pápeža. Vzťahy medzi Lutherom a pápežskou kúriou sa vyostrili. Podporovaný výrečným Filipom Melanchtonom a pod ochranou saského kniežaťa Fridricha Múdreho získaval Luther čoraz viac nadšených a vplyvných prívržencov, najmä medzi príslušníkmi nemeckej šľachty. Úplný rozchod s Rímom a pápežom zavŕšil Lutherov spis ,,O babylonskom zajatí cirkvi“ vydaný v októbri 1520. Lutherov náhly odchod z ríšskeho snemu vo Wormse v apríli 1521 a májový wormský edikt, odsudzujúci Luthera a jeho stúpencov, rozdelil Nemecko na dva tábory. Cisár Karol V. sa síce pokúšal zabrániť rozkolu, ale jeho sedemročný pobyt v Španielsku rozhodol o rozšírení reformácie v Nemecku. Na sneme v Speyeri v roku 1526, na ktorom sa cisár nezúčastnil, sa cirkevné otázky prenechali všeobecnému koncilu. Až do jeho konania nemeckí veľmoži i ríšske mestá mohli postupovať podľa ľubovôle, ale tak, aby sa nedostali do rozporu s Bohom i s cisárom.
Lutherovo reformačné hnutie rýchlo prekročilo hranice ríše a medzi nemeckými kolonistami v Poľsku a Uhorsku našlo živnú pôdu. Rovnako intenzívne sa rozvíjalo v nemeckých oblastiach Švajčiarska najmä zásluhou Ulricha Zwingiliho (1484 - 1531), kazateľa v Zürichu. Na ďalšom sneme v Speyeri v roku 1529 sa cisár Karol V. pokúsil o zrušenie predchádzajúceho speyerského uznesenia a všetkými prostriedkami sa snažil zabrániť šíreniu novej viery. Snemové rozhodnutie namierené proti reformácii odmietlo protestom 14 ríšskych miest a niektoré kniežatá na čele s Jánom Saským a Filipom Hessenským. Od toho času sa stúpenci reformácie označovali ako protestanti. Nemeckí protestanti svoje úsilie o osamostatnenie prejavili augsburským vierovyznaním v roku 1530. Reformácia poskytla veľmožom, šľachte i samotným panovníkom vítanú príležitosť zmocniť sa rozsiahlych cirkevných majetkov, a to bol jeden z dôvodov jej prudkého rozšírenia. Švédsky kráľ Gustáv Vasa začal presadzovať reformáciu už od roku 1527.
Podobne postupoval aj dánsky kráľ Kristián III. (1534 - 1559), ktorý zrušil biskupstvá, sekularizoval kláštorné statky a zaviedol reformáciu zhora, a to nielen v Dánsku, ale aj v podrobenom Nórsku a na Islande. Pre nezhody s pápežom sa z jeho područia osamostatnilo aj Anglicko. Zásluhou Jána Kalvína sa reformácia šírila aj vo francúzskej rečovej oblasti. V čase smrti jej pôvodcu, Martina Luthera (1546), zostali reformáciou nedotknuté len Taliansko, Španielsko a časti Francúzska.
