Osvietenské myšlienky sa po Európe šírili nerovnomerne a v rozličnom čase. V Anglicku vystupuje osvietenstvo počnúc 16. storočím v náboženstve a politike, vo Francúzsku od 17. storočia spoločensky a morálnokriticky, víťazí v 18. storočí, pričom vyúsťuje do Francúzskej revolúcie v roku 1789. V Nemecku sa osvietenstvo šíri v 18. storočí bez výraznejších vonkajších úspechov, skôr ako vnútorne formulujúca sebareflexia nemeckej filozofie a literatúry v zmysle Kantových slov: Osvietenstvo je prebúdzanie sa človeka z nedospelosti zavinenej ním samým. Taliansko a Španielsko túto epochu ani nepoznajú. V Taliansku sa nazýva antiklerikalizmus.
Základom osvietenstva je empirizmus a racionalizmus.[1] Osvietenstvo podrobuje všetko (napr. náboženstvo, tradičné politické a spoločenské poriadky) novoobjavenému meradlu: v znamení empirizmu je týmto meradlom zmyslová skúsenosť, v znamení racionalizmu je ním rozumový dôkaz. V obidvoch prípadoch tu ide o obrat k subjektu, o snahu oslobodiť vedomie.
Kolískou osvietenstva bolo Anglicko, kde pôsobili významní myslitelia a teoretici osvietenstva.
Vedecké základy osvietenstva položil anglický štátnik a filozof Francis Bacon (1561 - 1626). Presadzoval zásadu empirickej metódy poznávania prírody. Dôkladným poznaním prírody by ju bolo možné, podľa neho, lepšie využívať pre dobro človeka. Herbert zo Cherbury kritizoval cirkev ako inštitúciu a tvrdil, že pravým obsahom náboženstva je len to, čo je spoločné v každom náboženstve, a to viera v Boha, uctievanie Boha cnostným životom, povinnosť zanechať hriešny život. Herbert zo Cherbury sa tak stal pôvodcom deizmu. Deizmus je myšlienkový smer uznávajúci existenciu Boha, to, že Boh je stvoriteľom pozemského sveta, ale popierajúci jeho ďalšie zásahy do svetských udalostí a do ľudských osudov.
Thomas Hobbes (1588 - 1679) analyzoval spoločenské procesy v štáte. Dospel k záveru, že ideálnym spoločenským zriadením je absolutistická monarchia múdreho vládcu. Kritizoval aj cirkev a náboženstvo, ktorých úlohou bolo len „držať ľudí na uzde". Bol jedným zo zakladateľov anglického materializmu. John Locke (1632 - 1704) vyzdvihoval zmyslové dojmy ako jediný prameň poznania. Položil základy modernej pedagogiky. Anthony Collins (1676 - 1726) presadzoval slobodné myslenie v náboženských otázkach. Vyznávačov takéhoto slobodného myslenia nazval voľnomyšlienkarmi.
V Anglicku mal osvietenský racionalizmus iné dimenzie ako v krajinách, kde sa osvietenské myšlienky rozvíjali v podmienkach absolutizmu a osvietenské koncepcie boli sčasti súčasťou presadzovania absolutistickej formy vlády.
Voľnomyšlienkari, zástancovia slobodného myslenia a osvietenstva sa združovali do slobodomurárskych lóží - sú to tajné organizácie, do ktorých sa združovali niektorí osvietenci. Prvá vznikla roku 1717 v Londýne. Slobodomurárske lóže pracovali poväčšine tajne a ich členovia sa snažili povzniesť spoločnosť modernými prostriedkami.
Okrem slobodomurárskych lóží sa osvietenci združovali aj v iných organizáciách. Rôzne spoločenské združenia vznikali ako výsledok diskusií v kruhu priateľov. Tak vzniklo množstvo učených spoločností, ktorých cieľom bolo prispievať k reforme kultúrneho, sociálneho a hospodárskeho stavu spoločnosti. Európa i Amerika sa v 18. storočí napĺňali hustnúcou sieťou učených spoločností.
Učená spoločnosť na vysokej úrovni sa nazývala akadémia. Akadémie si kládli predovšetkým vedecké ciele. Boli zamerané najmä na prírodné vedy, jazyk, literatúru a dejiny. Zdôvodňovali to tým, že na univerzitách sa tieto odbory dostatočne nepestujú (univerzity sa zameriavali najmä na teológiu a právo).
V roku 1635 bola založená Francúzska akadémia (zameraná na pestovanie jazyka). V roku 1666 vznikla Akadémia vied zameraná na prírodné vedy. Francúzske akadémie vznikli zo súkromnej iniciatívy. Ich financovanie a riadenie však čoskoro prevzal štát. Podľa vzoru parížskych akadémií čoskoro vznikli akadémie vo všetkých častiach Francúzska. V 18. storočí takmer všetci európski panovníci založili vlastné akadémie.
V roku 1701 vznikla veľmi významná akadémia v Berlíne. Jej zakladateľom bol nemecký filozofov a matematik Gottfried Wilhelm Leibniz (1646 - 1716). Úroveň akadémie neobyčajne vzrástla za pruského osvietenského panovníka Fridricha II. (1740 - 1786). Vedenie akadémie bolo v rukách prezidenta a tajomníka. Mala štyri veľké oddelenia. Každé z nich malo riaditeľa a kurátora, ktorý zodpovedal za financie. Akadémia mala 16 riadnych členov s pravidelným platom. Ich základnou povinnosťou bolo predložiť každý rok dve vedecké pojednania, ktoré sa čítali na zhromaždení akadémie a boli zverejnené v špeciálnom vedeckom zborníku. Druhú skupinu tvorili zahraniční a dopisujúci členovia. Boli to učenci rozptýlení po celej Európe, ktorí s akadémiou udržiavali voľnejší vzťah. Tretiu skupinu tvorili čestní členovia. Dôležitou činnosťou bola korešpondencia s dopisujúcimi členmi a s inými akadémiami.
Ďalším charakteristickým prvkom osvietenskej komunikácie sa stali voľné diskusné krúžky, ktoré sa schádzali v súkromných domoch prevažne u žien šľachtického alebo meštianskeho pôvodu. Išlo o diskusie na určitú, vopred určenú tému. Už za vlády Ľudovíta XIV. sa u madame de Sévigné schádzali vzdelaní aristokratici. Po jeho smrti dostala konverzácia v týchto tzv. salónoch otvorenejší tón. Začalo sa debatovať o základných otázkach politiky. Encyklopedisti sa schádzali u mademoiselle de Lespinasse. Takéto salóny fungovali po celom Francúzsku i Európe. Vo Viedni bol známy salón grófky Márie Vilhelmíny Thurnovej, kde býval pravidelným hosťom aj svetoznámy hudobný skladateľ Wolfgang Amadeus Mozart. Okrem akadémií a konverzačných salónov organizovali osvietenci tzv. učené čitateľské spoločnosti, ktoré sa zameriavali na obstarávanie kníh, ich čítanie a organizovanie diskusií v literárnych kaviarňach.
Širšie chápanou všeobecnoprospešnou činnosťou sa zaoberali rôzne spoločnosti na pozdvihnutie hospodárskej a sociálnej úrovne obyvateľstva. Snažili sa povzniesť najmä poľnohospodársku výrobu. Informovali o nových vynálezoch, spracúvali rôzne štatistiky. Usporadúvali súťaže o najlepšie textilné či poľnohospodárske výrobky. Podporovali podnikanie v priemysle či vznik vzorových fariem. Takéto spoločnosti vznikali najmä v Írsku (Dubline), Anglicku a Španielsku.
