OSVIETENSTVO  

Od 17. stor. sa v európskom duchovnom živote stále výraznejšie presadzoval prúd, ktorému dnes hovoríme osvietenstvo. Predstavovalo kultúrne hnutie, filozofický smer, životný postoj a dejinné obdobie s cieľom nahradiť názory opierajúce sa o náboženskú a politickú autoritu, ktoré sú výsledkom činností ľudského rozumu, čo bolo jeho najnápadnejšou črtou, preto sa nazýval aj vekom rozumu, alebo vekom svetla. 

Osvietenské myšlienky sa po Európe šírili nerovnomerne a v rozličnom čase. V Anglicku vystupuje osvietenstvo počnúc 16. storočím v náboženstve a politike, vo Francúzsku od 17. storočia spoločensky a morálnokriticky, víťazí v 18. storočí, pričom vyúsťuje do Francúzskej revolúcie v roku 1789. V Nemecku sa osvietenstvo šíri v 18. storočí bez výraznejších vonkajších úspechov, skôr ako vnútorne formulujúca sebareflexia nemeckej filozofie a literatúry v zmysle Kantových slov: Osvietenstvo je prebúdzanie sa človeka z nedospelosti zavinenej ním samým. Taliansko a Španielsko túto epochu ani nepoznajú. V Taliansku sa nazýva antiklerikalizmus. 

Základom osvietenstva je empirizmus a racionalizmus.[1] Osvietenstvo podrobuje všetko (napr. náboženstvo, tradičné politické a spoločenské poriadky) novoobjavenému meradlu: v znamení empirizmu je týmto meradlom zmyslová skúsenosť, v znamení racionalizmu je ním rozumový dôkaz. V obidvoch prípadoch tu ide o obrat k subjektu, o snahu oslobodiť vedomie.

Kolískou osvietenstva bolo Anglicko, kde pôsobili významní myslitelia a teoretici osvietenstva. 

Vedecké základy osvietenstva položil anglický štátnik a filozof Francis Bacon (1561 - 1626). Presadzoval zásadu empirickej metódy poznávania prírody. Dôkladným poznaním prírody by ju bolo možné, podľa neho, lepšie využívať pre dobro človeka. Herbert zo Cherbury kritizoval cirkev ako inštitúciu a tvrdil, že pravým obsahom náboženstva je len to, čo je spoločné v každom náboženstve, a to viera v Boha, uctievanie Boha cnostným životom, povinnosť zanechať hriešny život. Herbert zo Cherbury sa tak stal pôvodcom deizmu. Deizmus je myšlienkový smer uznávajúci existenciu Boha, to, že Boh je stvoriteľom pozemského sveta, ale popierajúci jeho ďalšie zásahy do svetských udalostí a do ľudských osudov. 

Thomas Hobbes (1588 - 1679) analyzoval spoločenské procesy v štáte. Dospel k záveru, že ideálnym spoločenským zriadením je absolutistická monarchia múdreho vládcu. Kritizoval aj cirkev a náboženstvo, ktorých úlohou bolo len „držať ľudí na uzde". Bol jedným zo zakladateľov anglického materializmu. John Locke (1632 - 1704) vyzdvihoval zmyslové dojmy ako jediný prameň poznania. Položil základy modernej pedagogiky. Anthony Collins (1676 - 1726) presadzoval slobodné myslenie v náboženských otázkach. Vyznávačov takéhoto slobodného myslenia nazval voľnomyšlienkarmi. 

V Anglicku mal osvietenský racionalizmus iné dimenzie ako v krajinách, kde sa osvietenské myšlienky rozvíjali v podmienkach absolutizmu a osvietenské koncepcie boli sčasti súčasťou presadzovania absolutistickej formy vlády. 

Voľnomyšlienkari, zástancovia slobodného myslenia a osvietenstva sa združovali do slobodomurárskych lóží - sú to tajné organizácie, do ktorých sa združovali niektorí osvietenci. Prvá vznikla roku 1717 v Londýne. Slobodomurárske lóže pracovali poväčšine tajne a ich členovia sa snažili povzniesť spoločnosť modernými prostriedkami. 

Okrem slobodomurárskych lóží sa osvietenci združovali aj v iných organizáciách. Rôzne spoločenské združenia vznikali ako výsledok diskusií v kruhu priateľov. Tak vzniklo množstvo učených spoločností, ktorých cieľom bolo prispievať k reforme kultúrneho, sociálneho a hospodárskeho stavu spoločnosti. Európa i Amerika sa v 18. storočí napĺňali hustnúcou sieťou učených spoločností. 

Učená spoločnosť na vysokej úrovni sa nazývala akadémia. Akadémie si kládli predovšetkým vedecké ciele. Boli zamerané najmä na prírodné vedy, jazyk, literatúru a dejiny. Zdôvodňovali to tým, že na univerzitách sa tieto odbory dostatočne nepestujú (univerzity sa zameriavali najmä na teológiu a právo). 

V roku 1635 bola založená Francúzska akadémia (zameraná na pestovanie jazyka). V roku 1666 vznikla Akadémia vied zameraná na prírodné vedy. Francúzske akadémie vznikli zo súkromnej iniciatívy. Ich financovanie a riadenie však čoskoro prevzal štát. Podľa vzoru parížskych akadémií čoskoro vznikli akadémie vo všetkých častiach Francúzska. V 18. storočí takmer všetci európski panovníci založili vlastné akadémie.