OSVIETENSTVO

Od 17. stor. sa v európskom duchovnom živote stále výraznejšie presadzoval prúd, ktorému dnes hovoríme osvietenstvo. Predstavovalo kultúrne hnutie, filozofický smer, životný postoj a dejinné obdobie s cieľom nahradiť názory opierajúce sa o náboženskú a politickú autoritu, ktoré sú výsledkom činností ľudského rozumu, čo bolo jeho najnápadnejšou črtou, preto sa nazýval aj vekom rozumu, alebo vekom svetla.

Osvietenské myšlienky sa po Európe šírili nerovnomerne a v rozličnom čase. V Anglicku vystupuje osvietenstvo počnúc 16. storočím v náboženstve a politike, vo Francúzsku od 17. storočia spoločensky a morálnokriticky, víťazí v 18. storočí, pričom vyúsťuje do Francúzskej revolúcie v roku 1789. V Nemecku sa osvietenstvo šíri v 18. storočí bez výraznejších vonkajších úspechov, skôr ako vnútorne formulujúca sebareflexia nemeckej filozofie a literatúry v zmysle Kantových slov: Osvietenstvo je prebúdzanie sa človeka z nedospelosti zavinenej ním samým. Taliansko a Španielsko túto epochu ani nepoznajú. V Taliansku sa nazýva antiklerikalizmus.

Základom osvietenstva je empirizmus a racionalizmus.[1] Osvietenstvo podrobuje všetko (napr. náboženstvo, tradičné politické a spoločenské poriadky) novoobjavenému meradlu: v znamení empirizmu je týmto meradlom zmyslová skúsenosť, v znamení racionalizmu je ním rozumový dôkaz. V obidvoch prípadoch tu ide o obrat k subjektu, o snahu oslobodiť vedomie.

Kolískou osvietenstva bolo Anglicko, kde pôsobili významní myslitelia a teoretici osvietenstva.

Vedecké základy osvietenstva položil anglický štátnik a filozof Francis Bacon (1561 - 1626). Presadzoval zásadu empirickej metódy poznávania prírody. Dôkladným poznaním prírody by ju bolo možné, podľa neho, lepšie využívať pre dobro človeka. Herbert zo Cherbury kritizoval cirkev ako inštitúciu a tvrdil, že pravým obsahom náboženstva je len to, čo je spoločné v každom náboženstve, a to viera v Boha, uctievanie Boha cnostným životom, povinnosť zanechať hriešny život. Herbert zo Cherbury sa tak stal pôvodcom deizmu. Deizmus je myšlienkový smer uznávajúci existenciu Boha, to, že Boh je stvoriteľom pozemského sveta, ale popierajúci jeho ďalšie zásahy do svetských udalostí a do ľudských osudov.

Thomas Hobbes (1588 - 1679) analyzoval spoločenské procesy v štáte. Dospel k záveru, že ideálnym spoločenským zriadením je absolutistická monarchia múdreho vládcu. Kritizoval aj cirkev a náboženstvo, ktorých úlohou bolo len „držať ľudí na uzde". Bol jedným zo zakladateľov anglického materializmu. John Locke (1632 - 1704) vyzdvihoval zmyslové dojmy ako jediný prameň poznania. Položil základy modernej pedagogiky. Anthony Collins (1676 - 1726) presadzoval slobodné myslenie v náboženských otázkach. Vyznávačov takéhoto slobodného myslenia nazval voľnomyšlienkarmi.

V Anglicku mal osvietenský racionalizmus iné dimenzie ako v krajinách, kde sa osvietenské myšlienky rozvíjali v podmienkach absolutizmu a osvietenské koncepcie boli sčasti súčasťou presadzovania absolutistickej formy vlády.

Voľnomyšlienkari, zástancovia slobodného myslenia a osvietenstva sa združovali do slobodomurárskych lóží - sú to tajné organizácie, do ktorých sa združovali niektorí osvietenci. Prvá vznikla roku 1717 v Londýne. Slobodomurárske lóže pracovali poväčšine tajne a ich členovia sa snažili povzniesť spoločnosť modernými prostriedkami.

Okrem slobodomurárskych lóží sa osvietenci združovali aj v iných organizáciách. Rôzne spoločenské združenia vznikali ako výsledok diskusií v kruhu priateľov. Tak vzniklo množstvo učených spoločností, ktorých cieľom bolo prispievať k reforme kultúrneho, sociálneho a hospodárskeho stavu spoločnosti. Európa i Amerika sa v 18. storočí napĺňali hustnúcou sieťou učených spoločností.

Učená spoločnosť na vysokej úrovni sa nazývala akadémia. Akadémie si kládli predovšetkým vedecké ciele. Boli zamerané najmä na prírodné vedy, jazyk, literatúru a dejiny. Zdôvodňovali to tým, že na univerzitách sa tieto odbory dostatočne nepestujú (univerzity sa zameriavali najmä na teológiu a právo).

V roku 1635 bola založená Francúzska akadémia (zameraná na pestovanie jazyka). V roku 1666 vznikla Akadémia vied zameraná na prírodné vedy. Francúzske akadémie vznikli zo súkromnej iniciatívy. Ich financovanie a riadenie však čoskoro prevzal štát. Podľa vzoru parížskych akadémií čoskoro vznikli akadémie vo všetkých častiach Francúzska. V 18. storočí takmer všetci európski panovníci založili vlastné akadémie.

V roku 1701 vznikla veľmi významná akadémia v Berlíne. Jej zakladateľom bol nemecký filozofov a matematik Gottfried Wilhelm Leibniz (1646 - 1716). Úroveň akadémie neobyčajne vzrástla za pruského osvietenského panovníka Fridricha II. (1740 - 1786). Vedenie akadémie bolo v rukách prezidenta a tajomníka. Mala štyri veľké oddelenia. Každé z nich malo riaditeľa a kurátora, ktorý zodpovedal za financie. Akadémia mala 16 riadnych členov s pravidelným platom. Ich základnou povinnosťou bolo predložiť každý rok dve vedecké pojednania, ktoré sa čítali na zhromaždení akadémie a boli zverejnené v špeciálnom vedeckom zborníku. Druhú skupinu tvorili zahraniční a dopisujúci členovia. Boli to učenci rozptýlení po celej Európe, ktorí s akadémiou udržiavali voľnejší vzťah. Tretiu skupinu tvorili čestní členovia. Dôležitou činnosťou bola korešpondencia s dopisujúcimi členmi a s inými akadémiami.

Ďalším charakteristickým prvkom osvietenskej komunikácie sa stali voľné diskusné krúžky, ktoré sa schádzali v súkromných domoch prevažne u žien šľachtického alebo meštianskeho pôvodu. Išlo o diskusie na určitú, vopred určenú tému. Už za vlády Ľudovíta XIV. sa u madame de Sévigné schádzali vzdelaní aristokratici. Po jeho smrti dostala konverzácia v týchto tzv. salónoch otvorenejší tón. Začalo sa debatovať o základných otázkach politiky. Encyklopedisti sa schádzali u mademoiselle de Lespinasse. Takéto salóny fungovali po celom Francúzsku i Európe. Vo Viedni bol známy salón grófky Márie Vilhelmíny Thurnovej, kde býval pravidelným hosťom aj svetoznámy hudobný skladateľ Wolfgang Amadeus Mozart. Okrem akadémií a konverzačných salónov organizovali osvietenci tzv. učené čitateľské spoločnosti, ktoré sa zameriavali na obstarávanie kníh, ich čítanie a organizovanie diskusií v literárnych kaviarňach.

Širšie chápanou všeobecnoprospešnou činnosťou sa zaoberali rôzne spoločnosti na pozdvihnutie hospodárskej a sociálnej úrovne obyvateľstva. Snažili sa povzniesť najmä poľnohospodársku výrobu. Informovali o nových vynálezoch, spracúvali rôzne štatistiky. Usporadúvali súťaže o najlepšie textilné či poľnohospodárske výrobky. Podporovali podnikanie v priemysle či vznik vzorových fariem. Takéto spoločnosti vznikali najmä v Írsku (Dubline), Anglicku a Španielsku.

Osvietenstvo ako myšlienkové hnutie dosiahlo vrchol vo Francúzsku. Jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi boli Charles de Montesquieu, Francois Voltaire, Jean Jacques Rousseau, Denis Diderot a Jean ď Alembert. Najvýznamnejším dielom francúzskeho osvietenstva bola Encyklopédia alebo Racionálny slovník vied, umení a remesiel.

V roku 1746 bol Denis Diderot, známy francúzsky polyhistor, poverený zorganizovaním spracovania veľkej encyklopédie. Jeho prvým spolupracovníkom sa stal filozof a matematik Jean ď Alembert. Prvý zväzok vyšiel 1.júna 1751. klerikálne kruhy, najmä jezuiti okamžite označili dielo za „satanskú bibliu" a žiadali jeho zakázanie. Pod ich tlakom bolo skutočne zakázané, čím pochopiteľne vzbudilo obrovskú pozornosť v celom Francúzsku. Proti zákazu sa okamžite postavilo množstvo vplyvných ľudí, medzi nimi napríklad vtedy všemocná madame Pompadour, milenka kráľa Ľudovíta XIV. Zákaz bol odvolaný, vydávanie pokračovalo a celkovo vyšlo 36 zväzkov. Celé dielo bolo napísané v osvietenskom racionálnom duchu. Je v ňom zhrnuté celé súdobé ľudské poznanie.

NAJVÝZNAMNEJŠÍ FRANCÚZSKI OSVIETENCI

Montesquieu, Charles de Secondat (1689 - 1755) bol vedúcou osobnosťou staršej generácie osvietencov, veľkým kritikom kráľovského absolutizmu. Vo svojom hlavnom diele O duchu zákonov (1748) rozvinul staršie názory J. Locka o potrebe rozdelenia štátnej moci na tri navzájom nezávislé moci: zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Jeho názory ovplyvnili ústavné akty USA a Veľkej francúzskej revolúcie.

Voltaire (1694 - 1778), vlastným menom Francois Marie Arouet, filozof, básnik, dramatik, historik a encyklopedista, bol predstaviteľom staršej generácie osvietencov. Neúnavne bojoval za slobodu presvedčenia, mimoriadne ostro kritizoval katolícku cirkev. V rozsiahlom historickom diele sa pokúsil opustiť dovtedajšiu koncepciu všeobecných dejín, ktoré boli vybudované na kresťanskom pohľade. Voltaire sa so zvláštnym uznaním vyslovoval o čínskej a islamskej kultúre, vyzdvihol stupeň ich civilizácie.

Rousseau, Jean Jacques (1712 - 1778) bol významným osvietenským filozofom. V diele O pôvode nerovnosti medzi ľuďmi z roku 1754 sa zaoberal predhistorickou etapou vývoja ľudstva. Vytvoril fiktívnu postavu ekonomicky nezávislého, politicky slobodného a mravne čistého prirodzeného človeka, ktorý vraj existoval v začiatočných etapách vývoja ľudskej spoločnosti. Takéhoto človeka pokladal Rousseau za ideál, tým súčasne ostro kritizoval súdobú absolutistickú rokokovú spoločnosť.
Ďalším významným dielom J. J. Rousseaua bol spis O spoločenskej zmluve z roku 1762. Vyzdvihuje republiku ako ideálnu štátnu formu. Žiada rovnosť občanov a neobmedzenú zvrchovanosť ľudu, ktorý sa však, podľa jeho názoru, má vo vlastnom záujme združovať na základe spoločenskej zmluvy.[2]

Osvietenstvo malo obrovský význam pre povznesenie kultúry. Osvietenci sa snažili dosiahnuť ľudskejšie a spravodlivejšie usporiadanie sveta. Zasadili sa o odstránenie procesov s bosorkami, z trestného súdnictva odstránili mučenie, bojovali proti poverám, snažili sa zlepšiť postavenie nevoľníkov a poddaných. Realizovali myšlienku náboženskej tolerancie.

Mimoriadne významnou skutočnosťou pri presadzovaní osvietenských ideí bolo, že osvietencami sa stali aj predstavitelia vládnucich dynastií, ba dokonca aj niekoľko panovníkov významných štátov.

Jedným z najvýznamnejších osvietenských panovníkov bol Fridrich II. v Prusku. Bol odchovancom francúzskych osvietencov a Voltairovým obdivovateľom. Všemožne podporoval berlínsku akadémiu. Vydal množstvo nariadení zmierňujúcich ťažký život poddaných. Zrušil útrpné právo, tortúru - súčasťou súdneho konania už nesmelo byť mučenie. Prusko priviedol k veľkému rozkvetu, ktorého súčasťou však bola aj tvrdá militarizácia a vojenské ťaženia proti susedom.

S istou dávkou nasadenia možno povedať, že „osvietenská doba" v Rusku sa začína už za vlády ambiciózneho cára Petra I. Veľkého (1672 - 1725). V roku 1697 tajne podnikol študijnú cestu do západnej Európy, kde sa inkognito oboznámil s jej technikou, hospodárstvom a kultúrou. Po návrate do vlasti uskutočnil grandiózne reformy. V prvom rade zvýšil príjmy štátu zmenou daňového systému. Zreorganizoval štátnu správu. Podporoval priemyselnú výrobu a obchod. Pozýval cudzích majstrov a podnikateľov, podporoval zakladanie manufaktúr. Kultúrnu úroveň malo zvýšiť zjednodušenie písma, zriadenie vyšších škôl technického smeru, zakladanie tlačiarní. Súčasťou zvýšenia kultúrnej úrovne malo byť aj povinné holenie brady a fúzov. Za Petra I. Veľkého sa z Ruska, vnútrozemskej ríše kdesi za Poľskom, Pobaltím a švédskym Fínskom, stala zahraničnopoliticky aktívna krajina, schopná modernizácie. Hlavné mesto sa presťahovalo zo vzdialenej Moskvy do prímorského Sankt Peterburgu. Tu bola založená významná akadémia vied, do ktorej prichádzali vzdelaní muži zo západnej Európy. Už skutočne osvietenská panovníčka Katarína II. rozohrala veľkú politickú hru na všetky strany proti Turecku, Švédsku, Dánsku a Poľsku. Po mnohých modernizačných reformách sa Rusko stalo významnou svetovou mocnosťou.

Osvietenstvo sa presadilo aj v iných krajinách. V Portugalsku sa roku 1750 stal kráľom José Emanuel I., ktorý spravovaním štátu poveril ministra markíza de Pombal. Jeho hlavnou úlohou bolo „prenikavými reformami zmodernizovať krajinu". Pombal zreorganizoval peňažníctvo, národnú flotilu, podporovať manufaktúry, modernizoval poľnohospodárstvo.

Práve v Pombalovej dobe sa však ukázalo aj veľké nebezpečenstvo nekompromisne chápaného osvietenského absolutizmu. Pombal totiž vystupoval mimoriadne tvrdo proti svojim oponentom. Väznice sa naplnili tisíckami politických väzňov. Opozičné názory sa netolerovali. Mimoriadne tvrdo vystupoval proti jezuitom, ktorí boli obžalovaní z najneuveriteľnejších zločinov.

OSVIETENSTVO NA SLOVENSKU

Šírilo sa ako filozofický smer a myšlienkové hnutie v 17. a 18. stor. zdôrazňujúce ľudský rozum a slobodu človeka. Termín zároveň označuje celú kultúrno - historickú epochu zameranú proti feudalizmu a prežitkom stredovekého myslenia. Centrom pozornosti bol rozum opierajúci sa o zmyslovú skúsenosť, o vedu, ktorý mal riešiť spory a problémy a neprijímať nič protirozumové alebo nadrozumové, tajomné a zázračné. Osvetovým šírením ideí dobra, spravodlivosti vedeckých poznatkov sa osvietenci usilovali zmeniť politiku a mravy spoločnosti, a tak odstrániť jej nedostatky. V umení sa ním inšpiroval klasicizmus.

U nás sa stretávame s osvietenstvom v prvej polovici 18. stor., rozmach znamenalo v roku 1780 - 1820. Ovplyvnilo niektorých profesorov Trnavskej univerzity ( A. Jaslinský, A. Revický, J. K. Horvát).[3] Iný okruh osvietenských filozofov sa sústredil v Slovenskom učenom tovarišstve, Ústave česko - slovenskej reči a literatúry, Malohontskej učenej spoločnosti, Učenej spoločnosti banského okolia. Ako kňazi (katolícki i protestantskí) zastávali vo filozofii idealizmus, v sociálnej oblasti sa kriticky vyjadrovali k jestvujúcemu feudálnemu spoločenskému poriadku a snažili sa o povznesenie roľníkov. Využívali možnosti, ktoré poskytoval štát. Boli prívržencami osvietenského absolutizmu a propagovali jozefínske reformy. Osvetu pozdvihli na úroveň racionálneho ľudového vzdelávania, čím bojovali proti spoločenskej a duchovnej zaostalosti. Orientovali sa na boj proti poverám, pokrok v poľnohospodárstve, zlepšenie zdravia ľudu.
Na Slovensku sa začal presadzovať politický systém 18. storočia osvietenský absolutizmus. Nástupom panovníka Karola III. (1711 - 1740) sa mení geopolitický záujem monarchie. Karol III., otec pragmatickej sankcie[4], sa snažil modernizovať monarchiu ideovým základom modernizácie osvietenstvom. Jeho základné heslo: „ Maj odvahu používať svoj vlastný rozum!" .Nositeľmi osvietenstva boli cisársky dvor, časť šľachty a inteligencia pracujúca v štátnej správe. Karol III. vytvára predpoklady pre osvietenský absolutizmus. Je to forma vlády, ktorá spája absolutizmus s myšlienkami osvietenstva. Tradície staršieho absolutizmu spájal s ideami osvietenstva. V záujme presadenia osvietenských reforiem, zásad ľudskej rovnosti a dôstojnosti a modernizácie spoločnosti panovník disponoval zvrchovanou a neobmedzenou mocou. Odstraňoval prežité stavovské rozdiely a normy. Právomoci šľachty, historických celkov a ich orgánov podriaďoval centrálnej moci, uľahčoval postavenie poddaných, podporoval vzdelanie. Budoval štátne orgány s reformne založenými a vzdelanými úradníkmi, nový právny poriadok, a tak utváral východiská formovania občianskej spoločnosti.[5]

V habsburskej monarchii sa začal za vlády Márie Terézie (1740 - 1780) a vyvrcholil panovaním Jozefa II. (1780 - 1790). Obaja sa pokúšali pretvoriť monarchiu na moderný jednotný štát. Mária Terézia, pýcha dynastie[6], prijímala iba niektoré osvietenské myšlienky, veľký podiel na tereziánskych reformách malo jej osvietenské okolie (manžel F. Š. Lotrinský, syn Jozef II., dvorskí radcovia G. van Swieten, J. I. Felbiger, A. F. Kollár a ďalší). Jozef II., revolucionár na tróne, osobne inicioval a obhajoval radikálne jozefínske reformy. Mária Terézia likvidovala suverenitu rakúskych a českých krajín, Jozef II. zase Uhorska. Viaceré práva cirkvi presunuli štátu, kládli základy štátneho školstva a povinnej školskej dochádzky, reformovali stredné a vysoké školy, zriaďovali odborné školy, zavádzali jednotné miery a váhy. Podporovali manufaktúry, osvetu (pestovanie nových plodín, hygienu, vyvracanie povier). Tereziánskym urbárom sa Mária Terézia pokúsila obmedziť svojvôľu zemepánov, Jozef II. priamo spochybnil poddanstvo. Všetkých obyvateľov pokladal za občanov štátu, panovníka len za jeho prvého služobníka.

V druhej polovici 18. storočia bolo už zrejmé, že feudalizmus zanikne aj v hospodársky zaostalom Uhorsku. Osvietenstvo bolo priaznivo ovplyvnené zmenami v spoločnosti, opatreniami Márie Terézie a Jozefa II.. Tolerančný patent (1781) zrovnoprávnil cirkvi(prestalo prenasledovanie nekatolíkov), odstránením nevoľníctva umožnil voľný pohyb obyvateľstva. Začalo sa formovať národné uvedomenie ktoré však bolo pre národy Uhorska, ale najmä pre Slovákov veľmi zložité. Nebolo vlastných kultúrnych zariadení, jazykovej tradície, ale ani jednoty v otázke národného jazyka. Katolícka časť písala v bernolákovčine

(Hamuliak, Hollý) a evanjelická časť v biblickej češtine (Kollár, Šafárik). Šľachta sa vzdala slovenského národa a zostala tu len inteligencia vyšla z ľudu. Slovenské národné hnutie malo hlboko ľudový ráz. Šírením osvietenstva sa dostali do popredia otázky vzdelania a kultúry ľudových vrstiev. Osvetová činnosť slovenských katolíckych vzdelancov sa sústreďovala v Slovenskom učenom Tovarišstve v Trnave. Najväčšiu zásluhu na plodnej činnosti Tovarišstva má A. Bernolák a neskôr J. Palkovič. Tovarišstvo zaniklo začiatkom 19. storočia. Splnilo však svoje poslanie v prebúdzaní národného povedomia. Niektorí slovenskí vzdelanci pochopili, že český jazyk neumožňuje národu zjednotiť sa. Prvý pokus o utvorenie spisovného jazyka mal J. I. Bajza, ale neuspel. Úspešnejší bol A. Bernolák. Za základ spisovnej slovenčiny si vybral západoslovenské nárečie. Rozhodnutie súviselo s politickým, kultúrnym a hospodárskym postavením západného Slovenska. Svoj návrh odôvodnil v prácach: Jazykovednokritická rozprava o slovenských písmenách, Slovenská gramatika. Zaviedol fonetický pravopis ako protiklad etymologického (každá hláska má svoj znak, písanie dĺžňov, mäkčeňov). Svoju tvorbu zavŕšil šesťzväzkovým prekladovým slovníkom Slovár slovenský - česko - latinsko -nemecko - uherský. Bernolák významne prispel k formovaniu slovenského národného povedomia. Literatúra v období osvietenstva mala prevažne ľudovýchovný a zábavný charakter. Nastal vzostup svetskej literatúry. [7]

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk