18. januára 1919 zahájila v Paríži svoju činnosť Mierová konferencia, ktorá mala rozhodnúť o novom usporiadaní sveta po Prvej Svetovej Vojne. Tento dátum bol symbolický, lebo práve 18. januára 1871 museli Francúzi v Zrkadlovej sieni Versailesského zámku podpísať ponižujúce prímerie s Nemeckom po Prusko- Francúzskej vojne, kedy stratilo územia Alsaska a Lotrinska na úkor Nemecka.

Formálne bola zvolaná víťaznými štátmi Dohody k vypracovaniu mierových zmlúv s porazenými štátmi Štvorspolku. Rozhodujúca úloha pripadla tzv. „mocnostiam so všeobecnými záujmami“, inak nazývaným aj Rada piatich, teda USA, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko a Japonsko. Mocnosti s „obmedzenými záujmami“, ktoré bojovali v Prvej Svetovej vojne, sa mohli zúčastniť iba rokovaní, ktoré sa ich priamo dotýkali. Medzi tieto štáty patrili: Belgicko, Poľsko, Srbsko, Československo, Rumunsko, Grécko, Portugalsko, Srbsko, Siam, Panama, Haiti, Guatemala, Brazília, Nikaragua, Libéria, Čína, Hidžáz, Honduras, Haiti, Kuba, Thajsko a britské domíniá (Austrália, Južná Afrika a Kanada) s Indiou. Do tretej kategórie sa zahŕňali mocnosti, ktoré prerušili diplomatické styky s Nemeckom: Bolívia, Ekvádor, Peru a Uruguaj, tie sa tiež mohli zúčastniť iba rokovaní, ktoré rozhodovali o otázkach priamo sa ich týkajúcich. Poslednú časť tvorili štáty, ktoré boli v štádiu vzniku. K problémom sa mohli vyjadrovať, len ak ich jedna z piatich mocností pozvala na rokovanie pojednávajúce o ich otázkach.

Na konferencii sa zišlo cez tisíc delegátov, ktorých doprevádzalo obrovské množstvo pracovníkov, novinárov aj ochrankárov. Všetko sa však sústredilo v Rade desiatich, ktorú tvorili predsedovia vlád a ministri zahraničných vecí piatich veľmocí. Veľkú Britániu zastupoval britský premiér Loyd George a minister zahraničných vecí Balfour. Z Francúzska to bol francúzsky predseda vlády Clemenceau, ktorý bol aj zároveň predseda komisie a minister zahraničných vecí Pichon. Za USA vystúpil americký prezident Woodrow Wilson a štátny tajomník Lansing. Taliansko zastupovali ministerský predseda Orlando a minister zahraničných vecí Sonnino a Japonsko barón Makino a vikomt Chinda.

Každý štát prichádzal na konferenciu s určitými očakávaniami. Veľká Británia chcela rozšíriť svoju koloniálnu ríšu v Afrike a získať podstatnú časť Turecka, čím by si mohla vybudovať tzv. Severovýchodné impérium, ktoré by siahalo od Nílu až k indickým hraniciam. Francúzi sa chceli pokúsiť o hegemóniu v Európe posunutím východných hraníc k Rýnu. Tento plán odsudzovala Veľká Británia, ktorá v Európe reprezentoval tradičnú politiku rovnováhy síl. Francúzi sa tiež chceli vynútiť od Nemecka vysoké reparácie na obnovu zničených oblastí. Wilson sústredil všetko svoje snaženie na Spoločnosť národov. Od tejto organizácie, o ktorej sa predtým vyjadroval skepticky, očakával vyriešenie všetkých problémov. Japonsku šlo len o potvrdenie územných ziskov, ktoré získalo v rokoch 1914 až 1918. Taliansko zasa žiadalo veľké územné zisky. Jednak veľkú časť Rakúsko- Uhorska a aj jadranské pobrežie s Terstom, čím by mohlo so veľkej miery ovplyvňovať ekonomický život novovytvorených štátov.
Mierová konferencia nemala dopredu danú podobu. Francúzi síce zostavili podrobný program jednaní, bol určený spôsob zapisovania protokolov, uchovávania dokumentov atď. a posunuli ho Wilsonovi. Toho podráždila jeho formulácia a tak dokument časom zapadol a už nikto ho nedodržoval.

Ako prvé sa prejednávali otázky prerozdelenia kolónií odňatých Nemecku a Turecku. Wilson síce trval na tom, aby sa najskôr riešila Spoločnosť národov, ale keďže sa nedokázali dohodnúť ani na tom, či má byť spojená s mierovou zmluvou, alebo nie, vytvorili špeciálnu komisiu. Dosadili do nej zástupcov malých národov, aby im tak dokázali ochotu spolupracovať s nimi.(3) Na čelo komisie sa postavil sám Wilson a komisia bola podľa svojho sídla nazvaná „Komisia hotela Crillon“. Jedinou jej úlohou bolo vypracovanie Paktu o Spoločnosti národov. Termín bol určený do 13. februára, preto sa Wilson ponáhľal. Každý bod ale vyvolával rozpory. Dlhú diskusiu vyvolala len otázka, či sa má návrh Paktu stať podkladom pre diskusiu.

Francúzsky delegát Léon Bourgeois tu predniesol svoj návrh na vytvorenie medzinárodnej armády pod záštitou Spoločnosti národov, ktorá by kontrolovala, či sa dodržujú jej rozhodnutia a ak nie, presadila by ich ona silou (tak, ako to funguje v OSN). Pod nátlakom Britov a Američanov sa Bourgeois musel svojho nápadu vzdať. Briti a Američania totiž Francúzov podozrievali, že v skutočnosti chcú vytvoriť nástroj namierený proti Nemecku a slúžiaci ich mocenským záujmom. Ostré diskusie vyvolal aj japonský návrh, aby sa v súvislosti so zmienkou o slobode svedomia a náboženského vyznania spomenula aj rovnosť rás. S týmto nesúhlasili Američania, lebo by to mohlo vyvolať nespokojnosť v južných oblastiach USA a znížilo by to šance na schválenie Paktu Kongresom.

Wilson nakoniec všetko stihol a 14. februára 1919 slávnostne predniesol konferencii návrh Paktu o Spoločnosti národov.
Už na druhý deň odcestoval prezident do USA. Doma ho však nečakalo nič dobré. Média ho obviňovali, že porušil Monroeovu doktrínu z 1823, ktorá zaväzovala USA nezasahovať do európskych záležitostí. Opozícia v Senáte stále silnela a ak mal byť Pakt platný, musel byť schválený dvojtretinovou väčšinou hlasov. Senátori žiadali, aby bola do Paktu zahrnutá aj Monroeova doktrína. Toto sa však nezlučovalo s dohodou, ktorú podpísali USA a Veľká Británia. Zaviazali sa, že budú garantovať východné hranice Francúzska a pri možnom napadnutí zo strany Nemecka mu pomôžu, ak sa, pravdaže, vzdá nadvlády v Porýnií.

Ako náhradu za Porýnie chceli Francúzi Sársko. Na toto Wilson odpovedal, že o žiadnom Sársku zatiaľ nepočul, na čo ho Clemenceau obvinil, že je „germanofil“. Wilson sa ho spýtal, či si náhodou neželá, aby sa vrátil domov. „Neprajem si, aby ste sa vracal domov, plánujem to urobiť sám.“ odpovedal mu Clemenceau a opustil jeho pracovňu.

Vzájomné konflikty medzi členmi sa prehlbovali a hrozilo, že mierová konferencia sa rozpadne. Pomôcť mohli už len vzájomné ústupky. Prvý urobil Clemenceau, keď oznámil, že súhlasí s tým, aby bola Monroeova doktrína zahrnutá v Pakte o Spoločnosti národov a navrhol dať Francúzsku Sársko a nechať britské a francúzske vojská okupovať na 15 rokov ľavý breh Rýna a demilitarizovať porýnske oblasti ako aj 50 kilometrové pásmo na pravom brehu Rýna.

Wilson v radosti, že vyhovie senátorom, súhlasil s vyriešením problému v sárskej a porýnskej oblasti tak, ako to navrhol Clemenceau.

Zdĺhavé a náročné rokovania a neustále duševné napätie sa odrazilo na Wilsonovom zdravotnom stave, ktorý dostal začiatkom apríla mozgovú príhodu. Našťastie nebola taká silná, aby sa ju nepodarilo zatajiť a Wilson mohol po tom, ako bol 14. apríla 1919 odsúhlasený v hoteli Crillon konečný text Paktu o Spoločnosti národov, vystúpiť 28. apríla na plenárnom zasadnutí Parížskej mierovej konferencie so správou o znení paktu. Aj keď boli nejaké pripomienky, Clemenceau vyhlásil, že návrh prezidenta USA je prijatý, lebo nie sú námietky. (Hovoril rýchlo, málokto mu rozumel a prekladatelia mlčali, až keď prešli k ďalším bodom, uvedomili si, že ho „jednohlasne schválili“). Pakt bol teda platný a vstúpil do platnosti 20. januára 1920 spolu s Versaillskou mierovou zmluvou.

Americký Senát Versaillskú zmluvu spolu s Paktom odmietol 19. novembra ratifikovať a s tým odmietol aj súčasť v Spoločnosti národov. Wilson po skončení mierovej konferencie prekonal ešte dve mozgové príhody, po ktorých ochrnul a krátko na to zomrel. Spoločnosti národov sa nedožil a Amerika sa opäť vrátila k tradičnej politike izolacionizmu.

Spoločnosť národov mala tri základné orgány. Zhromaždenie všetkých členských štátov, ktorí volili svoj výkonný výbor, nestálych členov Rady a sudcu Medzinárodného súdneho dvora. Druhým bola Rada, ktorá mala osem členov. Štyri stále: Veľkú Britániu, Francúzsko, Taliansko a Japonsko a štyri nestále, meniace sa každý rok. Posledným orgánom bol Stály sekretariát na čele s generálnym tajomníkom, ktorý pripravoval zasadania zhromaždení, správy, dokumenty atď.(8) Spoločnosť zanikala postupne. Na 21. slávnostnom zasadnutí 8–18. apríla 1946 preniesla svoje poslanie na Organizáciu Spojených národov a po uzavretí účtovnej bilancie definitívne zanikla 31. júla 1947.

Po schválení Paktu o Spoločnosti národov sa opäť všetci začali naplno venovať podmienkam mierovej zmluvy. Problémom boli nemecké ponorky. Američania a Briti žiadali ich zničenie, Francúzi si však aj tak presadili svoje a ponorky sa rozdelili medzi víťazov.

Vášnivé diskusie tiež vyvolala otázka odškodnenia víťazov. Clemenceau a Lloyd George chceli len na rekonštrukciu severovýchodných oblastí tri miliardy libier (ich celonárodný majetok bol o pol miliardy menší). „Ak chceme z Nemecka urobiť „dojnú kravu“, nesmieme ho predtým zničiť,“ vyjadril sa anglický finančný expert John Maynard Keynes a mal pravdu. Rovnaké spory vyvolalo aj prerozdelenie peňazí. Briti žiadali 50% Francúzsku, 30% im a ostatným krajinám 20%. Francúzi zasa žiadali pre seba 58%, 25% pre Veľkú Britániu a 17% pre ostatných. Wilson navrhoval 56% a 28%. Clemenceau nakoniec vyhlásil, že ich posledné slovo je 56% a 25%. Američania navrhli, aby sa vytvorila komisia, ktorá najneskôr do 1. mája 1921 predloží Nemcom podmienky.

Keď už boli hlavné problémy ako tak urovnané, vystúpil taliansky ministerský predseda Orlando. Žiadal pripojiť k Taliansku mestu Fiume (Rijeka), o čom ostatní nechceli ani počuť, tak Orlando z konferencie odišiel. (Po čase sa však nenápadne vrátil, lebo Taliansko stálo pred finančným krachom a obával sa, že podpíšu zmluvu s Nemeckom bez neho) Túto slabú chvíľu využili Japonci. Chceli čínsku provinciu Šan-tung, proti čomu sa Číňania postavili. Veľká Británia s tým súhlasila, ale Wilson už sľúbil Číne pomoc. Nakoniec na nátlak Lloyda Georga a po sľube Japonska, že Šan-tung po čase vrátia Číne, s tým súhlasil. Práve toto malo neskôr za následok, že Čína odmietla Versaillskú zmluvu podpísať.

Nemci boli do Versailles pozvaný na 25. apríla 1919, aby dostali text predbežného mieru. Gróf Brockdorff-Rantzau sa urazil a chcel tam poslať iných delegátov, ale po naliehaní Clemencea odišli pôvodní nemeckí zástupcovia. Do Paríža prišli 30. apríla, ale do Versailles sa dostali až 7. mája. Počas Clemenceaovho príhovoru dostal Brockdorff-Rantzau hrubú knihu s podmienkami mieru.

Nemci vedeli, že na konferencii vládnu rozpory, preto sa snažilo vyjednávať s jednotlivými krajinami. Nie však veľmi úspešne. Dokonca si vytvorili vlastné podmienky mieru, ktoré im však neboli na nič platné. Najviac sa obávali, že budú musieť priznať, že sú jediní vinníci vojny. To by malo za následok vydanie generálov a armádu chceli stoj čo stoj zachovať.

Na preštudovanie a diskusiu dostali pätnásť dní. Len dva dni im trvalo preštudovanie. Pripomienky museli posielať písomne, slovné diskusie neboli povolené. Nemci ale nesúhlasili takmer s ničím. Chceli byť prijatí do Spoločnosti národov, zriekali sa Alsaska-Lotrinska, ale žiadali o usporiadanie referenda. Súhlasili, aby boli ich kolónie odovzdané Spoločnosti národov, ale iba ak aj Nemecko bude mať mandát. Na posúdenie či je Nemecko vinné za vojnu, chceli vytvoriť ďalšiu komisiu.
Kým Rada preskúmavala nemecké pripomienky, navštevovali Brockdorffa neoficiálne zástupcovia jednotlivých štátov. Brockdorff znova začal dúfať, že mocnosti ustúpia. Prispela k tomu aj ďalšia udalosť. Boli vypracované počty armád malých novovznikajúcich národov pomerom k nemeckej. Rakúsko malo mať 15.000mužov, Maďarsko 18.000, Bulharsko 10.000, Československo 22.000, Juhoslávia 20.000, Rumunsko 28.000, Poľsko 44.000 a Grécko 12.000.(15) Zástupcovia týchto štátov boli pozvaní na schôdzu Rady. Zásadne odmietali toto rozdelenie, hoci ich Wilson s Lloydom Georgom horlivo presvedčovali.

Keď však Brockdorff dostal 16. júla dostal ďalšiu knihu s podmienkami, v ktorej boli červeným atramentom poprepisované zmeny (napr. Francúzsko sa vzdalo nadvlády v Sársku v prospech Spoločnosti národov). Clemenceau im jasne vysvetlil, že zmluva musí byť prijatá v takomto znení do siedmych dní, lebo mocnosti urobia opatrenia, vďaka ktorým budú prijaté podmienky, aj keď násilím.
Lloyd George sa usilovne snažil zmierniť tvrdosť podmienok, najmä čo sa týkalo nemecko-poľskej hranice, lebo sa obával, že to povedie k vojne (čo sa aj tak stalo). Dosiahol však jedine to, že sa v Hornom Sliezsku konalo ľudové hlasovanie.
Nemecká vláda sa rozdelila na dva tábory. Jeden, tam patril aj Brockdorff, žiadali zmluvu nepodpisovať, hovorili, že je to „samovražda“. Druhá skupina chcela zmluvu podpísať, lebo sa báli ďalších problémov. Všetci sa však dohodli, že podmienky sa nedajú splniť. Medzitým tajne vyjednávali s Francúzmi, ktorí im naznačili, že cisára a generálov nebudú musieť vydať. Brockdorff si svoje nepresadil, tak podal demisiu.

Nemecká vláda sa teda dohodla a 21. júla oznámila, že je ochotná podpísať zmluvu, ale bez časti o zodpovednosti Nemcov za vojnu. Mocnosti im znova nevyhoveli, povedali to, čo na začiatku, že buď ju podpíšu alebo odmietnu, takže Nemci boli nútení podpísať ju bez akýchkoľvek výhrad.

Novým nemeckým ministrom zahraničných vecí sa stal Müller. Ten 28. júla 1919 prišiel spolu s ministrom spravodlivosti Bellom do Versailles, kde bola podpísaná Versailleská mierová zmluva. Prvá svetová vojna sa formálne skončila.

Podmienky Versaillskej mierovej zmluvy

V prvej časti zmluva bol obsiahnutý Štatút Spoločnosti národov. V druhej a tretej časti sa vytyčovali nové hranice v Európe. Nemecko sa vzdalo Alsaska-Lotrinska v prospech Francúzov, Sársko pripadlo Spoločnosti národov na 15 rokov, potom sa o jeho osude malo rozhodnúť referendom. Sárske bane ale pripadli Francúzsku. Ľavý breh Rýna na 15 rokov okupovala Dohoda a pravý mal zostať demilitarizovaný do hĺbky 50 kilometrov. Eupen a Malmédy boli po plebiscite pripojené k Belgicku, časť Šlesvicka Dánsku, Hlučínsko Československu. Poliaci dostali časť Pomoránska, Pruska a po plebiscite i Horné Sliezsko. Gdansk bol prehlásený za slobodné mesto po záštitou Spoločnosti národov (Poliakom bol zabezpečený prístup koridorom rozdeľujúcim Nemecko na dve časti).Nemecko oficiálne uznávalo nezávislosť Československa, Poľska a Rakúska a zaväzovalo sa zrušiť bukurešťský a brestlitovský mier.

V štvrtej časti bolo Nemecko zbavené všetkých kolónií.

V piatej až ôsmej časti boli zahrnuté vojenské obmedzenia. Rušila sa všeobecná branná povinnosť, počet vojakov bol obmedzený na 100.000 mužov vrátane dôstojníkov, ktorých nemohlo byť viac ako 4.000. Generálny štáb bol rozpustený a vojnové loďstvo zredukované na minimum. Mohli mať šesť obrnencov, šesť ľahkých krížnikov, dvanásť mínoloviek a dvanásť mínonosiek. Ponorkové loďstvo a letectvo sa zakazovalo. Jediným svetlým bodom bolo, že Nemecko nemalo byť okupované.

V ostávajúcich častiach (9. – 15.) sa riešili problémy financií, ekonomické problémy, a podmienky využitia prístavov a železníc. Nemecko malo do 1. mája 1921 splatiť 20 miliárd mariek v zlate, zboží, lodiach a cenných papieroch. V tento deň mala špeciálna komisia oznámiť presnú výšku reparácií. Okrem toho malo Nemecko odovzdať obchodné lode o výtlaku nad 1.600 ton, polovicu lodí nad 1.000 ton, štvrtinu rybárskych lodí a pätinu všetkého riečneho loďstva a ďalších desať rokov stavať lode, ktoré budú spolu ročne dosahovať výtlak 200.000 ton. Desať rokov malo Nemecko dodať Francúzsku 140 miliónov ton uhlia, Belgicku 80 miliónov a Taliansku 77 miliónov ton. Tiež bolo povinné dať mocnostiam polovicu zásob farbív a chemických výrobkov a štvrtinu ďalšej výroby až do roku 1925.

Keď Parížska mierová konferencia skončila s Nemeckom, začala jednať s jeho spojencami. 10. septembra 1919 bola v saintgermainském zámku podpísaná zmluva s Rakúskom. V tomto dokumente bolo Rakúsko spolu s Maďarskom uznané za právneho nástupcu Rakúsko- Uhorska, uznávalo nezávislosť nových štátov a zriekalo sa nároku na ich územia. Taliansku odovzdalo časť Korutánska a Kraňska, južné Tirolsko a Istriu a Trest s Prímorím. Juhoslávia dostala väčšiu časť Kraňska, Dalmáciu, južné Štajersko a juhovýchodné Korutánsko. V Celovci sa konal plebiscit, ktorý vyznel v prospech Rakúska a Burgenland bol odňatý Maďarsku a pripojený Rakúšanom, čím si pohnevali Maďarov. Rumunsko získalo Bukovinu, Československo tvorili (z bývalého Rakúsko- Uhorska) Čechy, Morava, dve dolnorakúske obce a časť Sliezska.

Rakúsko dostalo právo na 30.000 armádu, ale obchodné a vojnové loďstvo muselo odovzdať víťazom. Tiež mu bolo zakázané používať názov Nemecké Rakúsko (Deutschösterreich) a pripojiť sa k Nemecku. Týmto Habsburská ríša definitívne zanikla.
Bulharsko podpísalo mierovú zmluvu v Neuille 27. novembra 1919. Bulharsko sa v nej vzdalo Dobrodruže v prospech Rumunska, časť územia odovzdalo Juhoslávii. Thrákia zostala víťazným mocnostiam, ktoré ju neskôr odovzdali Grécku, čím Bulharsko stratilo prístup k Egejskému moru. Bolo mu odňaté celé loďstvo, zakázaní ťažká výzbroj a zaplatilo reparácie vo výške 2.6 miliardy zlatých frankov. Povolená mu bola armáda o sile 20.000 mužov.

Až 4. júla 1920 kvôli revolúcii bola podpísaná zmluva s Maďarskom vo veľkom trianonskom zámku vo Versailles. Maďarsko sa v nej vzdávalo Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ktoré boli pripojené k Československu. Juhoslávia dostala zasa Chorvátsko a Slovinsko, Rumunsko Transylvániu a Banát s výnimkou časti, ktorá bola odovzdaná Juhoslávii. Počet mužov v armáde nesmel presahovať 30.000. Maďarsko zostalo bez prístupu k moru a nad Dunajom bola zariadená kontrola víťazmi.

10. augusta 1920 bola podpísaná Sèvreská zmluva s Tureckom. Všetky tieto zmluvy tvorili povojnový versaillský systém.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk