Mnohí prestrašení mešťania odišli z Bratislavy do Devína a do Viedne. Hradný kapitán Szalay dal horúčkovite zosilniť opevnenie hradu a mesta. Aj mestská rada sa začala vážne pripravovať na obranu. Vydala rozkaz na zbúranie kostolov a iných verejných budov, ktoré stáli vonku za hradbami. Nariadenie postihlo kostol sv. Michala pred Michalskou bránou, kostol sv. Vavrinca pred Laurinskou bránou, mestskú nemocnicu, chudobinec a niekoľko súkromných domov. Okrem toho mestská rada rozkázala strhnúť šindľové strechy zo všetkých budov v blízkosti hradieb a valov. Rybársku bránu zamurovali a ponechali v nej len úzky priechod pre peších. Stromy před bránou dali povytínať, aby ich nepriateľ nemohol využiť jako zákryt. Město sa zmenilo na vojenský tábor. Okrem riadnej posádky v počte tri tisíc žoldnierov hemžilo sa tu aj mnoho cudzích vojakov, ktorí sem zutekali z Komárna a Rábu. Obe tieto mestá vydali ich vojenskí velitelia Turkom bez boja. Sultán Soliman mal cestu na Bratislavu otvorenú. Myslel si, že mu padne do lona. Ale mýlil sa. Bratislavský hradný veliteľ Ján Szalay sa Sultánovho výhražného listu nezľakol. Pripravoval vojsko na boj s Turkami. Boj sa odohral 24. Septembra. Turci mali stošestdesiat vojenských lodí a dvestotisíc vojakov. Bratislavu obišiel. Dostali sa k mestu len turecké hliadky, ktoré narobili v okolitých obciach veľké škody. Sultán chcel tako nahnať Bratislavčanom strach a dúfal, že sa vzdajú. Ale mýlil sa. Keď sa turecké loďstvo dostalo pod hrad, privítala ho prudká streľba z hradných diel. Niekoľko lodí sa potopilo, niektoré Bratislavčania zajali. Sultán sa zrejme chystal na krvavú odplatu, až dobyje Viedeň. Ale aj Viedenčania, hoci mali len 16 000 obrancov, si počínali udatne. Odrazili všetky turecké útoky, takže v polovici októbra sa Soliman rozhodol obliehanie Viedne prerušiť a vrátiť sa do Uhorska. Po nedobrých skúsenostiach z plavby proti prúdu Dunaja pokladal na spiatočnej ceste za múdrejšie obísť Bratislavu bez boja.