Dejepisná stránka

V 2. tisícročí pred kristom je trójska vojna jediný príbeh ktorý zanechal stopu a javí sa ako jednotný, logicky usporiadaný celok. O tom, že sa naozaj odohrala starovekí ľudia ani len nepochybovali a my sami vďaka objavom musíme priznať, že trójska vojna nie je básnický výmysel a že sa zhruba zhoduje so skutočnými udalosťami. Veľa sa diskutuje o otázke, do ktorej doby zaradiť tieto udalosti, na začiatok 12. storočia pred kristom, ako bola najrozšírenejšia tradícia ( Erathosténes datoval dobytie mesta rokom 1183 ), alebo oveľa skôr – asi na začiatok 14. storočia. Územie Tróje sa našlo a mesto zničil požiar. Ako dokázali vykopávky vieme, že v Grécku v tom istom období vládla mykénska kultúra, ktorej strediskom boli mestá, ktoré Homér spomína ako najdôležitejšie. Obraz ktorý nám dáva Ilias o gréckom vojsku a ľude, nie je v protiklade s výskumom našich vedcov, ba skôr naopak. Aj keď teda nepriznávame tomuto príbehu plný význam, aj keď nerobíme z homérskych básní historický traktát a neveríme slepo všetkým legendám, musíme uznať, že v tejto tradícii sa skrýva veľký kus pravdy. No ktorá je to pravda, to sa azda nikdy nedozvieme.

Trójska vojna

Všetko sa začalo v deň, keď na Hérin rozkaz Hermes priviedol pred Parida, ktorého našiel pastier, tri bohyne, Héru, Aténu a Afroditu, ktoré sa škriepili o jablko, ktoré malo patriť najkrajšej z nich. Paris, syn trójskeho kráľa Priama a Hekabou, označil Afroditu, ktorá mu za to sľúbila lásku Heleny, ženy spartského kráľa Menelaa. Helena bola taká krásna, že jej otec Tyndareos ešte skôr, ako ju dal za ženu Menelaovi, vynútil sľub od všetkých, mnohých aj vznešených uchádzačov o jej ruku, že prídu na pomoc šťastnému vyvolenému, ak ho bude niekto chcieť pripraviť o manželku. Keďže to bolo ešte pred voľbou, každý zložil žiadanú prísahu s bočným zámerom, že ak mu bude šťastie žičiť, využije pomoc svojich bývalých sokov. Keď Paris vyslovil svoj súd, odplavil sa do Sparty v sprievode Ainea (Enea) po odmenu za svoje rozhodnutie. Menelaos ho vľúdne prijal, ale musel odísť na Krétu a svojich trójskych hostí zveril na starosť žene. Helena posmelená Afroditou, sa dala zviesť a Paris ju odviedol, podľa niektorých povestí odniesol aj Menelaove poklady. Milenci sa uchýlili do Tróje, kde sa Paris vrátil do Priamovho paláca medzi svojich päťdesiatich bratov.

Keď Menelaos po návrate do Sparty našiel opustený kozub, pripomenul bývalým nápadníkom ich sľub a zhromaždil tak hlavných gréckych vodcov. Samozrejme celá táto časť príbehu je legendárnej povahy. Starovekí ľudia jej verili ako ostatnému, ale iba v rozprávkach a v rytierskych románoch sa princovia združovali, aby manželovi vrátili nevernú krásavicu.

Pokiaľ ide o samotnú výpravu, nech už ju vyvolalo čokoľvek, či už túžba po nadvláde alebo hospodárska nevyhnutnosť. Vojenský postup zverili tomu z kráľov, ktorý mal najrozsiahlejšie územie, najmocnejšie vojsko a pravdepodobne bol zvrchovaným vládcom aj v mnohých peloponézskych krajoch. Bol to Agamemnón. Agamemnón mal za manželku Klytaimnestru, Heleninu sestru, takže bol jej dvojnásobným švagrom, lebo Menelaos bol jeho bratom (synom toho istého otca ako on.) . Hlavnými vodcami pod Agamemnónovým velením boli pylský kráľ Nestor, itacký kráľ Odyseus, ktorý mal za manželku Penelopu a syna Telemacha, Achilles, ktorý prišiel z Tesálie – jeho matka bola bohyňa Tethys a ešte iní, ktorých by som pridlho vymenúvala. V prípade Odysea, ten nechcel ísť do vojny, kvôli svojmu malému synovi a najmä kvôli veštbe, ktorá hrila, že ak raz opustí Ithaku tak sa tam nevráti ďalších dvadsať rokov, a tak sa rozhodol, že v deň, keď ho prišli povolať, sa bude tváriť, že je šialený – bude siať na poli soľ. No Palamédes sa nedal oklamať a povedal, že ak je naozaj šialený prejde volmi aj svojho syna, a to samozrejme urobiť nemohol, tak sa nakoniec prezradil a musel nastúpiť do vojny.