Tretia výprava (1189 - 1192)

Hlavný článok: Tretia križiacka výprava

Impulzom tretej križiackej výpravy bolo obsadenie Jeruzalema sultánom Saladinom (asi kurdského pôvodu) roku 1187, po ktorom sa územie križiackych štátov zredukovalo na Tripolis, Antiocheiu a palestínske pobrežné mestá. Novým križiackym hlavným mestom bol Akkon (=Akka) v Sýrii. Saladin už predtým roku 1174 dobyl od Fatimovcov Egypt a zmocnil sa okrem iného veľkej časti mosulského sultanátu.

Zhromaždisko križiackych vojsk zo západnej Európy bolo v dnešnej Bratislave-Petržalke, odkiaľ sa potom pod vedením nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu (francúzsky kráľ Filip II. August a anglický kráľ Richard I. Levie srdce išli zatiaľ na východ lod'ami) vydali cez Balkán na Blízky východ: sami vedúci výpravy neboli jednotní a aj medzi križiakmi a Byzantskou ríšou vypukli spory. Nemecký cisár sa utopil v máji 1190 v rieke Salef v dnešnom juhovýchodnom Turecku, potom čo porazil moslimov pri Ikonione. Jeho syn Fridrich Švábsky viedol zvyšok rozpadávajúceho sa vojska cez Antiocheiu do Akkonu - ktorý už dva roky obliehal bývalý jeruzalemský kráľ Vít (Guy) Lusignanský - ale pri jeho obliehaní v roku 1191 umrel. Na tom istom mieste pristáli v máji / júni 1191 vojská Filipa II. / Richarda Levie srdce. Filip II. dobyl Akkon (12. 7. 1191) a potom sa vrátil domov. Richard sa až do októbra márne pokúšal dobyť Jeruzalem, hoci Saladina dva razy porazil. Preto 1192 uzavrel so Saladinom prímerie, podľa ktorého kresťania dostali časť pobrežia a boli im povolené návštevy Jeruzalema. Vít Lusignanský dostal ostrov Cyprus, ktorý Richard dobyl ešte cestou do Palestíny.

Štvrtá výprava (1202-1204)

Hlavný článok: Štvrtá križiacka výprava

Štvrtá výprava, ktorú vyhlásil roku 1199 pápež lnocent III. po neúspešnom križiackom „podniku“ nemeckého cisára Henricha VI., nesúvisela priamo s oslobodzovaním svätých miest v Palestíne, ale mala výlučne koristnícky charakter. Zúčastnení šlachtici sa stretli v Benátkach a po dohode s Benátčanmi (výmenou za dlhové moratórium) roku 1202 proti pápežovej vôli obsadili Zadar (ktorý roku 1186 prešiel od Benátok k Uhorsku) a dalmátske mestá (zabraté predtým Byzantskou ríšou). Potom roku 1203, po dobytí Drača a Korfu, - na žiadosť Izáka Angela (brata byzantského cisára Alexeia III., ktorý ho zosadil) i Alexeia IV. (syna Izáka, švagra nemeckého cisára), ako aj na popud Benátok, ktoré Byzantská ríša predtým zbavila bývalých výsad - križiaci dobyli Carihrad, hlavné mesto Byzantskej ríše. Po vzbure miestnych obyvateľov proti nadvláde cudzincov a následnom opätovnom dobytí Carihradu v roku 1204, vytvorili tu križiaci na mieste Byzantskej ríše na 50 rokov (1204--1261) tzv. Latinské cisárstvo a niekoľko menších panstiev. Križiaci tak načas zničili Byzantskú ríšu, bývalú východnú časť Rímskej ríše.

Detská výprava (1212)

Hlavný článok: Detská križiacka výprava

Len epizódou bolo zorganizovanie detskej križiackej výpravy. Jej iniciátori tvrdili, že nevinné deti (ktoré boli vo veku 8-12 rokov) pre svoju mravnú čistotu (nezaťažené hriechmi) môžu v boji proti neveriacim dosiahnuť väčšie úspechy ako ozbrojené vojská. Kým výpravu francúzskych mladých ľudí sa podarili zastaviť ešte v Marseille, dostali sa „vojská“ (asi 7000 detí - iné pramene 12000) z rýnsko-lotrinskej oblasti v auguste až do Janova. Keďže si nemohli dovoliť plavbu na lodi, niektorí sa vrátili domov, niektorí išli do južného Talianska a ostatných lodiarski špekulanti (ktorí mali zabezpečiť ich prevoz) predali do otroctva do Egypta alebo severného Francúzska

Piata výprava (1217 - 1221)

Hlavný článok: Piata križiacka výprava

Piatu výpravu, nazývanú tiež Výprava Ondreja II. (tými, čo ju nepovažujú za „veľkú“ výpravu), začal roku 1217 uhorský kráľ Ondrej II. (Uhorsko). Spolu s rakúskym vojvodom Leopoldom VI. vyrazili zo Splitu do Svätej zeme, kde z Akkonu podnikli tri neúspešné výpravy proti Saracénom (stredoveké označenie pre Arabov). Ondrej sa v roku 1218 vrátil domov a ostatní križiaci, ku ktorým sa pridali dolnorýnski a frízski moreplavci, potom už mali len dobyvateľské ciele a obliehali Damiette v nílskej delte. Damiette síce roku 1219 padlo, ale už 8. septembra 1221 ho opäť stratili.

Šiesta výprava (1228-1229)

Hlavný článok: Šiesta križiacka výprava

Šiesta výprava, nazývaná alternatívne Výprava Fridricha II. alebo Piata výprava, je zaujímavá tým, že došlo prvýkrát k pokusu o diplomatické dosiahnutie križiackych cieľov. Fridrich roku 1228 dorazil po mori do Akkonu a 18. februára 1229 podpísal s egyptským sultánom Kamelom (synovcom Saladina) v egyptskej Džafe zmluvu, podľa ktorej sa podarilo opäť dočasne (do roku 1244) získať Jeruzalem (okrem dvoch budov), Betlehem a Nazaret, vrátane spojenia s pobrežím. Napriek pápežovmu odporu sa Fridrich v Jeruzaleme potom dal korunovať za kráľa, ale o šesť mesiacov neskôr po kritike obyvateľstva odplával domov.