Židia

Otázka Židov na Slovensku je asi najčiernejšou škvrnou v dejinách slovenskej histórie a zároveň jedným z jej najnejasnejších miest. Ani Tisovi obhajcovia, ani odporcovia ani súčasná ”oficiálna” literatúra sa nevedia zhodnúť ani len na počte deportovaných Židov. Uvádzam príklad:
”Na základe týchto zákonov (Židovský kódex - pozn. JŠ) sa začali v marci 1942 deportácie židovského obyvateľstva z územia Slovenska. Násilne bolo deportovaných 58 tisíc slovenských Židov. Väčšinu z nich nacisti v koncentračných táboroch povraždili.”
”Celkovo bolo deportovaných približne 70 000 Židov, z toho asi 67000 zahynulo v nemeckých koncentračných táboroch.”
”.. celkovo zo slovenského územia odišlo 64 transportov označených ako DA a bolo zavraždených 70 000 slovenských Židov z celkového počtu 89 000.” Myslím, že tieto tri ukážky úplne stačia na to, aby si každý utvoril jasnú predstavu o tomto probléme, kde len počty obetí sa líšia nie v stovkách, ale v tisícoch. Myslím, že rozdiel 31 000 deportovaných je značný, ale je charakteristické pre celý tento problém, že tu tisíce deportovaných, mučených a zachránených len tak “lietajú”. Preto je len veľmi ťažké určiť skutočnú vinu tej ktorej osobnosti.Všetko sa naozaj začalo 9. septembra 1941, keď vláda vydala nariadenie č.198/1941 Slov.z. o právnom postavení Židov tzv. ”Židovský kódex”. Tisovi stúpenci ho síce obhajujú, že toto vládne nariadenie Tiso nikdy nepodpísal, aj keď do platnosti vošlo, ale druhá strana zasa tvrdí, že ”Prezident Tiso vládne nariadenie č. 198/1941 tzv. "Židovsky kódex" nepodpísal vzhľadom na to, že ako prezident Slovenského štátu nemal povinnosť podpisovať dokumenty vládneho charakteru. Dostačujúci bol podpis príslušného ministra a predsedu vlády.” Tiso vysvetľoval postoj Slovákov k Židom nasledovne: na Slovensku boli asi 4% Židov, ale ich účasť na ekonomike Slovenska bola ďaleko vyššia, ich zastúpenie sa mu zdalo neúmerné. Preto vyšiel 30. apríla 1939 zákon na základe, ktorého bol definovaný pojem Žid. Jeho úlohou bolo zredukovať účasť Židov na hospodárskom živote Slovenska. Židia mohli aj naďalej pokračovať vo vedení svojich podnikov, ale len za podmienky pripustenia 51% účasti Slovákov. Druhým dôvodom židovského kódexu bol fakt, že podľa Tisu boli Židia na Slovensku odjakživa jedni z najväčších maďarizátorov, ktorí nielenže sa hrdo hlásili k Maďarom, ale patrili aj medzi najväčších úžerníkov.

Žili medzi Slovákmi ako cudzinci, ako vlastná komunita, ktorá sa nesnažila začleniť medzi Slovákov, ale vždy sa hneď pridala na stranu silnejších, ktorými boli 1000 rokov Maďari. Dôkazom je aj tzv. ”Pastiersky list evanjelických biskupov”, v ktorom sa píše: ”Evanjelická cirkev nespúšťa zo zreteľa, že sa mnohí Židia často a ťažko prehrešili proti slovenskému ľudu a národu v ohľade národnopolitickom ako húževnatí odporníci a nepriatelia všetkých národných snáh a vždy a na všetko hotové nástroje násilnej maďarizácie a v ohľade hmotnom, hospodárskom a sociálnom ako temer výluční majitelia licencií krčiem a hostincov, prefíkaní každého druhu priekupníci, obchodníci a priemyselníci, v rukách, ktorých - najmä na východnom Slovensku - bol temer všetok obchod a veľkopriemysel.” Jednoducho povedané, nálada obyvateľstva bola silne antisemitská, ľudia ich nenávideli nielen pre ich majetok, ale hlavne pre minulosť. Pridobre si pamätali Židov ako zlodejov, ktorí ich často pripravili aj o to posledné, čo mali. A túto ich náladu samozrejme podporovali aj Nemci s ich dômyselnou mediálnou politikou. Preto vznikol Židovský kódex tak ľahko. S tichým súhlasom obyvateľstva boli jednej nenávidenej národnostnej menšine odoprené niektoré práva. Najskôr len vylúčili Židov z hospodárskeho života, potom im zobrali ďalšie práva a nakoniec to vyvrcholilo deportáciami. Židovský kódex vznikol ako dôsledok Salzburgu, stále väčšej nespokojnosti Nemecka, Tukovým a Machovým extrémizmom a Tisovou latentnosťou v tejto otázke. Otázkou nie je či bola deportácia Židov nevyhnutná, ale do akej miery jej mohol Tiso zabrániť a tým pádom, do akej miery ho môžeme súdiť. V období, keď bol predsedom vlády, mal obrovské možnosti, ako riešiť židovskú otázku. Ako prezident SR mal tiež určité možnosti, ale tie už boli obmedzené ústavou. Mohol zamedziť iba schváleniu legislatívnych a výkonných aktov, ktoré priamo vyžadovali jeho podpis ako prezidenta republiky. Týka sa to napríklad zákonu z 29. februára 1940. Po Salzburgu bola už právomoc Tisu ako prezidenta značne oklieštená hlavne čo sa týka práve židovskej otázky. A ako vieme hlavná časť Židov bola deportovaná v roku 1942, čiže dva roky po Salzburgu. Tiso mal v podstate právo iba udeľovať výnimky niektorým židom, ktorí potom nemohli byť deportovaní do koncentračných táborov. Koľko ľudí bolo zachránených týmto spôsobom je tiež otázne. Tisovi stúpenci tvrdia, že asi 20 000, Ďurica udáva dokonca počet 35 000, na druhú stranu odporcovia tvrdia, že väčšina vydaných výnimiek mala iba obmedzenú platnosť, alebo sa vzťahovala iba na určitý zmluvne viazaný úkon.

Martin Hegedus udáva počet Židov ochraňovaných Kanceláriou prezidenta 828 osôb. V povedomí mnohých ľudí je tragédia slovenských Židov spojená len s menom Tisa, ale v súčasnosti je už isté, že hlavnú zásluhu na organizovaní deportácií malo radikálne krídlo HSĽS na čele s Tukom a Machom, aj keď F. Vnuk v diele ”Mať svoj štát znamená život” tvrdí, že Mach bol vlastne len akýmsi ”príveskom” Tuku: ”Tuka razil chodník a on voľky-nevoľky musel kráčať v jeho stopách.” Avšak aj samotní Židia chceli, aby sa Tiso hlavne po Salzburgu udržal na svojom poste, bez neho by to s nimi dopadlo oveľa horšie. To videli aj Židia v cudzine. Dr. Karol Murín spomína, ako k nemu prišiel istý pán z poverenia newyorského rabína Weisseho:
”My vieme, že v židovskej otázke v Európe ani na Slovensku nebudete rozhodovať vy, to je vec Hitlerova. Keď sa vrátite, pracujte v tom smere, aby slovenské vládne kruhy nerobili viac, než sa od nich požaduje, aby tam, kde budú môcť zahamovať, zahamovali a pomohli našincom. Keď my uvidíme ochotu, Slovensko bude môcť počítať na veľmi hodnotné dolárové objednávky v rozličných priemyselných výrobkoch. Nám bude táto ochota Slovákov stačiť.”
Keď som o veci referoval pánu prezidentovi, hovoril: ”Aj bez ich žiadosti budeme robiť iba to, čo budeme musieť, nikdy nepôjdeme s nadšením za tieto hranice.”
Toto je tvrdenie Tisovho osobného tajomníka, ale ako sa vyjadril sám Tiso vo svojej korešpondencii s Vatikánom k židovskej otázke?Tu sú dva úryvky z listu, ktorý poslal Tiso pápežovi dňa 8.novembra 1944:”Vláda neuskutočnila inkriminované akcie proti Čechom a Židom pre ich národnú, alebo rasovú príslušnosť, ale z povinnosti brániť svoj národ proti nepriateľom, ktorí po stáročia zhubne pôsobili v jej lone a to tak, že aj nie v malom počte a sú dobre, ba dokonca veľmi dobre situovaní. Tým vláda vo svojich opatreniach nevybočila z cesty ostražitého riadenia oprávnenej starostlivosti o obranu a zabezpečenie národnej, sociálnej a kultúrnej existencie svojho národa.” ”Naša vina tkvie v našej vďačnosti a vernosti voči Nemcom, ktorí nielenže uznávali a schvaľovali existenciu nášho národa a jeho prirodzené právo na nezávislosť a národnú slobodu, ale pomáhali mu aj proti Čechom a Židom, nepriateľom nášho národa. Sme si však celkom istí, že táto "vina" je v očiach katolíkov našou najväčšou cťou.” Podľa môjho názoru tu Tiso dáva odpoveď na základné otázky viažuce sa k jeho vzťahu k Židom. HSĽS bola už od čias svojho založenia stranou silne nacionálnou, ktorá stavala na prvé miesto slovenský národ a jeho svojbytnosť a nezávislosť.

Tomuto cieľu musela byť podriadená všetka jej činnosť a základným krédom bolo: ”Za Boha a za národ!” Čiže všetko čo bolo protislovenské muselo byť odstránené. Táto nacionálna orientácia bola hlavným dôvodom, prečo sa Hitler rozhodol ”spolupracovať” s HSĽS. Tiso ako hlavný predstaviteľ tejto strany sa samozrejme stotožňoval s jej ideovým prúdom. Tiso videl v Židoch dávnych nepriateľov Slovákov, ktorí ich ohrozovali rovnako ako Maďari alebo Česi. Preto sa nesnažil príliš zastaviť prípravu deportácií, aspoň v rannom štádiu. Na druhú stranu bol kňazom katolíckej cirkvi, ktorá hlása lásku k blížnemu, preto sa postavil proti Tukovmu radikalizmu. Jedno je isté, Tiso mohol urobiť oveľa viac pre Židov ako urobil, ale on sa rozhodol nepoštvať proti sebe Nemcov kvôli národu, ktorí robil 1000 rokov prisluhovačov a ochotné nástroje maďarizácie. Jeho hodnotový systém bol trochu iný ako ten, ktorý sa v súčasnosti považuje za humánny. Tiso robil v židovskej otázke to, čo počas celej svojej politickej kariéry - taktiku ústupkov a hľadania zlatej strednej cesty. Mnohí obviňujú Tisu, že neurobil nič, aby zabránil deportáciám, ale nepýtajú sa, čo robili ostatní. Tragédia slovenských Židov sa predsa neodohrala iba kvôli pasivite prezidenta Tisu, odohrala sa hlavne kvôli pasivite celého národa. Zvaľovať celú vinu iba na jednu osobu sa podobá na Pilátske umývanie si rúk. Na druhú stranu je v tomto probléme vidieť, že Tiso predsa len nebol taký svätec za akého sa ho snažia isté kruhy vydávať. Nepodarilo sa mi zistiť, koľko Židov vlastne padlo za obeť deportáciám v rokoch 1942 - 1944, ale podarilo sa mi objaviť fakt na ktorom sa vzácne zhodujú obidve strany, a to, že na Slovensku ostalo po roku 1942 0,7% z pôvodného počtu Židov. Pred vojnou tvorili Židia 4% obyvateľstva, po vojne ich ostalo mizivé množstvo, ktoré sa neobnovili ani do dnešných čias. .