Dejepisná stránka
V 2. tisícročí pred kristom je trójska vojna jediný príbeh ktorý zanechal stopu a javí sa ako jednotný, logicky usporiadaný celok. O tom, že sa naozaj odohrala starovekí ľudia ani len nepochybovali a my sami vďaka objavom musíme priznať, že trójska vojna nie je básnický výmysel a že sa zhruba zhoduje so skutočnými udalosťami. Veľa sa diskutuje o otázke, do ktorej doby zaradiť tieto udalosti, na začiatok 12. storočia pred kristom, ako bola najrozšírenejšia tradícia ( Erathosténes datoval dobytie mesta rokom 1183 ), alebo oveľa skôr – asi na začiatok 14. storočia. Územie Tróje sa našlo a mesto zničil požiar. Ako dokázali vykopávky vieme, že v Grécku v tom istom období vládla mykénska kultúra, ktorej strediskom boli mestá, ktoré Homér spomína ako najdôležitejšie. Obraz ktorý nám dáva Ilias o gréckom vojsku a ľude, nie je v protiklade s výskumom našich vedcov, ba skôr naopak. Aj keď teda nepriznávame tomuto príbehu plný význam, aj keď nerobíme z homérskych básní historický traktát a neveríme slepo všetkým legendám, musíme uznať, že v tejto tradícii sa skrýva veľký kus pravdy. No ktorá je to pravda, to sa azda nikdy nedozvieme.
Trójska vojna
Všetko sa začalo v deň, keď na Hérin rozkaz Hermes priviedol pred Parida, ktorého našiel pastier, tri bohyne, Héru, Aténu a Afroditu, ktoré sa škriepili o jablko, ktoré malo patriť najkrajšej z nich. Paris, syn trójskeho kráľa Priama a Hekabou, označil Afroditu, ktorá mu za to sľúbila lásku Heleny, ženy spartského kráľa Menelaa. Helena bola taká krásna, že jej otec Tyndareos ešte skôr, ako ju dal za ženu Menelaovi, vynútil sľub od všetkých, mnohých aj vznešených uchádzačov o jej ruku, že prídu na pomoc šťastnému vyvolenému, ak ho bude niekto chcieť pripraviť o manželku. Keďže to bolo ešte pred voľbou, každý zložil žiadanú prísahu s bočným zámerom, že ak mu bude šťastie žičiť, využije pomoc svojich bývalých sokov. Keď Paris vyslovil svoj súd, odplavil sa do Sparty v sprievode Ainea (Enea) po odmenu za svoje rozhodnutie. Menelaos ho vľúdne prijal, ale musel odísť na Krétu a svojich trójskych hostí zveril na starosť žene. Helena posmelená Afroditou, sa dala zviesť a Paris ju odviedol, podľa niektorých povestí odniesol aj Menelaove poklady. Milenci sa uchýlili do Tróje, kde sa Paris vrátil do Priamovho paláca medzi svojich päťdesiatich bratov.
Keď Menelaos po návrate do Sparty našiel opustený kozub, pripomenul bývalým nápadníkom ich sľub a zhromaždil tak hlavných gréckych vodcov. Samozrejme celá táto časť príbehu je legendárnej povahy. Starovekí ľudia jej verili ako ostatnému, ale iba v rozprávkach a v rytierskych románoch sa princovia združovali, aby manželovi vrátili nevernú krásavicu.
Pokiaľ ide o samotnú výpravu, nech už ju vyvolalo čokoľvek, či už túžba po nadvláde alebo hospodárska nevyhnutnosť. Vojenský postup zverili tomu z kráľov, ktorý mal najrozsiahlejšie územie, najmocnejšie vojsko a pravdepodobne bol zvrchovaným vládcom aj v mnohých peloponézskych krajoch. Bol to Agamemnón. Agamemnón mal za manželku Klytaimnestru, Heleninu sestru, takže bol jej dvojnásobným švagrom, lebo Menelaos bol jeho bratom (synom toho istého otca ako on.) . Hlavnými vodcami pod Agamemnónovým velením boli pylský kráľ Nestor, itacký kráľ Odyseus, ktorý mal za manželku Penelopu a syna Telemacha, Achilles, ktorý prišiel z Tesálie – jeho matka bola bohyňa Tethys a ešte iní, ktorých by som pridlho vymenúvala. V prípade Odysea, ten nechcel ísť do vojny, kvôli svojmu malému synovi a najmä kvôli veštbe, ktorá hrila, že ak raz opustí Ithaku tak sa tam nevráti ďalších dvadsať rokov, a tak sa rozhodol, že v deň, keď ho prišli povolať, sa bude tváriť, že je šialený – bude siať na poli soľ. No Palamédes sa nedal oklamať a povedal, že ak je naozaj šialený prejde volmi aj svojho syna, a to samozrejme urobiť nemohol, tak sa nakoniec prezradil a musel nastúpiť do vojny.
No a v prípade Achilla, skoro všetci vieme že jeho jediné zraniteľné miesto je jeho päta a to kvôli tomu, že keď ho jeho matka ako malého ponárala do rieky Stix držala ho za pätu a tá jediná nebola obdarená nezraniteľnosťou. Každý z nich priviezol svojich verných a vojakov i lode na prepravu dozaista početného vojska do Aulidy. Napriek predpovediam veštca Kalchanta, ktoré vyzneli priaznivo pre úspech výpravy, úplné bezvetrie nedovoľovalo vyplávať.
Na to Kalchas povedal, že vetry zavejú iba vtedy, keď vodca obetuje svoju vlastnú dcéru Ifigéniu bohyni Artemide, ktorej zabil jej laň a tým ju veľmi rozhneval. Agamemnón sa tejto požiadavke podvolil a na jeho rozkaz priviedla Ifigéniu sama Klytaimnestra v domienke, že ju vydá za Achylla. Zúrivosť a zúfalstvo matky, keď sa dozvie o skutočnom dôvode svojej cesty, váhavosť Agamemnóna, rozpolteného medzi povinnosťami vojvodcu a povinnosťami otca, úzkosť Ifigénie, ktorá po krátkom odpore súhlasí so smrťou v záujme Grékov, inšpirovali autorov tragédii na niektoré z najkrajších diel. Vedci dnes pripúšťajú, že v primitívnom náboženstve nebolo vylúčené, aby sa vojenská výprava začínala ľudskou obeťou. Bola to však naozaj ľudská obeť, podrezal kňaz dievča, a či, podľa antickej tradície, namiesto neho laň, alebo nebola sama Ifigénia zamieňaná s Artemidou? No tieto otázky tu teraz nemôžeme rozoberať. V deň obety sa vzniesol vietor a odvial Ifigéniu do Tauridy, tam sa stala kňažkou bohyne Artemidy.
Keď sa bohyňa uzmierila, vojsko mohlo vyplávať.
Gréci začali obliehať Tróju, ale toto mesto, najmocnejšie na anatólskom pobreží, podľahlo až po desiatich rokoch. Chránili ho ohromné hradby, ktoré vidieť aj dnes a jeho bojovníci sa v udatnosti vyrovnali grékom, najmä Hector, z ktorého urobil Homér jednu z najľudskejších postáv Iliady. Prvých deväť rokov výpravy takmer nezanechalo spomienky. Do posledného roku sa zaraďuje škriepka medzi Achillom a Agamemnónom, ktorá sa vďaka eposu stala nesmrteľnou. Po prepade Agamemnón zajal Chryseidu, dcéru Apolónovho kňaza; keď ju odmietol vrátiť za výkupné, boh zoslal na grécke vojsko mor a aby sa epidémia nešírila, Agamemnón musel na nátlak svojich oddielov dievčaťu vrátiť slobodu. Potom chcel aby mu Achilles za tento ústupok zaplatil a žiadal, nech mu prepustí svoju najkrajšiu zajatkyňu Briseidu.
Achilles odmietol, ale nakoniec sa podvolil najvyššej moci, no poprosil svoju matku aby zariadila u Dia, nech Gréci prehrajú. Stalo sa tak. Odhodlal sa teda poslúchnuť, ale odišiel z boja, zavrel sa vo svojom stane a nechal Grékov bojovať samých. Lenže on jediný vedel čeliť Hectorovi a Agamemnónove oddiely stíhal neúspech za neúspechom.
Vtedy Achillov priateľ Patrokles dosiahol, že mu Achilles dal svoju výzbroj a keď sa zjavil na bojisku, Trójanov sa zmocnil strach, lebo ho pokladali za Achilla. Hector sa však proti nemu v súboji postavil a zabil. Achilles pomstil druha, so smrťou ktorého sa nevedel zmieriť, vyšiel zo svojho stanu v novej výzbroji, ktorú výslovne preňho ukul Hefaistos, zabil Hectora a jeho mŕtvolu vláčil okolo Tróje. Na to ho zobral do svojho stanu, kde ho prišiel na kolenách prosiť o vrátenie Hectora sám kráľ Priamos, lebo ho chcel pochovať. Achilles súhlasil. Nemal však dlho prežiť svojho priateľa. Iróniou osudu neporaziteľného hrdinu premohol najmenej udatný z Trójanov. Achillovu životnú púť ukončil Paris šípom, ktorý mu zasiahol pätu, jediné zraniteľné miesto na jeho tele. Parida nakoniec zabil slávny Feloktétes.
Ani Gréci sa nezmocnili Tróje útokom, ale úskokom. Predstierajúc, že sa vzdávajú dobývania nastúpili na lode, ale pred mestom nechali obrovského dreveného koňa, do ktorého sa schovali najlepší vodcovia. Trójania v radosti, že sa obliehanie skončilo. Laokoón, ktorý sa zachoval v našom vedomí vďaka Vergíliovia slávnemu súsošiu z helenistického obdobia, ich varoval a zo všetkých síl chcel zabrániť Trójanom, aby túto nebezpečnú obludu nedotiahli do mesta. Vtedy sa zjavili dva hady a začali hrdúsiť jeho dvoch synov. Laokoón sa ich pokúšal vytrhnúť zo smrteľného zovretia, ale hady ho zahrdúsili vedno s nimi a umrel v strašných mukách.
Napriek tomu Trójania vtiahli koňa medzi mestské múry. A kým v noci hodovali, Gréci vyšli z koňa, otvorili brány mesta svojim druhom, čo sa vrátili z lodí a nastalo veľké krvi prelievanie. Iba útekom sa zachránil Priamov syn Aineas (Eneas), ktorého si po Hectorovi najväčšmi cenil. Sám kráľ darmo hľadal útočište na oltári bohov, Achillov syn Neoptolemos sa nad ním nezľutoval. Márne sa snažila Andromarcha, vdova po Hectorovi, zachrániť svojho syna Astyanakta, dieťa zavraždili. Všetci muži zahynuli, ženy upadli do otroctva, predovšetkým kráľova dcéra Kassandra, ktorá musela odísť do Argu s Agamemnónom a prežívať s ním nešťastný osud.
Víťazstvom sa totiž útrapy Grékov neskončili: jediný, alebo takmer jediný Menelaos sa pokojne vrátil do Sparty s Helenou, ktorá získala odpustenie a zmúdrela a ktorá, ako sa dozvedáme z Odysey, vznešene zaujala postavenie kráľovnej. Všetkých ostatných stihlo nešťastie: Odyseus blúdil desať rokov kým sa opäť dostal do Itaky, Aias zo Salamíny spáchal samovraždu, lebo mu odmietli časť koristi, ktorú si žiadal. No najžalostnejší bol osud Agamemnónov. Kým bol preč, Klytaimnestra si našla milenca Aigistha, keď sa Agamemnón vrátil, cudzoložný pár ho zavraždil v kúpeli a nešťastie, ktoré ho stihlo, i rad zločinov, čo spáchala jeho rodina sa odrazili na jeho deťoch. Na dcére Elektre a synovi Orestovi, ktorý, aby ho pomstil, zabil
Aighista a Klytaimnestru a zošalel.
Niet udalostí, ktorých odozva by prevýšila v myslení Grékov ako odozva tejto časti vybájenej vojny. Bola popudom nie len na vznik Iliady, ale poskytla tému všetkým tragickým básnikom, roznietila obrazotvornosť Grékov. Spisovatelia sa ustavične vracajú k príbehom z nej, inšpirovala sochárov od počiatku helénskeho umenia až do rímskych čias a maliari váz neúnavne zobrazovali jej hrdinov a opisovali jej konflikty.
Keby nebola inšpirovala básnika, o ktorého dielach sa všetci Gréci učili v škole, spomienka na Trójsku vojnu by dozaista nebola mala takú veľkú ozvenu. V tom istom období boli aj mnohé iné, takisto vážne konflikty, po ktorých nezostali stopy. No z tohto príbehu urobili starovekí ľudia symbol, v ich očiach víťazstvo helénstva nad barbarmi (v antickom význame slova) a víťazstvo ich kultúry nad kultúrami ázijskými. V zrážkach, ktoré stavali proti sebe Východ a Západ, zostalo príkladným víťazstvom svetla a ľudskej dôstojnosti nad ľuďmi.
