Rád založený na týchto pravidlách sa stal úzko zomknutým bratstvom, do ktorého boli príjmaní len urodzení muži. Pravidlá schválené koncilom zaručovali rádu prakticky nezávislosť na miestnej vláde a miestnych cirkevných autoritách, či už sídlili vo Svätej zemi alebo v Európe. Rád neplatil žiadne dane, dokonca mu bolo povolené, aby vyberal svoje vlastné. Templári mali právnu imunitu a mohli vykonávať na svojich územiach vlastnú spravodlivosť. Vo vzťahu k cirkvi podliehali iba pápežovi, ktorý im bol naklonený. Mali právo určovať si vlastných hodnostárov.
Ich znakom bol červený kríž v bielom poli a ich erbom dvaja jazdci na koňoch.
Vojenský pokrik templárov znel „Vive Dieu, Saint Amour“ a za svoje heslo si zvolili slová „Non nobis, Domine, non nobis, sed Nomini Tuo da gloriam“, čo v latinčine znamená „Nie pre nás, Bože, nie pre nás, ale dať tvojmu menu slávu.“


Hierarchia rádu

Na čele templárskeho rádu stál Veľmajster. Počas vyše dvestoročnej existencie sa vystriedalo 22 Veľmajstrov – prvý bol hlavný zakladateľ rádu Hugues de Payns a posledný bol Jacques de Molay, ktorého potupne upálili na hranici (viac v časti Zánik rádu). Zástupcom a poradcom veľmajsta bol Šenechal. Nositeľ ďalšej vysokej hodnosti – Veľkoprior a Prior – zastupoval Veľmajstra v jednotlivých priorstvách, ktoré patrili rádu. Komandér Veľkopriorstva a Priorstva bol správcom zverenej oblasti a priamo podliehal Veľkopriorovi a Priorovi. Maršál mal na starosti všetkých rytierov hodnosti nižšej, ako bol on sám. Dozeral na disciplínu a poslušnosť. Jeho pravou rukou bol Komandér rytierov, ktorý sa staral o všetkých rytierov hodnosťou nižšou, ako Komandér. Ďalšiu časť hierarchie rádu tvorili nostielia dvoch hodností, ktoré mali na starosti Komandatúry a Domy. Boli to Komandér Koménd (správca komandatúr) a Seržant (veliteľ komandatúr). K nižším hodnostiam patrili Vlajkonosiči (Podseržanti a nosiči vlajky komandatúry alebo beauceantu – vojnovej zástavy templárov) a Rádoví Rytieri. Boli to rytieri druhej a tretej triedy rádu.
Muž, ktorý chcel vstúpiť do rádu, musel pred svojim prijatím prejsť prísnymi testami. Ako Kandidát musel vydržať dlhú skúšobnú lehotu, v priebehu ktorej sa skúšala jeho úprimnosť a sila charakteru tak, že musel vykonávať mnoho nepríjemných povinností. S prijímaním tohto Kandidáta do rádu a jeho povýšením na Panoša sa spojuje rituál, ktorý patril medzi tie, z ktorých templárov obvinil král Filip IV. Pekný. Podrobnejšie sa o ňom zmienim v časti Úpadok rádu.