Žili medzi Slovákmi ako cudzinci, ako vlastná komunita, ktorá sa nesnažila začleniť medzi Slovákov, ale vždy sa hneď pridala na stranu silnejších, ktorými boli 1000 rokov Maďari. Dôkazom je aj tzv. ”Pastiersky list evanjelických biskupov”, v ktorom sa píše: ”Evanjelická cirkev nespúšťa zo zreteľa, že sa mnohí Židia často a ťažko prehrešili proti slovenskému ľudu a národu v ohľade národnopolitickom ako húževnatí odporníci a nepriatelia všetkých národných snáh a vždy a na všetko hotové nástroje násilnej maďarizácie a v ohľade hmotnom, hospodárskom a sociálnom ako temer výluční majitelia licencií krčiem a hostincov, prefíkaní každého druhu priekupníci, obchodníci a priemyselníci, v rukách, ktorých - najmä na východnom Slovensku - bol temer všetok obchod a veľkopriemysel.” Jednoducho povedané, nálada obyvateľstva bola silne antisemitská, ľudia ich nenávideli nielen pre ich majetok, ale hlavne pre minulosť. Pridobre si pamätali Židov ako zlodejov, ktorí ich často pripravili aj o to posledné, čo mali. A túto ich náladu samozrejme podporovali aj Nemci s ich dômyselnou mediálnou politikou. Preto vznikol Židovský kódex tak ľahko. S tichým súhlasom obyvateľstva boli jednej nenávidenej národnostnej menšine odoprené niektoré práva. Najskôr len vylúčili Židov z hospodárskeho života, potom im zobrali ďalšie práva a nakoniec to vyvrcholilo deportáciami. Židovský kódex vznikol ako dôsledok Salzburgu, stále väčšej nespokojnosti Nemecka, Tukovým a Machovým extrémizmom a Tisovou latentnosťou v tejto otázke. Otázkou nie je či bola deportácia Židov nevyhnutná, ale do akej miery jej mohol Tiso zabrániť a tým pádom, do akej miery ho môžeme súdiť. V období, keď bol predsedom vlády, mal obrovské možnosti, ako riešiť židovskú otázku. Ako prezident SR mal tiež určité možnosti, ale tie už boli obmedzené ústavou. Mohol zamedziť iba schváleniu legislatívnych a výkonných aktov, ktoré priamo vyžadovali jeho podpis ako prezidenta republiky. Týka sa to napríklad zákonu z 29. februára 1940. Po Salzburgu bola už právomoc Tisu ako prezidenta značne oklieštená hlavne čo sa týka práve židovskej otázky. A ako vieme hlavná časť Židov bola deportovaná v roku 1942, čiže dva roky po Salzburgu. Tiso mal v podstate právo iba udeľovať výnimky niektorým židom, ktorí potom nemohli byť deportovaní do koncentračných táborov. Koľko ľudí bolo zachránených týmto spôsobom je tiež otázne. Tisovi stúpenci tvrdia, že asi 20 000, Ďurica udáva dokonca počet 35 000, na druhú stranu odporcovia tvrdia, že väčšina vydaných výnimiek mala iba obmedzenú platnosť, alebo sa vzťahovala iba na určitý zmluvne viazaný úkon.