Siedma výprava (1248-1254)

Hlavný článok: Siedma križiacka výprava

Túto výpravu, nazývanú tiež Šiesta výprava, viedol francúzsky kráľ Ľudovít IX. (neskôr vyhlásený za svätého), ktorý chcel útokom na Egypt znovu získať Jeruzalem dobytý roku 1244 Kamelovym synom Ejubom (nové križiacke hlavné mesto bol Akkon). V júni 1249 dobyl egyptskú Damiettu, ale pri ťažení na Káhiru ho v apríli 1250 Egypťania porazili a zajali pri Al-Mánsúra. Po zaplatení vysokého výkupného odplával do Akkonu, odkiaľ de facto do roku 1254 ovládal Palestínu, lebo využíval zmätky v Egypte, kde Ejubovcov vyvraždila vojenská kasta (Mameluci). Mameluci boli potom v rokoch 1250 - 1517 vládcami Egypta.

Ôsma výprava (1270)

Hlavný článok: Ôsma križiacka výprava

Osmu výpravu, nazývanú tiež Siedma, vyvolalo niekoľko úspešných výprav vedených egyptským (t. j. mameluckým) vládcom Baibarom I. proti križiackym štátom v rokoch 1261 až 1272, potom ako zjednotil Egypt a Sýriu a porazil (roku 1259) Mongolov. Jeho výpravy uspeli najmä vďaka sporom medzi talianskymi obchodníckymi mestami, rytierskymi rádmi, barónmi a jeruzalemskými kráľmi a podarilo sa mu o. i. dobyť Džafu a (r. 1268) Antiocheu.

V dôsledku tohto vývoja sa francúzsky kráľ Ľudovít IX. vypravil na svoju druhú križiacku výpravu (tentokrát na žiadosť svojho brata Karla z Anjou, kráľa neapolského), ale v Tunise (egyptské územie) sa nakazil morom a zomrel 25. 8. 1270. Križiacku výpravu zrušili, len anglický princ Eduard sa plavil ďalej do Akkonu, kde s Baibarom roku 1271 uzavrel 11-ročné prímerie.

Koniec výprav

V roku 1289 padla križiacka pevnosť Tripolis a v máji 1291 Mameluci (Egypt) dobyli aj Akkon, poslednú kresťanskú baštu v Palestíne. Palestínu potom križiaci vydali bez boja. Preto aj rok 1291 považujeme za koniec križiackych výprav do prednej Ázie.

Z kresťanských štátov vzniknutých v rámci križiackych výprav sa udržalo len Malé Arménsko (v pol 12. stor. dobyté Byzantskou ríšou kvôli pozemnému spojeniu s križiackymi územiami; 1198 cirkevná únia s Jeruzalemským kráľovstvom; 1375 dobyté Egyptom) a Cyperské kráľovstvo (pozri hore Tretia výprava; už okolo 1250 nový vedúci križiacky štát; od roku 1269-1291 k nemu patrilo aj Jeruzalemské kráľovstvo; roku 1489 napokon pripadol Cyprus Benátkam). Z tzv. križiackych štátov zostal len horeuvedený Cyprus.

Rytierske rády

V čase križiackych výprav vzniklo niekoľko križiackych rytierskych rádov - templári (1119 v Jeruzaleme), johaniti (1048 v Jeruzaleme), Rád nemeckých rytierov (1190 v Akkone, 1226 presídlil do Pruska), Rytieri božieho hrobu a podobne, ktorých úlohou bolo ochraňovať dobyté územia.

Rytiersky rád templárov presídlil na Cyprus, v rokoch 1300-1302 dobyl späť ostrov Ruad pri Tortose, ale už roku 1303 sa vzdal aj tohto svojho posledného bodu a roku 1312 ich zrušili vo Francúzsku. Rytiersky rád johanitov tiež utiekol na Cyprus, roku 1309 potom na Rhodos (odtiaľ názov „rhodskí rytieri“) a roku 1530 potom na Maltu (odtiaľ „maltézski rytieri“).

Dôsledky

Križiackymi výpravami vzrástol vplyv a bohatstvo cirkvi a pápeža. Západoeurópske krajiny sa zmocnili obchodných ciest po Stredozemnom mori, ktoré boli predtým v rukách hlavne Byzancie. Prístavné talianske mestá Benátky a Janov, ktorým už Byzancia nemohla konkurovať, zaznamenali veľký rozvoj, čo neskôr uľahčilo vznik prvých kapitalistických vzťahov v týchto mestách. Európania sa za križiackych výprav oboznámili s vyspelou arabskou kultúrou a výrobou: nové poznatkv o výrobe skla, hodvábu, kobercov, stavbe veterných mlynov, či zavodňovaní polí. Novými plodinami pre Európanov boli špenát, citrusy, ryža a mak. Získali sa aj nové vedomosti z rôznych vied a začalo sa (podľa arabského vzoru) viacej dbať o hygienu.