Križiacke výpravy

Príčiny

V sedemdesiatych rokoch 11. stor. prenikli zo strednej Ázie do krajín východného Stredomoria výbojné kočovné kmene - Seldžuckí Turci. Boli to moslimovia. Byzantská ríša požiadala západnú Európu o pomoc, pretože sa bála ich nájazdov a aj preto, lebo Turci svojimi výbojmi prerušili obchod byzantských kupcov s Indiou a Čínou (to isté platilo pre kupcov talianskych).

Pomoci sa ochotne ujala rímskokatolická cirkev, ktorá na to mala veľa dôvodov. Bola najväčším feudálnym vlastníkom, mala teda na vojensko-kolonizačnom hnutí rovnaký záujem ako veľkí feudáli (šľachtici), chcela si podrobiť východnú-gréckokatolickú cirkev a rozmnožiť počet diecéz (cirkevných obvodov, ktoré jej museli platiť poplatky), potrebovala získať v oblasti vplyv. Okrem toho jej ľudia, ktorí odchádzali s výpravou, darovali svoje úspory alebo dávali svoj majetok pod jej ochranu. Ako oficiálny dôvod na dobytie územia označila cirkev „oslobodenie božieho hrobu“ (podla kresťanského náboženstva bol v Jeruzaleme hrob Ježišov) a násilie páchané Seldžukmi na kresťanských pútnikoch v Sýrii a Palestíne.

Hlavným dôvodom, prečo sa ľudia zúčastňovali výprav, boli nesprávne predstavy o bohatstve tohto územia a predstavy o tom, ako ľahko možno tieto územia dobyť, ktoré odtiaľ prinášali pútnici.

Jednotliví účastníci mali svoje vlastné ciele. Veľkí svetskí šľachtici chceli ovládnuť nové bohaté krajiny, drobní šlachtici a rytieri sa hnali za korisťou a slávou a katolícka cirkev sa, ako sme už spomenuli, usilovala podrobiť si východnú cirkev.

Križiacke výpravy znamenali veľké hospodárske vypätie najmä západnej Európy (predovšetkým Francúzska a Nemecka), prispeli k dokonalejšiemu poznávaniu východných krajín a k prehÍbeniu hospodársko-obchodných stykov s nimi. Hospodársky z križiackych výprav ťažili stredomorské prístavné mestá (najmä talianske a juhofrancúzske).

Vývoj vo východnom Stredomorí a okolí

Na úvod treba ozrejmiť vývoj pred začatím križiackych výprav. Tureckí Seldžuci (ktorí boli od začiatku 11. storočia moslimovia) v roku 1040 dobyli ríšu Ghasenovcov v Iráne a Indii a následne dobyli iné islamské územia, najmä ríšu Bújovcov v južnej Perzii, Sýriu ako časť ríše Fatimovcov, Bagdad (1055), Jeruzalem (1071) a koncom 11. stor. územia Byzantskej ríše Arménsko a väčšinu Malej Ázie (t.j. dnešné ázijské Turecko). V Egypte (a inde) vládli už dávno islamskí Fatimovci.

Po roku 1092, keď zomrel Malik Šach, sa jeho Seldžucká ríša jednak rozpadla na niekoľko sultanátov s centrami v Ikonione (ikonský sultanát), Damasku (damasský sultanát), Mosule (mosulský sultanát) a pod. a jednak Sýriu opäť získali Fatimovci a vo východnom Iráne vznikla ríša tureckých Chovaresmovcov. O pár rokov neskôr (1097) za tejto situácie do oblasti dorazili križiaci (pozri dolu).

Vyhlásenie križiackych výprav

Pápež Urban II. na koncile v Clermonte vyzval na oslobodenie Svätej zeme. Na jeseň roku 1095 na veľkom cirkevnom koncile v juhofrancúzskom Clermonte pápež Urban II., ktorého byzantský cisár viackrát požiadal o pomoc proti Seldžukom (obávajúc sa oprávnene, že napokon dobyjú Carihrad) a ktorý už predtým o svojich plánoch informoval európske kniežatá, vyhlásil začatie križiackych výprav na 15. august 1096.Hlavné výpravy

Výprava chudoby

Na jar 1096, t. j. ešte pred 15. augustom, sa konala Výprava chudoby, ktorá predchádzala prvej križiackej výprave. Zúčastnili sa jej predovšetkým chudobní roľníci (aj deti), ktorí chceli utiecť od svojich pánov,vyhnúť sa hladu a epidémiám a nájsť na východe pôdu a slobodu. Tiahli neozbrojení,bez zásob potravín a bez peňazí,cestou lúpili a vraždili. Samozrejme,že obyvatelia krajín,kade tiahli, ich „vraždili“ tiež. Roľníci pochádzali hlavne z oblasti severného Francúzska a západného Nemecka. V rámci tejto výpravy došlo k dovtedy najväčším židovským pogromom v Porýní a južnom Nemecku. Napriek protestom biskupov boli úplne zničené tri židovské obce (Worms, Mohuč, Speyer). Silno preriedené oddiely, ktoré napriek varovaniu byzantského cisára preplávali Bosporus, boli v októbri v prvej bitke porazené Seldžukmi pri Xerigordone.

Prvá výprava (1096 - 1099)

Hlavný článok: Prvá križiacka výprava

V auguste 1096 sa začala 1. (typická) križiacka výprava, ktorej sa zúčastnili predovšetkým nižší feudáli (rytieri rôznych kniežat), ale aj vyšší. Usilovali sa rozšíriť svoje panstvá a získať na Východe vplyv a bohatstvo. Výprava sa skladala zo štyroch menších výprav, ktoré vyšli z viacerých miest v Európe. Jednotlivé skupiny prechádzali po súši od jari až do zimy roku 1096 cez Uhorsko. Jeden nedisciplinovaný prúd, ktorý v oblasti Trenčína prešiel z Moravy na Slovensko, kde plienil, bol potom v júni rozprášený v okolí Nitry. Výpravy sa zúčastnilo spolu asi 100 000 križiakov.

Stretli sa na jar roku 1097 v Carihrade. Tu byzantský cisár križiakov urýchlene dopravil do Malej Ázie, avšak najprv museli prisľúbiť, že (bývalé) byzantské územia po dobytí zostanú (aspoň ako vazali) v Byzantskej ríši. 19. júna križiaci odovzdali Byzantskej ríši dobytú Nicaeu a 29. júna porazili sultána z Ikonionu pri Dorylaione (dnes: Eskišehir). V Malej Ázii hroznou horúčavou umierali denne desiatky rytierov oblečených do ťažkých brnení. Keď sa im 1098 podarilo doraziť do Malého Arménska (založeného koncom 11. stor. v dnešnom juhovýchodnom Turecku utečencami z Arménska dobytého Seldžukmi), načerpali síl, odpočinuli si a tiahli ďalej. Založili svoj prvý štát, Edesské grófstvo na čele s Balduinom Bouillonským, a 3. júna dobyli Antiocheiu, jedno z najväčších miest východného Stredomoria, a založili tu kniežatsvo na čele s Bohemundom Tarentským, na ktoré si neustále robila nároky Byzantská ríša. Za významnej pomoci janovských a benátskych kupcov, ktorí im po mori dovážali drevo na baranidlá a podobne, sa im 15. júla roku 1099 po nesmierne krvavej bitke podarilo zmocniť sa Jeruzalema a založiť prísne kresťanské Jeruzalemské kráľovstvo (1099-1244). 28. júna potom ešte križiaci porazili sultána (emira) z Mosulu. Prvými vládcami Jeruzalemského kráľovstva bol Gottfried (Bohumír) Bouillonský (1099-1100), jeho brat Balduin (I) Bouillonský (1100-1118) a Balduin (II) Bouillonský (1118-1131).

Na okolí existovali štyri územia podriadené Jeruzalemskému kráľovstvu - grófstva Tripolis a Edessa, kniežatstvo Antiocheia a panstvo Tiberias (=neskoršie kniežatstvo Galilea). Neskôr vznikli aj ďalšie križiacke štáty, nie nevyhnutne podriadené Jeruzalemu.

Počas ďalších výprav (pozri dolu) križiaci striedavo strácali a získavali Jeruzalem, ale boli využití aj na dobytie iných území (napr. Byzantskej ríše).

Druhá výprava (1147-1149)

Hlavný článok: Druhá križiacka výprava

Po obsadení Edessy Seldžukmi (sultánom z Mosulu) roku 1144 sa uskutočnila druhá križiacka výprava pod vedením francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. a nemeckého cisára Konráda III. (české pramene uvádzajú aj českého kráľa Vladislava II.), ktorá sa vcelku skončila neúspešne. Hlavnú časť nemeckej armády porazil pri Dorylaione sultán z Ikonionu v októbri 1147, zvyšok tejto hlavnej časti sa pri Nikaii pridal k Francúzom tiahnucim pri pobreží mora. Konrad sa vybral späť smerom na Carihrad. Pešiaci vedení biskupom Ottom z Freisingu boli porazení koncom roku 1147 juhovýchodne od Antiocheie. V roku 1148 sa nemecký a francúzsky kráľ stretli v Jeruzaleme, odkiaľ podnikali spoločné výpravy proti Damasku a Askalonu. Obaja boli neúspešní a vrátili sa domov (Konrád v septembri 1148 a Ľudovít v apríli 1149).Tretia výprava (1189 - 1192)

Hlavný článok: Tretia križiacka výprava

Impulzom tretej križiackej výpravy bolo obsadenie Jeruzalema sultánom Saladinom (asi kurdského pôvodu) roku 1187, po ktorom sa územie križiackych štátov zredukovalo na Tripolis, Antiocheiu a palestínske pobrežné mestá. Novým križiackym hlavným mestom bol Akkon (=Akka) v Sýrii. Saladin už predtým roku 1174 dobyl od Fatimovcov Egypt a zmocnil sa okrem iného veľkej časti mosulského sultanátu.

Zhromaždisko križiackych vojsk zo západnej Európy bolo v dnešnej Bratislave-Petržalke, odkiaľ sa potom pod vedením nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu (francúzsky kráľ Filip II. August a anglický kráľ Richard I. Levie srdce išli zatiaľ na východ lod'ami) vydali cez Balkán na Blízky východ: sami vedúci výpravy neboli jednotní a aj medzi križiakmi a Byzantskou ríšou vypukli spory. Nemecký cisár sa utopil v máji 1190 v rieke Salef v dnešnom juhovýchodnom Turecku, potom čo porazil moslimov pri Ikonione. Jeho syn Fridrich Švábsky viedol zvyšok rozpadávajúceho sa vojska cez Antiocheiu do Akkonu - ktorý už dva roky obliehal bývalý jeruzalemský kráľ Vít (Guy) Lusignanský - ale pri jeho obliehaní v roku 1191 umrel. Na tom istom mieste pristáli v máji / júni 1191 vojská Filipa II. / Richarda Levie srdce. Filip II. dobyl Akkon (12. 7. 1191) a potom sa vrátil domov. Richard sa až do októbra márne pokúšal dobyť Jeruzalem, hoci Saladina dva razy porazil. Preto 1192 uzavrel so Saladinom prímerie, podľa ktorého kresťania dostali časť pobrežia a boli im povolené návštevy Jeruzalema. Vít Lusignanský dostal ostrov Cyprus, ktorý Richard dobyl ešte cestou do Palestíny.

Štvrtá výprava (1202-1204)

Hlavný článok: Štvrtá križiacka výprava

Štvrtá výprava, ktorú vyhlásil roku 1199 pápež lnocent III. po neúspešnom križiackom „podniku“ nemeckého cisára Henricha VI., nesúvisela priamo s oslobodzovaním svätých miest v Palestíne, ale mala výlučne koristnícky charakter. Zúčastnení šlachtici sa stretli v Benátkach a po dohode s Benátčanmi (výmenou za dlhové moratórium) roku 1202 proti pápežovej vôli obsadili Zadar (ktorý roku 1186 prešiel od Benátok k Uhorsku) a dalmátske mestá (zabraté predtým Byzantskou ríšou). Potom roku 1203, po dobytí Drača a Korfu, - na žiadosť Izáka Angela (brata byzantského cisára Alexeia III., ktorý ho zosadil) i Alexeia IV. (syna Izáka, švagra nemeckého cisára), ako aj na popud Benátok, ktoré Byzantská ríša predtým zbavila bývalých výsad - križiaci dobyli Carihrad, hlavné mesto Byzantskej ríše. Po vzbure miestnych obyvateľov proti nadvláde cudzincov a následnom opätovnom dobytí Carihradu v roku 1204, vytvorili tu križiaci na mieste Byzantskej ríše na 50 rokov (1204--1261) tzv. Latinské cisárstvo a niekoľko menších panstiev. Križiaci tak načas zničili Byzantskú ríšu, bývalú východnú časť Rímskej ríše.

Detská výprava (1212)

Hlavný článok: Detská križiacka výprava

Len epizódou bolo zorganizovanie detskej križiackej výpravy. Jej iniciátori tvrdili, že nevinné deti (ktoré boli vo veku 8-12 rokov) pre svoju mravnú čistotu (nezaťažené hriechmi) môžu v boji proti neveriacim dosiahnuť väčšie úspechy ako ozbrojené vojská. Kým výpravu francúzskych mladých ľudí sa podarili zastaviť ešte v Marseille, dostali sa „vojská“ (asi 7000 detí - iné pramene 12000) z rýnsko-lotrinskej oblasti v auguste až do Janova. Keďže si nemohli dovoliť plavbu na lodi, niektorí sa vrátili domov, niektorí išli do južného Talianska a ostatných lodiarski špekulanti (ktorí mali zabezpečiť ich prevoz) predali do otroctva do Egypta alebo severného Francúzska

Piata výprava (1217 - 1221)

Hlavný článok: Piata križiacka výprava

Piatu výpravu, nazývanú tiež Výprava Ondreja II. (tými, čo ju nepovažujú za „veľkú“ výpravu), začal roku 1217 uhorský kráľ Ondrej II. (Uhorsko). Spolu s rakúskym vojvodom Leopoldom VI. vyrazili zo Splitu do Svätej zeme, kde z Akkonu podnikli tri neúspešné výpravy proti Saracénom (stredoveké označenie pre Arabov). Ondrej sa v roku 1218 vrátil domov a ostatní križiaci, ku ktorým sa pridali dolnorýnski a frízski moreplavci, potom už mali len dobyvateľské ciele a obliehali Damiette v nílskej delte. Damiette síce roku 1219 padlo, ale už 8. septembra 1221 ho opäť stratili.

Šiesta výprava (1228-1229)

Hlavný článok: Šiesta križiacka výprava

Šiesta výprava, nazývaná alternatívne Výprava Fridricha II. alebo Piata výprava, je zaujímavá tým, že došlo prvýkrát k pokusu o diplomatické dosiahnutie križiackych cieľov. Fridrich roku 1228 dorazil po mori do Akkonu a 18. februára 1229 podpísal s egyptským sultánom Kamelom (synovcom Saladina) v egyptskej Džafe zmluvu, podľa ktorej sa podarilo opäť dočasne (do roku 1244) získať Jeruzalem (okrem dvoch budov), Betlehem a Nazaret, vrátane spojenia s pobrežím. Napriek pápežovmu odporu sa Fridrich v Jeruzaleme potom dal korunovať za kráľa, ale o šesť mesiacov neskôr po kritike obyvateľstva odplával domov.Siedma výprava (1248-1254)

Hlavný článok: Siedma križiacka výprava

Túto výpravu, nazývanú tiež Šiesta výprava, viedol francúzsky kráľ Ľudovít IX. (neskôr vyhlásený za svätého), ktorý chcel útokom na Egypt znovu získať Jeruzalem dobytý roku 1244 Kamelovym synom Ejubom (nové križiacke hlavné mesto bol Akkon). V júni 1249 dobyl egyptskú Damiettu, ale pri ťažení na Káhiru ho v apríli 1250 Egypťania porazili a zajali pri Al-Mánsúra. Po zaplatení vysokého výkupného odplával do Akkonu, odkiaľ de facto do roku 1254 ovládal Palestínu, lebo využíval zmätky v Egypte, kde Ejubovcov vyvraždila vojenská kasta (Mameluci). Mameluci boli potom v rokoch 1250 - 1517 vládcami Egypta.

Ôsma výprava (1270)

Hlavný článok: Ôsma križiacka výprava

Osmu výpravu, nazývanú tiež Siedma, vyvolalo niekoľko úspešných výprav vedených egyptským (t. j. mameluckým) vládcom Baibarom I. proti križiackym štátom v rokoch 1261 až 1272, potom ako zjednotil Egypt a Sýriu a porazil (roku 1259) Mongolov. Jeho výpravy uspeli najmä vďaka sporom medzi talianskymi obchodníckymi mestami, rytierskymi rádmi, barónmi a jeruzalemskými kráľmi a podarilo sa mu o. i. dobyť Džafu a (r. 1268) Antiocheu.

V dôsledku tohto vývoja sa francúzsky kráľ Ľudovít IX. vypravil na svoju druhú križiacku výpravu (tentokrát na žiadosť svojho brata Karla z Anjou, kráľa neapolského), ale v Tunise (egyptské územie) sa nakazil morom a zomrel 25. 8. 1270. Križiacku výpravu zrušili, len anglický princ Eduard sa plavil ďalej do Akkonu, kde s Baibarom roku 1271 uzavrel 11-ročné prímerie.

Koniec výprav

V roku 1289 padla križiacka pevnosť Tripolis a v máji 1291 Mameluci (Egypt) dobyli aj Akkon, poslednú kresťanskú baštu v Palestíne. Palestínu potom križiaci vydali bez boja. Preto aj rok 1291 považujeme za koniec križiackych výprav do prednej Ázie.

Z kresťanských štátov vzniknutých v rámci križiackych výprav sa udržalo len Malé Arménsko (v pol 12. stor. dobyté Byzantskou ríšou kvôli pozemnému spojeniu s križiackymi územiami; 1198 cirkevná únia s Jeruzalemským kráľovstvom; 1375 dobyté Egyptom) a Cyperské kráľovstvo (pozri hore Tretia výprava; už okolo 1250 nový vedúci križiacky štát; od roku 1269-1291 k nemu patrilo aj Jeruzalemské kráľovstvo; roku 1489 napokon pripadol Cyprus Benátkam). Z tzv. križiackych štátov zostal len horeuvedený Cyprus.

Rytierske rády

V čase križiackych výprav vzniklo niekoľko križiackych rytierskych rádov - templári (1119 v Jeruzaleme), johaniti (1048 v Jeruzaleme), Rád nemeckých rytierov (1190 v Akkone, 1226 presídlil do Pruska), Rytieri božieho hrobu a podobne, ktorých úlohou bolo ochraňovať dobyté územia.

Rytiersky rád templárov presídlil na Cyprus, v rokoch 1300-1302 dobyl späť ostrov Ruad pri Tortose, ale už roku 1303 sa vzdal aj tohto svojho posledného bodu a roku 1312 ich zrušili vo Francúzsku. Rytiersky rád johanitov tiež utiekol na Cyprus, roku 1309 potom na Rhodos (odtiaľ názov „rhodskí rytieri“) a roku 1530 potom na Maltu (odtiaľ „maltézski rytieri“).

Dôsledky

Križiackymi výpravami vzrástol vplyv a bohatstvo cirkvi a pápeža. Západoeurópske krajiny sa zmocnili obchodných ciest po Stredozemnom mori, ktoré boli predtým v rukách hlavne Byzancie. Prístavné talianske mestá Benátky a Janov, ktorým už Byzancia nemohla konkurovať, zaznamenali veľký rozvoj, čo neskôr uľahčilo vznik prvých kapitalistických vzťahov v týchto mestách. Európania sa za križiackych výprav oboznámili s vyspelou arabskou kultúrou a výrobou: nové poznatkv o výrobe skla, hodvábu, kobercov, stavbe veterných mlynov, či zavodňovaní polí. Novými plodinami pre Európanov boli špenát, citrusy, ryža a mak. Získali sa aj nové vedomosti z rôznych vied a začalo sa (podľa arabského vzoru) viacej dbať o hygienu.