Založenie templárskeho rádu 

Templársky rád založilo v roku 1118 deväť prevažne francúzskych šľachticov a rytierov. Viedli ich Hugues de Payns a Geoffrey de St. Omer. Prišli do paláca vtedajšieho jeruzalemského kráľa Balduina II. s prosbou, aby ich ustanovil ochrancami pútnikov pred tzv. saracénmi - t.j. neveriacimi moslimskými Turkami, ktorí si vtedy nárokovali na Svätú zem a útočili na kresťanské mestá. Balduin II. ich žiadosti vyhovel, a tak zložili sľub chudoby, cudnosti a cirkevnej vernosti v prítomnosti jeruzalemského patriarchu Theoclea. Kráľ im zároveň dal za príbytok časť svojho paláca v blízkosti Šalamúnovho chrámu - templa. Odtiaľ pochádza aj ich názov, ktorý pôvodne znel „Rád Chudobných Rytierov Kristových a Chrámu Šalamúnovho". Kráľ Balduin II. im podľa legendy venoval aj pozemok v blízkosti paláca, kde si mohli cvičiť svoje bojové umenie. V priebehu desiatich rokov sa počet rytierov templárskeho rádu rozrástol z deväť až na tristo rytierov, ktorí velili ďalším tritisícom mužom v templárskej armáde.

Ich písaným cieľom bolo ochraňovať kresťanských pútnikov na cestách do Svätej zeme (územie dnešného Izraela), najmä cestu spojujúcu Jeruzalem a St. Jean d´Acre. Zároveň sa podieľali na väčšine úspechov v križiackych výpravách do Svätej zeme. Povráva sa, že v skutočnosti však išli hľadať Archu zmluvy, ktorá mala nesmiernu cenu. Nikdy ju však nenašli, a ak aj predsa, nikto sa to nikdy nedozvedel.

Konštutúcia rádu

Templári boli podporovaní jedným z najmocnejších mužov svojej doby, svätým Bernardom z Clairvaux, hlavou cisterciánskeho rádu. Tento rehoľník už ako mladý muž založil opátstvo v Clairvaux na pozemku, ktorý mu daroval Hugues de Champagne. Svätý Bernard bol dôverným priateľom vtedajšieho pápeža Honoria II., ktorého bez problému presvedčil, aby dal cirkevný súhlas novému rytierskemu rádu. Pre samotného pápeža to bolo veľmi výhodné, pretože mal kedykoľvek k dispozícii početnú armádu, schopnú kedykoľvek podniknúť križiacku výpravu do Svätej zeme, navyše nezávislú od panovníka i duchovenstva. Nečudo teda, že Bernardovmu naliehaniu vyhovel.

Aj vďaka pápežovi, ktorého svätý Bernard z Clairvaux presvedčil, sa v roku 1128 konal koncil vo francúzskom Troyes. Tam bola pripravená konštitúcia nového rádu. Hnacou silou koncilu bol samozrejme svätý Bernard, ktorý aj napriek svojmu chatrnému zdraviu aktívne spolupracoval na príprave prísnych pravidiel, ktoré upravovali život rádových rytierov. 

Rád založený na týchto pravidlách sa stal úzko zomknutým bratstvom, do ktorého boli príjmaní len urodzení muži. Pravidlá schválené koncilom zaručovali rádu prakticky nezávislosť na miestnej vláde a miestnych cirkevných autoritách, či už sídlili vo Svätej zemi alebo v Európe. Rád neplatil žiadne dane, dokonca mu bolo povolené, aby vyberal svoje vlastné. Templári mali právnu imunitu a mohli vykonávať na svojich územiach vlastnú spravodlivosť. Vo vzťahu k cirkvi podliehali iba pápežovi, ktorý im bol naklonený. Mali právo určovať si vlastných hodnostárov.

Ich znakom bol červený kríž v bielom poli a ich erbom dvaja jazdci na koňoch.

Vojenský pokrik templárov znel „Vive Dieu, Saint Amour" a za svoje heslo si zvolili slová „Non nobis, Domine, non nobis, sed Nomini Tuo da gloriam", čo v latinčine znamená „Nie pre nás, Bože, nie pre nás, ale dať tvojmu menu slávu."

Hierarchia rádu

Na čele templárskeho rádu stál Veľmajster. Počas vyše dvestoročnej existencie sa vystriedalo 22 Veľmajstrov - prvý bol hlavný zakladateľ rádu Hugues de Payns a posledný bol Jacques de Molay, ktorého potupne upálili na hranici (viac v časti Zánik rádu). Zástupcom a poradcom veľmajsta bol Šenechal. Nositeľ ďalšej vysokej hodnosti - Veľkoprior a Prior - zastupoval Veľmajstra v jednotlivých priorstvách, ktoré patrili rádu. Komandér Veľkopriorstva a Priorstva bol správcom zverenej oblasti a priamo podliehal Veľkopriorovi a Priorovi. Maršál mal na starosti všetkých rytierov hodnosti nižšej, ako bol on sám. Dozeral na disciplínu a poslušnosť. Jeho pravou rukou bol Komandér rytierov, ktorý sa staral o všetkých rytierov hodnosťou nižšou, ako Komandér. Ďalšiu časť hierarchie rádu tvorili nostielia dvoch hodností, ktoré mali na starosti Komandatúry a Domy. Boli to Komandér Koménd (správca komandatúr) a Seržant (veliteľ komandatúr). K nižším hodnostiam patrili Vlajkonosiči (Podseržanti a nosiči vlajky komandatúry alebo beauceantu - vojnovej zástavy templárov) a Rádoví Rytieri. Boli to rytieri druhej a tretej triedy rádu.

Muž, ktorý chcel vstúpiť do rádu, musel pred svojim prijatím prejsť prísnymi testami. Ako Kandidát musel vydržať dlhú skúšobnú lehotu, v priebehu ktorej sa skúšala jeho úprimnosť a sila charakteru tak, že musel vykonávať mnoho nepríjemných povinností. S prijímaním tohto Kandidáta do rádu a jeho povýšením na Panoša sa spojuje rituál, ktorý patril medzi tie, z ktorých templárov obvinil král Filip IV. Pekný. Podrobnejšie sa o ňom zmienim v časti Úpadok rádu. 

Panoš, teda novic uchádzajúci sa o titul Rytier, býval najprv povýšený na Rytiera Čakateľa a neskôr aj na samotného vyššie spomínaného Rádového Rytiera.

Chorí a starí rytieri, ktorí sa už aktívne nezúčastňovali bitiek, mohli ostať členmi rádu.