Ďalším významným dielom J. J. Rousseaua bol spis O spoločenskej zmluve z roku 1762. Vyzdvihuje republiku ako ideálnu štátnu formu. Žiada rovnosť občanov a neobmedzenú zvrchovanosť ľudu, ktorý sa však, podľa jeho názoru, má vo vlastnom záujme združovať na základe spoločenskej zmluvy.[2] 

Osvietenstvo malo obrovský význam pre povznesenie kultúry. Osvietenci sa snažili dosiahnuť ľudskejšie  a spravodlivejšie usporiadanie sveta. Zasadili sa o odstránenie procesov s bosorkami, z trestného súdnictva odstránili mučenie, bojovali proti poverám, snažili sa zlepšiť postavenie nevoľníkov a poddaných. Realizovali myšlienku náboženskej tolerancie. 

Mimoriadne významnou skutočnosťou pri presadzovaní osvietenských ideí bolo, že osvietencami sa stali aj predstavitelia vládnucich dynastií, ba dokonca aj niekoľko panovníkov významných štátov. 

Jedným z najvýznamnejších osvietenských panovníkov bol Fridrich II. v Prusku. Bol odchovancom francúzskych osvietencov a Voltairovým obdivovateľom. Všemožne podporoval berlínsku akadémiu. Vydal množstvo nariadení zmierňujúcich ťažký život poddaných. Zrušil útrpné právo, tortúru - súčasťou súdneho konania už nesmelo byť mučenie. Prusko priviedol k veľkému rozkvetu, ktorého súčasťou však bola aj tvrdá militarizácia a vojenské ťaženia proti susedom. 

S istou dávkou nasadenia možno povedať, že „osvietenská doba" v Rusku sa začína už za vlády ambiciózneho cára Petra I. Veľkého (1672 - 1725). V roku 1697 tajne podnikol študijnú cestu do západnej Európy, kde sa inkognito oboznámil s jej technikou, hospodárstvom a kultúrou. Po návrate do vlasti uskutočnil grandiózne reformy. V prvom rade zvýšil príjmy štátu zmenou daňového systému. Zreorganizoval štátnu správu. Podporoval priemyselnú výrobu a obchod. Pozýval cudzích majstrov a podnikateľov, podporoval zakladanie manufaktúr. Kultúrnu úroveň malo zvýšiť zjednodušenie písma, zriadenie vyšších škôl technického smeru, zakladanie tlačiarní. Súčasťou zvýšenia kultúrnej úrovne malo byť aj povinné holenie brady a fúzov. Za Petra I. Veľkého sa z Ruska, vnútrozemskej ríše kdesi za Poľskom, Pobaltím  a švédskym Fínskom, stala zahraničnopoliticky aktívna krajina, schopná modernizácie. Hlavné mesto sa presťahovalo zo vzdialenej Moskvy do prímorského Sankt Peterburgu. Tu bola založená významná akadémia vied, do ktorej prichádzali vzdelaní muži zo západnej Európy. Už skutočne osvietenská panovníčka Katarína II. rozohrala veľkú politickú hru na všetky strany proti Turecku, Švédsku, Dánsku a Poľsku. Po mnohých modernizačných reformách sa Rusko stalo významnou svetovou mocnosťou. 

Osvietenstvo sa presadilo aj v iných krajinách. V Portugalsku sa roku 1750 stal kráľom José Emanuel I., ktorý spravovaním štátu poveril ministra markíza de Pombal. Jeho hlavnou úlohou bolo „prenikavými reformami zmodernizovať krajinu". Pombal zreorganizoval peňažníctvo, národnú flotilu, podporovať manufaktúry, modernizoval poľnohospodárstvo. 

Práve v Pombalovej dobe sa však ukázalo aj veľké nebezpečenstvo nekompromisne chápaného osvietenského absolutizmu. Pombal totiž vystupoval mimoriadne tvrdo proti svojim oponentom. Väznice sa naplnili tisíckami politických väzňov. Opozičné názory sa netolerovali. Mimoriadne tvrdo vystupoval proti jezuitom, ktorí boli obžalovaní z najneuveriteľnejších zločinov. 


OSVIETENSTVO NA SLOVENSKU 

Šírilo sa ako filozofický smer a myšlienkové hnutie v 17. a 18. stor. zdôrazňujúce ľudský rozum a slobodu človeka. Termín zároveň označuje celú kultúrno - historickú epochu zameranú proti feudalizmu a prežitkom stredovekého myslenia. Centrom pozornosti bol rozum opierajúci sa o zmyslovú skúsenosť, o vedu, ktorý mal riešiť spory a problémy a neprijímať nič protirozumové alebo nadrozumové, tajomné a zázračné. Osvetovým šírením ideí dobra, spravodlivosti  vedeckých poznatkov sa osvietenci usilovali zmeniť politiku a mravy spoločnosti, a tak odstrániť jej nedostatky. V umení sa ním inšpiroval klasicizmus.

U nás sa stretávame s osvietenstvom v prvej polovici 18. stor., rozmach znamenalo v roku 1780 - 1820. Ovplyvnilo niektorých profesorov Trnavskej univerzity ( A. Jaslinský, A. Revický, J. K. Horvát).[3] Iný okruh osvietenských filozofov sa sústredil v Slovenskom učenom tovarišstve, Ústave česko - slovenskej reči a literatúry, Malohontskej učenej spoločnosti, Učenej spoločnosti banského okolia. Ako kňazi (katolícki i protestantskí) zastávali vo filozofii idealizmus, v sociálnej oblasti sa kriticky vyjadrovali k jestvujúcemu feudálnemu spoločenskému poriadku a snažili sa o povznesenie roľníkov. Využívali možnosti, ktoré poskytoval štát. Boli prívržencami osvietenského absolutizmu a propagovali jozefínske reformy. Osvetu pozdvihli na úroveň racionálneho ľudového vzdelávania, čím bojovali proti spoločenskej a duchovnej zaostalosti. Orientovali sa na boj proti poverám, pokrok v poľnohospodárstve, zlepšenie zdravia ľudu.