Osvietenstvo sa presadilo aj v iných krajinách. V Portugalsku sa roku 1750 stal kráľom José Emanuel I., ktorý spravovaním štátu poveril ministra markíza de Pombal. Jeho hlavnou úlohou bolo „prenikavými reformami zmodernizovať krajinu". Pombal zreorganizoval peňažníctvo, národnú flotilu, podporovať manufaktúry, modernizoval poľnohospodárstvo.

Práve v Pombalovej dobe sa však ukázalo aj veľké nebezpečenstvo nekompromisne chápaného osvietenského absolutizmu. Pombal totiž vystupoval mimoriadne tvrdo proti svojim oponentom. Väznice sa naplnili tisíckami politických väzňov. Opozičné názory sa netolerovali. Mimoriadne tvrdo vystupoval proti jezuitom, ktorí boli obžalovaní z najneuveriteľnejších zločinov.

OSVIETENSTVO NA SLOVENSKU

Šírilo sa ako filozofický smer a myšlienkové hnutie v 17. a 18. stor. zdôrazňujúce ľudský rozum a slobodu človeka. Termín zároveň označuje celú kultúrno - historickú epochu zameranú proti feudalizmu a prežitkom stredovekého myslenia. Centrom pozornosti bol rozum opierajúci sa o zmyslovú skúsenosť, o vedu, ktorý mal riešiť spory a problémy a neprijímať nič protirozumové alebo nadrozumové, tajomné a zázračné. Osvetovým šírením     ideí dobra, spravodlivosti  vedeckých poznatkov sa osvietenci usilovali zmeniť politiku a mravy spoločnosti, a tak odstrániť jej nedostatky. V umení sa ním inšpiroval klasicizmus.   

U nás sa stretávame s osvietenstvom v prvej polovici 18. stor., rozmach znamenalo v roku 1780 - 1820. ovplyvnilo niektorých profesorov Trnavskej univerzity ( A. Jaslinský, A. Revický, J. K. Horvát).[3] Iný okruh osvietenských filozofov sa sústredil v Slovenskom učenom tovarišstve, Ústave česko - slovenskej reči a literatúry, Malohontskej učenej spoločnosti, Učenej spoločnosti banského okolia. Ako kňazi (katolícki i protestantskí) zastávali vo filozofii idealizmus, v sociálnej oblasti sa kriticky vyjadrovali k jestvujúcemu feudálnemu spoločenskému poriadku a snažili sa o povznesenie roľníkov. Využívali možnosti, ktoré poskytoval štát. Boli prívržencami osvietenského absolutizmu a propagovali jozefínske reformy. Osvetu pozdvihli na úroveň racionálneho ľudového vzdelávania, čím bojovali proti spoločenskej a duchovnej zaostalosti. Orientovali sa na boj proti poverám, pokrok v poľnohospodárstve, zlepšenie zdravia ľudu. 

Na Slovensku sa začal presadzovať politický systém 18. storočia osvietenský absolutizmus. Nástupom panovníka Karola III. (1711 - 1740) sa mení geopolitický záujem monarchie. Karol III., otec pragmatickej sankcie, sa snažil modernizovať monarchiu  ideovým základom modernizácie osvietenstvom. Jeho základné heslo: „ Maj odvahu používať svoj vlastný rozum!" .Nositeľmi osvietenstva boli cisársky dvor, časť šľachty a inteligencia pracujúca v štátnej správe. Karol III. vytvára predpoklady pre osvietenský absolutizmus. Je to forma vlády, ktorá spája absolutizmus s myšlienkami osvietenstva. Tradície staršieho absolutizmu spájal s ideami osvietenstva. V záujme presadenia osvietenských reforiem, zásad ľudskej rovnosti a dôstojnosti a modernizácie spoločnosti panovník disponoval zvrchovanou a neobmedzenou mocou. Odstraňoval prežité stavovské rozdiely a normy. Právomoci šľachty, historických celkov a ich orgánov podriaďoval centrálnej moci, uľahčoval postavenie poddaných, podporoval vzdelanie. Budoval štátne orgány s reformne založenými a vzdelanými úradníkmi, nový právny poriadok, a tak utváral východiská formovania občianskej spoločnosti.

V habsburskej monarchii sa začal za vlády Márie Terézie (1740 - 1780) a vyvrcholil panovaním Jozefa II. (1780 - 1790). Obaja sa pokúšali pretvoriť monarchiu na moderný jednotný štát. Mária Terézia, pýcha dynastie[6], prijímala iba niektoré osvietenské myšlienky, veľký podiel na tereziánskych reformách malo jej osvietenské okolie (manžel  F. Š. Lotrinský, syn Jozef II., dvorskí radcovia G. van Swieten, J. I. Felbiger, A. F. Kollár a ďalší). Jozef II., revolucionár na tróne, osobne inicioval a obhajoval radikálne jozefínske reformy. Mária Terézia likvidovala suverenitu rakúskych a českých krajín, Jozef II. zase Uhorska. Viaceré práva cirkvi presunuli štátu, kládli základy štátneho školstva a povinnej školskej dochádzky, reformovali stredné a vysoké školy, zriaďovali odborné školy, zavádzali jednotné miery a váhy. Podporovali manufaktúry, osvetu (pestovanie nových plodín, hygienu, vyvracanie povier). Tereziánskym urbárom sa Mária Terézia pokúsila obmedziť svojvôľu zemepánov, Jozef II. priamo spochybnil poddanstvo. Všetkých obyvateľov pokladal za občanov štátu, panovníka len za jeho prvého služobníka.