Hlavné výpravy

Výprava chudoby

Na jar 1096, t. j. ešte pred 15. augustom, sa konala Výprava chudoby, ktorá predchádzala prvej križiackej výprave. Zúčastnili sa jej predovšetkým chudobní roľníci (aj deti), ktorí chceli utiecť od svojich pánov,vyhnúť sa hladu a epidémiám a nájsť na východe pôdu a slobodu. Tiahli neozbrojení,bez zásob potravín a bez peňazí,cestou lúpili a vraždili. Samozrejme,že obyvatelia krajín,kade tiahli, ich „vraždili“ tiež. Roľníci pochádzali hlavne z oblasti severného Francúzska a západného Nemecka. V rámci tejto výpravy došlo k dovtedy najväčším židovským pogromom v Porýní a južnom Nemecku. Napriek protestom biskupov boli úplne zničené tri židovské obce (Worms, Mohuč, Speyer). Silno preriedené oddiely, ktoré napriek varovaniu byzantského cisára preplávali Bosporus, boli v októbri v prvej bitke porazené Seldžukmi pri Xerigordone.

Prvá výprava (1096 - 1099)

Hlavný článok: Prvá križiacka výprava

V auguste 1096 sa začala 1. (typická) križiacka výprava, ktorej sa zúčastnili predovšetkým nižší feudáli (rytieri rôznych kniežat), ale aj vyšší. Usilovali sa rozšíriť svoje panstvá a získať na Východe vplyv a bohatstvo. Výprava sa skladala zo štyroch menších výprav, ktoré vyšli z viacerých miest v Európe. Jednotlivé skupiny prechádzali po súši od jari až do zimy roku 1096 cez Uhorsko. Jeden nedisciplinovaný prúd, ktorý v oblasti Trenčína prešiel z Moravy na Slovensko, kde plienil, bol potom v júni rozprášený v okolí Nitry. Výpravy sa zúčastnilo spolu asi 100 000 križiakov.

Stretli sa na jar roku 1097 v Carihrade. Tu byzantský cisár križiakov urýchlene dopravil do Malej Ázie, avšak najprv museli prisľúbiť, že (bývalé) byzantské územia po dobytí zostanú (aspoň ako vazali) v Byzantskej ríši. 19. júna križiaci odovzdali Byzantskej ríši dobytú Nicaeu a 29. júna porazili sultána z Ikonionu pri Dorylaione (dnes: Eskišehir). V Malej Ázii hroznou horúčavou umierali denne desiatky rytierov oblečených do ťažkých brnení. Keď sa im 1098 podarilo doraziť do Malého Arménska (založeného koncom 11. stor. v dnešnom juhovýchodnom Turecku utečencami z Arménska dobytého Seldžukmi), načerpali síl, odpočinuli si a tiahli ďalej. Založili svoj prvý štát, Edesské grófstvo na čele s Balduinom Bouillonským, a 3. júna dobyli Antiocheiu, jedno z najväčších miest východného Stredomoria, a založili tu kniežatsvo na čele s Bohemundom Tarentským, na ktoré si neustále robila nároky Byzantská ríša. Za významnej pomoci janovských a benátskych kupcov, ktorí im po mori dovážali drevo na baranidlá a podobne, sa im 15. júla roku 1099 po nesmierne krvavej bitke podarilo zmocniť sa Jeruzalema a založiť prísne kresťanské Jeruzalemské kráľovstvo (1099-1244). 28. júna potom ešte križiaci porazili sultána (emira) z Mosulu. Prvými vládcami Jeruzalemského kráľovstva bol Gottfried (Bohumír) Bouillonský (1099-1100), jeho brat Balduin (I) Bouillonský (1100-1118) a Balduin (II) Bouillonský (1118-1131).

Na okolí existovali štyri územia podriadené Jeruzalemskému kráľovstvu - grófstva Tripolis a Edessa, kniežatstvo Antiocheia a panstvo Tiberias (=neskoršie kniežatstvo Galilea). Neskôr vznikli aj ďalšie križiacke štáty, nie nevyhnutne podriadené Jeruzalemu.

Počas ďalších výprav (pozri dolu) križiaci striedavo strácali a získavali Jeruzalem, ale boli využití aj na dobytie iných území (napr. Byzantskej ríše).

Druhá výprava (1147-1149)

Hlavný článok: Druhá križiacka výprava

Po obsadení Edessy Seldžukmi (sultánom z Mosulu) roku 1144 sa uskutočnila druhá križiacka výprava pod vedením francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. a nemeckého cisára Konráda III. (české pramene uvádzajú aj českého kráľa Vladislava II.), ktorá sa vcelku skončila neúspešne. Hlavnú časť nemeckej armády porazil pri Dorylaione sultán z Ikonionu v októbri 1147, zvyšok tejto hlavnej časti sa pri Nikaii pridal k Francúzom tiahnucim pri pobreží mora. Konrad sa vybral späť smerom na Carihrad. Pešiaci vedení biskupom Ottom z Freisingu boli porazení koncom roku 1147 juhovýchodne od Antiocheie. V roku 1148 sa nemecký a francúzsky kráľ stretli v Jeruzaleme, odkiaľ podnikali spoločné výpravy proti Damasku a Askalonu. Obaja boli neúspešní a vrátili sa domov (Konrád v septembri 1148 a Ľudovít v apríli 1149).