Skutočnosti, zahalené mýtom, motivujú cestovateľov i archeológov. Výminkou nebola ani legenda o Tróji, meste, obliehanom počas trójskych vojen. Presne určiť jej polohu, ba vôbec uspokojivo dokázať jej existenciu sa však podarilo až na konci 19. storočia.
Nemeckého obchodníka Heinricha Schliemanna povesť o Tróji nadchla už v detstve. Keď neskôr zbohatol, obetoval svoj majetok hľadaniu zmiznutého mesta. Z historických prameňov vedel, že v staroveku jestvovalo akési ľudské sídlo, ktoré sa volalo Trója, ale po roku 355 n. l. sa tento názov už v nijakých ďalších záznamoch neobjavuje.
Na mieste prvých vykopávok v Turecku nenašiel Schliemann po Tróji ani stopu, a tak sa rozhodol preskúmať pahorok Hissarlik niekoľko kilometrov od pobrežia, ku ktorému sa viazali miestne povesti. V roku 1871 Schliemann so svojou mladou gréckou manželkou a skupinou asi sto miestnych robotníkov začal s vykopávkami. Pokračoval v nich takmer dvadsať rokov, až do svojej smrti. (Na istý čas však trójske nálezisko opustil, aby mohol urobiť vykopávky v Mykénach v Grécku.).
Schliemann bol síce nadšený, ale predsa len amatérsky archeológ. Pri výkopových prácach nevedomky zničil doklady, ktoré sa mali starostlivo vytriediť. Navyše odviezol z náleziska rôzne predmety, bez toho, aby zabezpečil dokumentáciu o tom, kde boli objavené. Napriek tomu odkry niekoľko starovekých opevnení a tiež veľa zbraní a kuchynských potrieb. Schliemann veril, že našiel Tróju. Mnohí historici boli skeptickí, ale medzi jeho stúpencov patrili aj vynikajúci znalci antického staroveku.
S pomocou odborníka, archeológa Wilhelma Dörpfelda, začala postupne vychádzať na svetlo zložitá minulosť i štruktúry mesta. Schliemann s Dörpfeldom odokryli deväť základných vrstiev Tróje. Každá z nich predstavovala nové mesto, postavené na troskách predošlého. Jednotlivým fázam pridelili čísla – najstaršej dali názov Trója I – a posledné mesto, postavené v rímskom období, nazvali Trója IX. Neskôr archeológovia tento systém ďalej prepracovali. Identifikovali mnoho ďalších vrstiev, takže dnes ich poznáme dovedna štyridsaťšesť. Aj keď bol Schliemann pôvodne presvedčený, že legendárnym mestom, ktoré hľadal, je Trója II, neskôr sa ukázalo, že je ním pravdepodobne Trója VIIa, ktorú do veľkej miery zničil požiar. Podľa nájdených ľudských kostí bádatelia usudzujú, že obyvatelia mesta zomreli násilnou smrťou okolo roku 1250 pred n. l., keď podľa názoru historikov Trója naozaj padla.
Ako sa začal legendárny zápas Grékov s Trójou? Podľa Homérovho eposu mal Paris, najkrajší zo všetkých smrteľníkov, rozhodnúť, ktorá z troch bohýň je najkrajšia – Héra, Aténa, či Afrodita. Afrodita zvíťazila, pretože Parisa podplatila – sľúbila mu, že dostane lásku od ženy, ktorú si zvolí. Paris si vybral Helenu, manželku Menelaa, kráľa Sparty, najmocnejšieho z gréckych štátov. S Afroditinou pomocou sa Parisovi a Helene podarilo uniknúť. Ako útočisko si Paris vybral Tróju, asi 500 kilometrov vzdialené mesto na pobreží vtedajšej Malej Ázie. Bolo to premyslené rozhodnutie: hoci vyrástol ako pastier, v skutočnosti bol princom, jedným zo synom trójskeho kráľa Priama.
Kráľ Menelaos prisahal, že sa pomstí. Vyplával s mocným loďstvom na more s cieľom dobyť Tróju. Jej obyvatelia sa však desať rokov úporne bránili. Keď sa Grékom nepodarilo dobyť mesto silou, uchýlili sa k prefíkanej ľsti, ktorá o tritisíc rokov neskôr Heinricha Schliemanna očaroval. Postavili veľkého dreveného koňa, do ktorého potajomky umiestnili skupinu bojovníkov. Keď koňa nechali pred bránami mesta ako dar Tróji, jej obyvatelia neodolali pokušeniu a vtiahli ho dnu. Gréci nastúpili na lode a naoko odplávali – v skutočnosti sa vzdialili len natoľko, aby zmizli Trójanom z dohľadu.
V noci sa grécki bojovníci vyplazili z koňa a otvorili brány mesta svojmu vojsku, ktoré sa medzitým pod rúškom tmy vrátilo. Gréci pobili väčšinu mužských obyvateľov, medzi nimi aj Parisa, a ženy odtiekli do otroctva. Helenu, ktorej krása spôsobila, že na more vyplávalo tisíc lodí, opäť vrátili víťaznému Menelaovi. Tróju – ktorá dnes leží vo vnútrozemí, asi 15 kilometrov od pobrežia – vypálili do základov. Na jej mieste neskoršie vznikli ďalšie ľudské sídla. Napokon sa však aj tie pominuli. Z prachu zabudnutia ich oslobodil až Schliemann.
