dokonca jeden konzul musel byť vždy plebejec.
Boje medzi týmito triedami otriasali štvrť tisícročia rímskou republikou a skončili zánikom patricijov a plebejcov ako spoločenských tried.
Rímska republika bola formálne demokratický štát slobodných občanov, jej zriadenie bolo však aristokratické. Nezmenili to ani boj patriciov s plebejcami, ktoré viedli k rozšíreniu politických práv občanov, ale moc ostala v rukách úzkej privilegovanej vrstvy. Voči otrokom bola jasne a otvorene neobmedzenou diktatúrou.
Suverénom, t.j. zdrojom a nositeľom zvrchovanej moci bol podľa nepísanej ústavy ľud, „rímsky národ“ zo začiatku tvorený patricijmi a po reforme pripisovanej Serviovi Tulliovi aj plebejci. Zvrchovanú moc vykonával ľud priamo na zhromaždeniach a nepriamo prostredníctvom senátu a úradov. Ľudové zhromaždenia boli tri:
- najstaršie comitia curiata pochádzali z predštátnych čias a udržiavali sa viac-menej z úcty k tradícii. V ich pôsobnosti boli veci rodinného práva a formálne udeľovanie moci úradníkom.
- comitia centuriata mali rozhodujúci význam na začiatku republiky – mali právo vydávať zákony, voliť najvyšších úradníkov a rozhodovať o odvolaniach proti najvyšším trestom.
- comitia tributa vznikli po prvej secesii ľudu za bližšie neobjasnených okolností. Spočiatku vydávali len uznesenia týkajúce sa plebejcov (plebiscita), neskôr dostali súdnu právomoc a nakoniec právo vydávať zákony pre celý rímsky ľud. Boli také významné, že si do nich vymohli prístup i patricijovia.

Senát bol pôvodne poradným orgánom kráľa, neskôr najvyšších úradníkov. Pozostával z najvplyvnejších a najbohatších občanov, mal najvyšší dozor nad štátnym hospodárstvom, rozhodoval o veciach vojny a mieru, viedol zahraničnú politiku, menoval vyslancov, bol najvyšším ochrancom náboženstva. Zdá sa akoby ostatné orgány republiky boli voči senátu zbytočné alebo bezvýznamné, ale senát nemal zákonodarnú , súdnu právomoc a nemohol vymenovávať úradníkov. Všetky jeho uznesenia mohli tribúni ľudu vetovať.
Spočiatku bolo senátorov 300, za Cézara už 900, neboli volení ale menovaní doživotne.

Úrady a úradníci sa nazývali magistratus, úrady samy honores, moc úradníkov potestas, niektorí ešte imperus. Boli to čestné a neplatené funkcie. Najvyššími úradníkmi boli dvaja consuli (od radiť sa, starať sa), ktorí boli predovšetkým velitelia armády. V čase ohrozenia sa menoval diktátor s neobmedzenou právomocou.
Prétor bol úradník vykonávajúci súdnu právomoc konzulov, kvestori boli nižší súdni úradníci, spočiatku vyšetrovali zločiny a neskôr mali na starosť štátnu pokladnicu.