Po 1.svetovej vojne sa Európania radovali z mieru len krátko. Časy šťastia rýchlo pominuli a ľudí začali trápiť každodenné problémy o vlastnú existenciu.
V Taliansku sa presadil model fašizmu , v Rusku model komunizmu a ukázalo sa, že majú v tých časoch budúcnosť. V porazenom Nemecku sa nikdy ľudia nezmierili s tým, že boli porazení. Tobôž nie, že na nich doľahla hospodárska kríza. Stále hľadali vinníkov všetkého zla. Adolf Hitler bol ten človek, ktorý im všetko objasnil a ukázal im víziu šťastnej budúcnosti. Ľudia mu uverili. Vyviedol Nemecko z krízy, vytvoril prosperujúci štát postavený podľa Talianskeho systému. Pridal aj niečo vlastného- našiel vinníkov všetkého zla. Boli to židia. Už od samého začiatku si Hitler získaval masy hanobením a obviňovaním Židov. Stálym opakovaním týchto teórií o nadradenosti árijcov sa cítili Nemci naozaj nadradeným národom. Hitler nenávidel Židov a tento fakt bol jasný už dávno. Vydaním svojho diela Mein kampf veľmi jasne stanovuje ciele svojej politiky- vytvorenie svetovej ríše, očistenie nadradenej árijskej rasy a jej vláda celému svetu. Židia nemali v novom svete spolu s cigánmi žiadne miesto a preto mali byť navždy vyhubení. Ostatné podradené národy mali byť sčasti vyhubené a ostatní mali byť otrokmi svetovládcov. Iba dva roky po prevzatí moci Hitlerom boli prijaté protižidovské zákony „na ochranu rasy“ v Norimbergu. Židia v Nemecku boli zbavení občianskych a majetkových práv. Boli zakázané aj styky s Židmi a prísne sa trestali.
Postupom času sa Nemecko rozširovalo a s ním sa rozširovali aj jeho zákony. Mnohí Židia vedeli o nebezpečenstve a včas emigrovali. Medzičasom však už bolo pripravené tzv. konečné riešenie. Konečné riešenie židovskej otázky sa rovnalo úplnej fyzickej likvidácii Židov v koncentračných táboroch. Hitler ho s radosťou prijal.
Druhá svetová vojna, ktorá trvala 70 mesiacov, je dodnes najhroznejšou vojnou v dejinách ľudstva. Okrem 55 mil. mŕtvych bolo jej výsledkom 35 mil. ranených a asi 2 mil. nezvestných. Ešte nikdy neboli straty na životoch civilného obyvateľstva také vysoké ako v tejto vojne. V čase, keď boje vrcholili, stálo proti sebe 20 mil. vojakov štátov Osi a ich spojencov a takmer 40 mil. príslušníkov ozbrojených síl antihitlerovskej koalície. Podľa odhadu z roku 1945 vojnové náklady tvorili 1 154 mld. dolárov. Z toho pripadalo na Spojené štáty 21 % nákladov, na Veľkú Britániu 20 %, na Nemecko 18 % a na Sovietsky zväz 13 %. V leteckých súbojoch stratilo Nemecko 72 tisíc lietadiel, USA 50 tisíc, Veľká Británia 36 tisíc a Japonsko 16 tisíc.
ŽIDIA NA SLOVENSKU POČAS VOJNY
Už pred vznikom vojnovej Slovenskej republiky bolo možné počuť z úst vysokých predstaviteľov HSĽS rôzne protižidovské slová. Po vzniku štátu sa stalo slovo Žid nadávkou a synonymom nepriateľa štátu. Štát bol pevne pripútaný k Nemecku a veľmi rýchlo začal podľa jeho vzoru veľkú protižidovskú kampaň.
3.septembra 1940 prišlo prvé konkrétne opatrenie tzv. arizácia židovských podnikov. Účelom tohto zákona bolo „vykonať všetko”, čo je potrebné na vyradenie Židov zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života a prevod majetku Židov do kresťanského vlastníctva“. Tento krok bol veľmi šikovným ťahom vlády. Arizátori prišli ľahko k majetku a mali veľký záujem aby Židia opustili Slovensko a nikdy sa nevrátili.
Až pri arizácii sa zistila veľká hospodárska sila Židov. Oficiálne priznali majetok v hodnote 4,3 mil. korún, pričom štátny rozpočet predstavoval v roku 1940 asi 2,75mil. korún.
9.septembra 1941 bol vydaný tzv. židovský kódex, ktorý bol vernou kópiou nemeckých norimberských zákonov. Za Žida bol považovaný občan , ktorý mal aspoň jedného rodiča Žida. Bolo zakázané kresťanom aby uzatvárali so Židmi manželstvo, znemožňoval im štúdia na stredných a vysokých školách a vyradil židov z akéhokoľvek verejného života. Slovenskou špecialitou bolo napr. zákaz vlastníctva platne so štátnou hymnou, alebo štátnej vlajky.
17.marca 1942 vznikli na mnohých miestach Slovenska pracovné židovské tábory. 25.marca 1942 odišiel prvý transport Židov do Poľska .Neskôr nasledovali ďalšie s celými rodinami. Do 20 októbra 1943 bolo deportovaných asi 60 tisíc Židov. Neskôr počas okupácie bolo deportovaný ďalší Židia. Boli zbavený občianstva a za poplatok 500 ríšskych mariek za človeka boli bez možnosti
návratu deportovaní do Poľska. Mierili väčšinou do koncentračných táborov v Osvienčime a Treblinke. Niektorí hlavne z Bratislavy boli deportovaní do rakúskeho tábora v Mauthausene. Aj keď väčšina obyvateľstva s deportáciami nesúhlasila zostávajú tieto udalosti najčernejšou časťou našich národných dejín, aj keď sa ich dnes snažia niektorí ľudia zľahčiť. Slovensko ako prvý štát horlivo odovzdal väčšinu svojich Židov Nemecku, z čoho bol milo prekvapený aj samotný Hitler a povedal „je zaujímavé ako nám ten katolícky farárik (Tiso) posiela Židov!“.
Aj keď dostali niektorí tzv. prezidentské výnimky, nemôže to byť žiadnym ospravedlnením. Väčšina Židov sa dala určite zachrániť a ako príklady nám môžu poslúžiť Dánsko a Bulharsko kde väčšina Židov prežila vojnu, napriek Nemeckému tlaku.
V čase vypuknutia vojny bolo na území ríše (vrátane anektovaného Rakúska) šesť koncentračných táborov : Dachau, Sachsenhausen, Buchenwald, Flossenburg, Mauthausen a ženský tábor v Ravensbrucku. V týchto táboroch sa nachádzalo 25 000 nemeckých občanov – politickí väzni, odporcovia hitlerovského režimu, členovia siekt, zločinci, žobráci, prostitútky, Cigáni, tuláci, psychopati, špekulanti, ale aj poľnohospodárski robotníci, ktorí nedodržali pracovnú zmluvu. Väčšina z nich bola založená v roku 1933 a v rokoch 1935-1939 sa pretransformovali na trestné tábory pre odporcov tretej ríše. Po vypuknutí vojny sa však situácia razantne zmenila. Odporcami tretej ríše sa vlastne stali všetci príslušníci okupovaných národov a tak sa ich Hitler potreboval zbaviť. V roku 1941 a v širokom meradle na jar 1942 sa všetky tábory dostali pod správu Hlavného hospodársko – administratívneho úradu SS. Počas vojny sa zvýšil samotný počet táborov zo 6 na 20, ktoré mali ešte 165 filiálnych táborov. Zmenilo sa aj zloženie táborov. Hitler sa rozhodol uskutočniť konečné riešenie židovskej otázky. Znamenalo to úplne fyzicky zlikvidovať všetkých Židov.
Pre národ s mnohými bohatými obchodníkmi a s inteligenciou sa začalo obdobie holokaustu. Na Slovensku sa toto obdobie začalo 6.októbra 1938 a to vyhlásením autonómie. Skončilo sa v apríli 1945 oslobodením Slovenska. Zo 136 737 Židov, ktorí na Slovensku žili pred vojnou ostalo nažive len 1294. Celkovo bolo vyvraždených v koncentračných táboroch v Poľsku 5 až 6 miliónov ľudí. Veľký fuhrer vysvetlil 22. augusta 1939, niekoľko dní pred napadnutím Poľska, svoj plán generálom asi takto :“Džingischán zapríčinil smrť miliónov žien a detí – vedome a s ľahkým srdcom. Dejiny v ňom napriek tomu vidia iba zakladateľa veľkej ríše. Mne je celkom jedno, aký súd o mne vydá slabá civilizácia západu. Vydal som rozkaz – a dám zastreliť každého, kto povie jedno kritické slovo – že naším vojnovým cieľom nie je dosiahnuť určitú líniu, ale fyzicky likvidovať nepriateľa. S tým cieľom som pripravil zatiaľ iba na východe ozbrojené oddiely SS a vydal som im rozkaz, aby bez ľútosti a milosrdenstva zabíjali mužov a ženy hovoriace po poľsky, a poľského pôvodu. Len tak získame životný priestor, ktorý potrebujeme. Poľsko bude vyľudnené a osídlené Nemcami. Mojou zmluvou s Poľskom sme mali iba získať čas. A napokon, moji páni , s Ruskom si zopakujeme to isté, čo som vyskúšal na Poľsku. To bude úsvit nemeckej vlády nad svetom.“
1.februára 1940 sa Himmler rozhodol mohutne rozvinúť systém koncentračných táborov a vydal rozkaz Inšpektorátu KL – Koncentračných táborov, aby preskúmal množstvo objektov, ktoré by sa mohli eventuálne poslúžiť ako ďalšie koncentračné tábory. A tak vznikali ďalšie tábory : Osvienčim, Treblinka, Mauthausen, Dachau, Bergen Belsen, Ravensbruck, Buchenwald, Terezín, Sachsenhausen, Majdanek, Belžec, Sobibor, Flossenburg.
Koncentračný tábor Oswienčim
Prejav Adolfa Hitlera na jar 1940: “Teraz, keď Poľsko prestalo existovať a keď Gdansk sa navrátil do lona Matky-vlasti, demokracie už nemajú nijaký dôvod, aby sa neusilovali vyriešiť s Ríšou európske problémy mierovou cestou. Ak to nerobia, je to len preto, že sa proti tomu stavajú ich židovskí páni. Záver je jasný: svetové židovstvo pokladá okamih za vhodný na to, aby mohlo postaviť proti Ríši koalíciu a pustiť sa do definitívneho zúčtovania s národným socializmom. V tomto boji je Nemecko opäť prinútené zápasiť o bytie či nebytie. Avšak demokracie a svetové židovstvo sa strašne mýlia, ak si myslia, že potupa z roku 1918 sa bude niekedy opakovať. Tretia Ríša sa púšťa do boja s neoblomnou vôľou a tak slávnostne vyhlasujem, že nepriateľov národnosocialistického štátu rýchlo a tvrdo potrestá. Pokiaľ ide o židov, budú vyhubení všade, kde to bude možné, a všade, kde sa s nimi stretneme”.
Strana NSDAP zriaďovala na rozličných miestach Nemecka koncentračné tábory, ktorých cieľom bolo prevychovať zločincov prácou. Strana bola taktiež nútená zatvárať do týchto táborov nepriateľov národnosocialistického štátu, aby ich chránila pred pobúrením ich spoluobčanov. Tu bol cieľ táborov tiež predovšetkým výchovný. Išlo o to, aby vychovali a napravili zmýšľanie týchto ľudí mravne jednoduchým, prácnym a ukázneným životom. Po vodcovom prejave sa ich pôvodný účel pozmenil...
Tri dni po prejave Adolfa Hitlera dostal Rudolf Hőss, veliteľ koncentračného tábora v Dachau a jeden z významných členov strany NSDAP, zložiek SS, rozkaz od Reichsfűhrera SS, aby odcestoval do Poľska a prebudoval bývalé poľské delostrelecké kasárne na koncentračný tábor. Tento tábor sa mal volať Osvienčim, podľa najbližšieho mestečka. Tábor sa mal rozprestierať na omnoho väčšej ploche ako poľské delostrelecké kasárne a mal zahŕňať ešte ďalší, osobitne oddelený tábor neďaleko obce Birkenau.
Hneď v ten deň odcestoval Hőss z Dachau do Osvienčimu. Vzduch tu bol ťažký, nasiaknutý hnilobným zápachom močarísk. Všetko bolo rovné, pusté, obrovské.
Najprv sa bolo treba postarať o vyčistenie kasární, pretože boli zamorené hmyzom. Hőss dostal k dispozícii komando poľských vojnových zajatcov, aby mohol postaviť strážne veže a natiahnuť ostnatý drôt okolo obidvoch táborov, ktoré mali ostať oddelené. Osvienčim pre židovských väzňov a Birkenau pre vojnových zajatcov. Už 14. júna 1940, krátko po obsadení Paríža nemeckými vojskami, prišiel do Osvienčimu prvý transport židov, ktorí dostali rozkaz postaviť si svoj vlastný tábor. Hőss musel okrem vybudovania tábora zabezpečiť aj vysušenie močiarov a zaplavených miest. Existoval jediný spôsob – postaviť na rieke Visle priehradu. Hőss žiadal na výstavbu 4 roky. Dostal jeden. Preto nenechal robotníkov ani minútu oddychovať. Úmrtnosť medzi nimi dosiahla obrovské rozmery, čo však neprekážalo, lebo z nových transportov automaticky zapĺňal medzery. Stavba bola hotová 24 hodín pred určeným termínom.
Hőssovým pričinením sa zakrátko stal koncentračný tábor Osvienčim–Birkenau veľkým mestom. Bol však primalý na to, aby mohol prijať príliv čoraz väčšieho množstva väzňov. V tábore nastala strašná situácia, zúrili tu epidémie a krivka úmrtnosti rýchlo stúpala.
Čoskoro sa Hőss dozvedel štátne tajomstvo, ktoré vyplývalo z prejavu Adolfa Hitlera: Fűhrer nariadil definitívne vyriešiť židovskú otázku v Európe. Na túto úlohu vybrali tábor Osvienčim. Fűhrer bol totiž tej mienky, že ak nevyhubia židov teraz, vyhubia oni neskôr nemecký ľud. Tábor Osvienčim vybral preto, lebo sa tu stretávajú štyri železničné trate a je ľahko prístupný pre transporty. Okrem toho krajina je málo obývaná a poskytuje preto priaznivé podmienky na vykonanie tajnej operácie...
V tej dobe sa v Poľsku nachádzali už tri vyhladzovacie tábory: Belzek, Wolzek a Treblinka, ktoré však nepracovali spoľahlivo, pretože neboli schopné zlikvidovať za šesť mesiacov viac ako 80.000(!) jednotiek (používanie výrazu jednotka – 1 žid už bolo bežné). K tejto informácii sa vtedy Reichsfűhrer vyjadril: “Taký výsledok je predsa smiešny”.
Hőss sa musel pripraviť na to, že v prvých šiestich mesiacoch celkový počet dodávok dosiahne okolo 500.000 jednotiek. Jeho úlohou bolo urobiť v každom transporte výber z tých, ktorých práve dovezú. Osoby schopné pracovať mal dať k dispozícii priemyselnému alebo poľnohospodárskemu podniku v Osvienčime-Birkenau. Jeho ďalšou úlohou bolo posielať štatistické údaje o práceneschopných osobách z každého transportu, ktoré sa podrobili špeciálnemu ošetreniu. To znamenalo, že bude potrebné ošetriť až 2.800 jednotiek za 24 hodín. Hőss dostal upozornenie, že po šiestich mesiacoch sa tempo odosielania transportov podstatne zvýši.
O pár dní navštívil Rudolf Hőss tábor Treblinka. Všetci väzni boli v barakoch, nemohli vyjsť von. I keď bol tábor menší ako Osvienčim, bolo tu dvakrát viac strážnych veží a plot bol nabitý elektrinou. Za barakmi s väzňami sa nachádzal jeden oveľa dlhší barak ako ostatné s hermeticky uzavierateľnými oknami. Bol obklopený tridsiatimi SS s automatmi a psami. Celý barak obkolesovali dva rady ostnatých drôtov. Vnútri baraku bola vycementovaná podlaha a tri lampy chránené drôtenými mriežkami. Pri jednej z nich bol v strope otvor s priemerom asi päť centimetrov. Na opačnom konci boli druhé dvere bez okienka. Inak bola budova celkom prázdna. Čoskoro príslušníci SS dohnali skupinu dvesto väzňov, v ktorej bolo niekoľko zdravých chlapov a väčšiu časť skupiny tvorili ženy a deti. Viaceré židovky niesli v náručí dojčatá. Prikázali im, aby si vyzliekli šaty, ktoré vydezinfikujú, kým oni počkajú v dlhom baraku. Dostali rozkaz, aby vstúpili do miestnosti, a povedali im, že potom, keď budú dnu, otvoria obloky. Vstupovali pomaly, usporiadane. Keď vošiel posledný väzeň, uzavreli dubové dvere a spustili závoru. O chvíľu začal vrčať motor nákladného auta. K jeho výfuku bolo pripevnené potrubie, ktoré ústilo do otvoru v strope baraku... O pol hodiny už ležali na cementovej podlahe mŕtvoly s pokojnými tvárami a doširoka otvorenými očami. Po vyvetraní prišla skupina väzňov a odvážala mŕtvoly k hromadnému hrobu. Druhá skupina ich v jame ukladala, aby zabrali čo najmenej miesta. Cynicky vtedy znela pripomienka veliteľa Treblinky Schmoldeho: “Tento spôsob síce nie je spoľahlivý, pretože môj výkon za dvadsaťštyri hodín je max. 500 jednotiek, ale v každom prípade je humánny. Ľudia zaspia a to je všetko”. Výkon v Osvienčime mal byť v porovnaní neuveriteľných 3.000 jednotiek denne.
Už o mesiac mal Hőss podať Reichsfűhrerovi súhrnný plán na vyriešenie problému rýchlej likvidácie židov, nemal však o riešení ani predstavu. Rozhodol sa pre začiatok vybudovať v tábore akési “výskumné stanice”, ktoré by umožňovali preskúmať nové metódy vyhladzovania, ktoré hľadal. Vylepšil systém z Treblinky. Na obe budovy dal napísať “Dezinfekčná miestnosť” a dovnútra dal namontovať sprchy a rúrky, aby väzni mali dojem, že ich tam vedú na to, aby sa umyli. Službukonajúcim vo výskumnej stanici rozkázal, aby oznamovali väzňom, že po sprche dostanú teplú kávu. Okrem toho mali vstúpiť do miestnosti spolu s nimi, prechádzať od skupiny ku skupine, žartovať a ospravedlňovať sa, že im nemôžu dať mydlo, kým všetci nevstúpia. Zariadenie začalo okamžite fungovať a skúsenosť potvrdila účinnosť týchto opatrení. Väzni nekládli pri vstupe nijaký odpor. Naďalej však ostávalo problémom neefektívne splynovanie.
Krátko nato našiel Hőss pri inšpekcii malú miestnosť, kde sa kopila hromada malých valcovitých škatúľ s nápisom: “Giftgas” a pod tým: “Cyclon B”. Boli to pozostatky materiálu, ktorý sem pred rokom priviezli z Hamburskej firmy Weerle & Frischer, aby očistili od hmyzu poľské delostrelecké kasárne. V týchto hermeticky uzatvorených škatuliach boli zelené kryštáliky, ktoré pri styku s kyslíkom vo vzduchu okamžite vylučovali jedovatý plyn. Hőss sa potešil(!), keď prišiel na to, že tento plyn je takisto nebezpečný pre človeka ako i pre hmyz. Rozhodol sa okamžite vyskúšať jeho vlastnosti. Dal presekať v stene obidvoch provizórnych zariadení v Birkenau primerane veľkú dieru, z vonkajšej strany opatrenú záklopkou. Keď sa asi 200 práceneschopných židov zhromaždilo v miestnosti, vysypali týmto otvorom jednu škatuľu “Cyclonu B”. Vzápätí sa ozval rev a dvere i steny zaduneli pod prudkými údermi. Potom krik zoslabol, údery už neboli také silné a o päť minút zavládlo úplné ticho. Hőss rozkázal SS, aby si nasadili plynové masky, otvorili všetky obloky a dvere a urobili prievan. Do miestnosti vstúpil ako prvý. Smrť vykonala svoje dielo. Hőss si pochvaľoval časovú úspornosť tohto systému a aj jeho hospodárnosť, lebo jeden kilogram Giftgasu stál len tri marky a päťdesiat fenigov. Navyše, pri použití viacerých škatúľ naraz by bolo možné splynovať odrazu celý transport. Keď Hőss o tom premýšľal, prišiel na to, že takáto miestnosť by sa mala vybudovať pod zemou a z betónu nielen preto, aby mohla vzdorovať zúfalému útoku takého počtu obetí, ale aj preto, aby sa ututlal ich krik. Z toho ďalej vyplývalo, že tu nebudú obloky, aby sa miestnosť po splynovaní mohla vyvetrať. Preto bolo treba premyslieť systém umelého vetrania. Zdalo sa mu užitočné zriadiť pred touto miestnosťou ešte jednu, akúsi šatňu vybavenú lavičkami, vešiakmi a ramienkami, ktorá by doplnila dekoráciu potrebnú na upokojenie “pacientov”.
Onedlho predložil svoj návrh podplukovníkovi SS. So systémom bol spokojný, mal však pár námietok. Navrhoval, aby bola pre úplnú dekoráciu dovezená poľná kuchyňa, keďže väzňom sľubujú, že po sprche dostanú kávu. Ďalej navrhoval vybetónovať dlážku, aby mala spád, a na odtok vody urobiť žliabky. Po splynovaní bolo totiž potrebné telá polievať, pretože boli pokryté výkalmi. Namietal, že kryštáliky padajú rovno na podlahu a tak sa stáva, že sa väzni na ne zvalia a kvôli tomu sa nemôže uvoľniť všetok plyn. Hőss dal preto pod otvory v strope namontovať stĺpy z dierkovaného plechu, do ktorých sa Cyclon B vhadzoval.
Už v tejto dobe bol výkon oboch plynových komôr 5.000 jednotiek za deň. Pochovať však bolo možné len 500, pretože kvôli šetreniu miesta ich bolo treba v jamách ukladať. Podplukovník Hőss upozornil, že o rok, teda v roku 1942 budú potrebné už štyri také budovy, lebo transporty dosiahnu počet 10.000 jednotiek denne. Systém ukladania tiel podplukovník zamietol úplne a tak poslal Hőssa do výskumného strediska v Culmhofe. Výskumné stredisko preto, lebo tu usmrcovali väzňov len preto, aby mohli hľadať nové, efektívnejšie spôsoby likvidovania ich tiel. Dospeli tu k záveru, že jediným možným spôsobom je kremácia židov v špeciálnych peciach. Takéto pece tu práve vyvíjali. Kúrilo sa v nich koksom a pojali max. tri telá. Keďže pece tu používali len ako pomocné zariadenia, zvyšok tiel spaľovali priamo vonku v otvorených jamách. Výkon jamy s rozmermi približne 6x3x50 metrov bol 8.000 tiel za 24 hodín. Na tento počet by bolo potrebné postaviť asi osem dvojitých pecí. Hőss však pokladal spôsob spaľovania v jamách za surový, primitívny a nedôstojný veľkej priemyselnej krajiny. Keď sa rozhodol pre pece, uvedomoval si, že si vyberá modernejšie riešenie. Rozhodol sa, že všetky činnosti od splynovania až po kremáciu sústredí do jednej, čiastočne podzemnej budovy.
Tento nový plán bol prijatý bez zmeny, a tak mu poskytli veľké finančné prostriedky a prednostný prídel stavebného materiálu na vybudovanie štyroch budov. Dve z nich mali byť hotové do 15. júla 1942 a ďalšie dve do 31. decembra toho istého roku. I keď mal Hőss viac ako rok, stavby boli spoly dokončené už na Vianoce roku 1941. Keďže bol účel týchto stavieb prísne tajný, ani bežní príslušníci SS nevedeli na čo vlastne budú slúžiť. Mysleli si, že ide o protiletecké úkryty. Kým budovy neboli ešte dokončené, v tábore sa musel používať spôsob pochovávania a spaľovania v jamách. Po celom území sa šíril nepríjemný zápach a Hőssovi bolo jasné, že zvláštna akcia nezostane dlho utajená. Príslušníci SS tvrdili židom, že zápach pochádza z garbiarne, ale bolo poznať, že tomuto tvrdeniu neveria. Pre ich upokojenie nechal Hőss na Vianoce postaviť na zhromaždisku väzňom obrovskú jedľu. Na Štedrý večer roku 1941 okolo 2330 hod. nadporučík SS Setzler, priateľ a poradca Hőssa, spáchal samovraždu. Pripevnil na výfuk auta hadicu, zaviedol ju do kabíny, posadil sa dnu a motor nechal voľne bežať... Na svojom stole zanechal dopis: “Siaham si na život, lebo už nemôžem zniesť ten odporný zápach spáleného mäsa”. Po prečítaní Hőss list spálil a mŕtvemu Setzlerovi pokojne polial košeľu pálenkou. Do vyhlásenia na veliteľstvo SS napísal, že Setzler pre opitosť nekontroloval svoje konanie, a teda že išlo o nehodu.
Dve rovnako veľké krematóriá boli Reichsfűhrerom slávnostne uvedené do prevádzky 18. júla 1942. Pretože Hőss nechcel, aby počas zvláštnej akcie – otestovania stavieb nastali nejaké komplikácie, rozhodol sa nepoužiť práceneschopných židov z Osvienčimu, ktorí dobre vedeli čo sa deje, a tak dal rozkaz doviezť špeciálny transport s dvetisíc židmi z niektorého poľského geta. Keď dorazili, sľúbili im, že po sprche dostanú chlieb a Hőss dokonca zavolal svoj väzenský orchester, ktorý začal hrať poľské melódie. Keď židia vstúpili do miestnosti, službukonajúci príslušníci SS im rozdali kúsok mydla, vybehli von a zabuchli dubové dvere. Ozvali sa výkriky a tupé údery do stien. Reichsfűhrer sa na celú akciu pokojne pozeral malým okienkom vo dverách. O chvíľu bolo po všetkom. Prišlo špeciálne komando väzňov vo vysokých čižmách, ktoré postrekovalo hŕby mŕtvol silnými prúdmi vody. Potom všetky mŕtvoly prekladali na vozíky, prešli s nimi popri komande, ktoré zbieralo prstene, potom popri komande holičov, ktorí strihali vlasy, a okolo komanda dentistov, ktorí trhali zlaté zuby. Štvrté komando hádzalo telá do pecí. Krátko po tejto návšteve bol Rudolf Hőss povýšený. Celý rok 1942 pokračovali transporty a likvidácia bez väčších komplikácií.
Keďže do plynu šli len práceneschopní židia, ostatní iba zvyšovali už aj tak veľmi vysoký stav väzňov v tábore. Väzni sa hromadili v tesných barakoch, hygiena a strava boli stále horšie a epidémie – hlavne šarlach, záškrt a týfus – nasledovali jedna za druhou. Zabíjali skoro toľko ľudí ako plynové komory a telá sa hromadili pred barakmi tak rýchlo, že to preťažovalo zvláštne oddiely, ktoré ich odvážali do krematórií. V tomto období bola situácia natoľko napätá, že Reichsfűhrer vydal príkaz, aby bol zastrelený každý veliteľ SS, ktorý by úmyselne alebo neúmyselne čo len troška spomalil plnenie vykynožovacieho plánu. Židovské transporty mali mať všade prednosť, dokonca aj pred dopravou zbraní a vojsk na ruský front.
Krematóriá č. III a IV boli hotové na určený termín a od januára 1943 do konca roka pracovali všetky štyri naplno. V decembri 1943 bol Hőss vymenovaný za inšpektora koncentračných táborov a tak spolu s rodinou (3 deti) opustil tábor Osvienčim-Birkenau.
Inšpekčnú činnosť vykonával až do marca 1945, kedy sa vojna obrátila proti Nemecku. Vtedy všetci velitelia koncentračných táborov dostali rozkaz zastaviť zabíjanie židov a vykonať všetko možné, aby sa znížila ich úmrtnosť. Koncom apríla bola už situácia taká, že velitelia koncentračných táborov dostali rozkaz opustiť tábory a ukryť sa - “Od tej chvíle sa stal útek akýmsi hrozným snom. Z jednej strany postupovali Rusi, z druhej Anglosasi a my sme museli ustavične utekať pred postupujúcim nepriateľom” (Hőss – apríl 1945).
5. mája dostal Hőss rozkaz, aby odišiel do Rantumu. Prišiel tam 7. mája a niekoľko hodín pred svojím príchodom sa dozvedel, že bola podpísaná bezpodmienečná kapitulácia Wermachtu. 5. júla Hőssa demobilizovali a poslali ho na majetok Georga Putzlera, od ktorého sa dozvedel, že ríšsky vodca Heinrich Himmler sa dostal do britského zajatia a pred vypočúvaním spáchal samovraždu. Hőss pocítil, že aj pre neho začína byť situácia nebezpečná.
Ráno, 14. marca 1946 zatkli Hőssa americkí vojaci a odviezli ho do Bredstedtu, kde ho vypočúvali. Povedal im všetko čo vedel. “To bol koniec, uvedomil som si a zaplavil ma podivný pocit úľavy” (Hőss – marec 1946). Svoju výpoveď musel zopakovať ako svedok obžaloby 30. septembra na norimberskom procese: “Spočiatku som mal nepríjemný pocit, no potom som postupne strácal akýkoľvek cit. Myslím, že to bolo potrebné: inak by som nebol mohol pokračovať. Chápte, pokladal som židov len za jednotky, nikdy nie za ľudské bytosti. Sústreďoval som sa na technickú stránku svojej úlohy. Nemohol som si dovoliť dojatie. Mal som rozkazy. Aj deti sa pokladali za práceneschopných. Musel som ich teda splynovať” (odpoveď na otázku, či nič necítil pri vraždení nevinných ľudí a detí).
Hőssov proces sa začal 11. marca 1947, skoro presne rok po jeho zatknutí. Bol ohromený, že Poliaci predvolali toľkých ľudí z celej Európy. Že vynaložili toľko námahy a finančných prostriedkov – “Keď som ich videl takto konať, nevedel som si predstaviť, že by sa zo Slovanov mohla dakedy zrodiť vodcovská rasa” (Hőss – marec 1947).
Vypočúvanie (úryvok)
- Zabili ste tri a pol milióna ľudí.
Hőss si vyžiadal slovo a povedal:
- Prepáčte, zabil som ich len dva a pol milióna.
V miestnosti sa ozval šum a prokurátor zakričal:
- Mali by ste sa hanbiť za svoj cynizmus!
Hőss si pomyslel:
- Neurobil som predsa nič zlého, len som opravil nepresné číslo.
Predseda vyniesol rozsudok 2. apríla 1947. Hőss si ho vypočul v pozore. Bol taký, aký čakal. Rozsudok určoval, že nemá byť obesený vo Varšave, ale rovno v tábore Osvienčim, a to na jednej zo šibeníc, ktorú dal sám postaviť...
Nie je vylúčené, že celkový počet obetí genocídy dosiahol až 6 mil.
TREBLINKA
Treblinka bola malá osada o niekoľkých domoch na východe Poľska blízko pri hraniciach so Sovietskym zväzom. Pracovný tábor Treblinka bol zriadený niekedy v roku 1940. Väznili tu Poliakov a Židov za všetky možné prečiny. Počet väzňov sa pohyboval okolo troch tisíc. Lokalita bola na výstavbu tábora veľmi vhodná. Bola tu vybudovaná železničná odbočka, oblasť bola hlboko v lesoch relatívne dobre ukrytá a vedelo sa, že sa tu nejaký pracovný tábor nachádza. Väzni z pracovného tábora boli použití začiatkom roka 1942 na výstavbu koncentračného tábora dva kilometre pred pracovným táborom. Rozloha tábora bola neveľká, asi 300- 500 m, zato kapacita obrovská. Celý tábor bol obohnaný 2,5 m vysokými ostnatými drôtmi, ktoré boli husto poprepletané smrekovými vetvami. Táto stena bola ešte asi o 0,5 m vyššia vďaka piesočnému násypu.
Obete Treblinky prichádzali vždy vlakom. Podľa toho v akých vagónoch sa vedelo odkiaľ. Preplnené dobytčie prichádzali z Ruska, Ukrajiny a Poľska. Osobné boli väčšinou zo západnej Európy, alebo Československa. Esesmani vyhnali ľudí na tzv. Entklaidungplatz kde sa všetci vyzliekli, muži na jednej a ženy s deťmi na druhej strane. Ženy išli potom do kaderníctva (Friseurstube), kde im ostrihali vlasy. Bolo z nich vraj dobré tesnenie do motorov. Muži medzitým zarovnali všetky veci na veľké priestranstvo (Sortierugsplatz), kde sa veci zhromažďovali a triedili. Ak potrebovali tábor doplniť o väzňov- robotníkov vybrali stranou silných mužov, alebo špecializovaných majstrov (zámočníkov, zlatníkov, krajčírov...). Neboli to však veľké čísla a tak bolo vybraných sotva 5-10 ľudí z transportu , podľa potreby. Potom už spoločne mužov aj ženy hnali do plynových komôr. Stále ich nútili pobiehať aby boli zadýchaný a dlho plynu nevzdorovali. Predtým im ešte odoberú všetky osobné veci a cennosti. Ďalej sú už vháňaní do vstupnej chodby so „sprchovacími“ komorami po obidvoch stranách. Esesmani ešte vmlátia posledných oneskorencov dnu a sprchy miesto vody vyfukujú plyny z motorov automobilov. Za 15-20 minút boli obete mŕtve. Mŕtvolám ešte rýchlo vylomia zlaté zuby. Potom ich väzni odnesú do pripravených masových hrobov a zasypú vápnom. Posledný prichádza na rad bager, ktorý zahrabáva hroby. Hukot motorov a bágra bolo počuť stále.
Neskôr začali telá spaľovať. Chorý a chôdze neschopní boli oddeľovaní. Boli posielaní do malej budovy s označením Červeného kríža, kde ich okamžite strieľali. Toto miesto sa nazývalo lazaret a končili tu životy aj chorý väzni a väzni, ktorí sa zdali lenivými. Výraz „vykončiť“ označuje jedinú liečbu v lazarete- smrť. Tábor Treblinka začal takúto prevádzku v júli 1942 prvými transportami z Varšavy. V tej dobe bol vybavený len základným vybavením- niekoľko drevených barákov, murovaná budova s plynovými komorami a strojovňou.
Dostavali ho väzni z transportov , ktorí boli vybraní a večer postrieľaní. Esesmani boli veľmi krutí , oveľa viac ako neskôr. Postupne vybrali stálych robotníkov- otrokov , ktorých život mal neveľkú cenu, lebo pri veľkých stratách boli vyberaní nový. V dobách stáleho chodu sa denný počet usmrtených pohyboval okolo 4 tisíc. V dobách väčších transportov vyriešila Treblinka otázku 15-18 tisíc ľudí. Čísla vybraných však boli veľmi nízke. O celý chod tábora sa starali príslušníci SS , ktorý bývali v civilnom zamestnaní všelikým. Niektorý boli veľmi mierny a málokedy trestali väzňov. Boli ale aj taký ktorý sa bezohľadne obohacovali na úkor väzňov, ale predovšetkým sa vyžívali v zabíjaní, mučení a veľkom znepríjemňovaní života. Bol to predovšetkým dozorca Kutner prezývaný Kiwe. Bol obávaný medzi väzňami ako aj medzi ostatnými dozorcami. Vždy ochotne poslal väzňa do lazaretu a tiež vždy s radosťou vykonával tresty. Jeho vernými spolupracovníkmi boli dozorcovia Franz a Miete. Naproti tomu boli aj iní.
Franz Klan si korbáčom oprašoval topánky, varoval pred nadriadenými dozorcami, nebadane pokladal kúsky čokolády pred väzňov. Bol lekár- psychiater a v Treblinke vydržal len krátko. Dobrovoľne sa prihlásil na front. Väčšina dozorcov podľahla atmosfére tábora a veľmi sa im pozmenili ich charaktery. Pomocníkmi mužom SS boli mladý chlapci z Ukrajiny. Mali názov „Vachmani“ a mali menšie právomoci ako dozorci z SS. Mali zbrane a dohliadali na poriadok a prácu v tábore. Snažili sa zarobiť a tak nikdy nepohrdli obchodom s väzňami. Väzni boli tí „šťastní“, ktorí boli vybraní na práce v tábore. Ich stav sa pohyboval niečo vyše tisíc ľudí. Pracovali na roztrieďovaní vecí zavraždených. Triedili ich, zhromažďovali v skladoch a takto sa odvážali do ríše, kde boli používané ako zásoby pre robotníkov a vojakov. Ďalšou činnosťou bolo zhromaždenie a roztavenie zlata, ktoré sa tiež odvážalo v tehličkách do Nemecka. Preto boli zlatníci starostlivo vyberaní a cenení. V tábore sa im žilo dobre, pretože mali vždy nejaké zlato schované.
Ostatní pracovali na samotnom chode tábora. Život väzňa sa odvíjal od počtu transportov. Veľmi sa tešili na transporty nové, lebo znamenali obstojné prežitie. V roku 1942 prichádzali transporty nepretržite a tábor pracoval v maximálnom tempe. Väzni nemali uniformy a tak si vždy vyberali z nahromadeného šatstva najlepšie kusy. Obdobne to bolo aj s jedlom, ktorého mali dostatok. S transportmi prišlo aj veľa zlata, cenností a peňazí. Preto sa rozmnožil obchod- tzv. špekulovanie. O jeho rozvoj sa zaslúžili hlavne dozorcovia a vachmani. Tábor bol zlatou baňou a bol osožný pre všetky strany. V zime 1942 a na jar 1943 prišlo k zastaveniu transportov. Väzni začali byť hladní, špinaví. Rozšírila sa aj epidémia škvrnitého týfusu. Tá začala kosiť väzňov ako muchy. Preto namiesto lazaretu boli chorý väzni presunutí k väzenskému lekárovi. V lete sa transporty obnovili a situácia sa zlepšila. V tábore boli ľudia rôznych národností-Poliaci, Nemci, Rusi, Slováci, Češi... Prichádzali aj Gréci, tí však dlho nevydržali.
Hovorilo sa tu nárečím- skomolením polštiny, nemčiny, češtiny a ruštiny. S dozorcami len po nemecky. Väzni mali svojich nadriadených a vodcov- kápov, ktorý ich chránili a vedeli dobre špekulovať. Už od začiatku sprevádzala túžba utiecť a odhaliť tajomstvo Treblinky. Úteky sa plánovali už od začiatku. Niektoré sa podarilo aj zrealizovať. Pri neúspešnom pokuse nasledovala exemplárna poprava. Avšak už od samého začiatku sa pripravovala myšlienka na vzburu. Väzni prežili ďalšiu zimu a dozorci boli čím ďalej pomätenejší. Napr.: ustanovili osobu scheisekappa, ktorý dohliadal na to aby sa väzni nezdržiavali na záchode príliš dlho, organizovali aj zápasy väzňov na ktorých sa dobre zabávali.
V tábore sa dalo vyšpekulovať všetko. Väzni ukradli granáty. 2.augusta 1944 vypukla vzbura. Treblinka začala horieť a mnoho väzňov uniklo. Niektorí aj
prežili, väčšinu však chytili, alebo zastrelili pri úteku. Tábor už nebol obnovený. Zahynulo v ňom vyše 700 tisíc ľudí.
