Studená vojna

Studená vojna
očami Východu a Západu

(seminárna práca z Národných dejín)

Úvod
Gabriel Partos vo svojej publikácii STUDENÁ VOJNA OČAMI VÝCHODU A ZÁPADU na základe rozhlasového seriálu BBC a na základe rozhovorov s priamymi účastníkmi kľúčových udalostí studenej vojny popisuje základné momenty a fakty, ktoré boli rozhodujúce o smerovaní svetovej politiky po druhej svetovej vojne.
Neposkytuje komplexný prehľad všetkých udalostí, vyberá si len tie, ktoré považuje za podstatné a rozhodujúce, ktoré ale výstižne demonštrujú atmosféru a charakter studenej vojny.
Gabriel Partos je síce žurnalista a celá kniha sa nesie v duchu populárno-vedeckom, nemožno mu však uprieť jeho neustále zameranie sa na podstatné fakty, doplnené príkladmi a podopreté argumentmi. Ak vyjadruje názory na určitú udalosť, necháva radšej hovoriť iných a vždy dá priestor „obom stranám“ tak, aby si sám čitateľ mohol utvoriť čo najplastickejší obraz. Čo je podstatné, Partos hľadá súvislosti a výstižne odhaľuje skryté stránky studenej vojny. Text je rozdelený do dvanástich tematických kapitol, ktoré možno rozdeliť na tri druhy:
a) všeobecné a zovšeobecňujúce, ktoré majú byť akýmsi úvodom do problematiky (1) a zhrňujúcim záverom (12)
b) tie, ktoré opisujú určitý jav, typický pre studenú vojnu, ktorý sa týkal takpovediac celého sveta, bez časovej alebo priestorovej ohraničenosti (3, 4, 6, 9, 10)
c) konkrétne udalosti, z ktorých ale tiež sú vyvodené určité všeobecné závery (2, 5, 7, 8, 11)

1. kapitola Od svetovej vojny k studenej vojne
Vývoj k studenej vojne sa vlastne začal už počas druhej svetovej vojny formovaním vzťahov medzi Spojencami. Na jednej strane tu bol postoj Stalina, ktorý obvykle vystupoval z postoja územnej expanzie ZSSR, na strane druhej určité rozpaky (a to predovšetkým u Churchilla), ktorými bola sprevádzaná zmena postoja západných kapitalistických mocností (Veľká Británia, USA) od odporu a konfrontácie voči komunizmu k spolupráci s týmto komunistickým štátom – jednoducho museli pochopiť, že bez Stalina vojnu nevyhrajú. Od tohto modelu sa odlišoval F. D. Roosevelt, ktorý sa viac snažil začleniť ZSSR medzi Spojencov. Teda ani v tábore západných spojencov nebol jednotný názor na spoluprácu so ZSSR. Ďalej tu bol aj akýsi „súboj ideológií“, komunizmus verzus kapitalizmus. Tieto vzťahy vyvrcholili na konferencii v Jalte, kde sa rozhodovalo o rozdelení sfér vplyvu po druhej svetovej vojne.

Existuje všeobecná zhoda v tom, že už tu sa de facto začala studená vojna tým, že mocnosti začali súperiť o to, ktorá z nich po vojne nastolí na ktorom území svoj systém. Výsledky tohto konfliktu sa ukázali zanedlho po vojne: zatiaľ čo Stalin pevne držal vo svojich rukách krajiny strednej a východnej Európy, čím okolo svojich hraníc vytvoril akési nárazníkové pásmo proti vplyvu zo západu, USA si pripútali krajiny západnej Európy Trumanovou doktrínou a Marshallovým plánom. Tým sa de facto vytvorili dva bloky, ktoré mali medzi sebou súperiť počas nasledujúcich 44 rokov.

2. kapitola Berlín – história rozdeleného mesta
História Berlína po druhej svetovej vojne do značnej miery symbolizovala aj osud celej Európy. Berlínsky múr sa stal symbolom Európy rozdelenej na dva tábory, medzi ktorými neexistovala takmer žiadna komunikácia. Napriek tomu, že celé Nemecko a Berlín boli oficiálne považované za jeden celok pod správou štyroch mocností (Postupimská dohoda), nebolo tomu tak, v každej zóne sa prejavovala tendencia uplatňovať politiku a záujmy toho štátu, pod ktorého správou bola určitá časť nemeckého územia. Najzreteľnejšie sa táto diferencia prejavila v rozdieloch medzi západnými mocnosťami a ZSSR. Zatiaľ čo Západ presadzoval politiku čo najrýchlejšieho obnovenia zničeného hospodárstva a krajiny, ZSSR uplatňoval voči Nemecku svoje nároky na vojnové reparácie, keďže sám utrpel vo vojne značné škody a straty na životoch. Práve otázka reparácií, ktorá sa v tomto prípade riešila formou odsunu strojov, zariadení, ba i celých fabrík do ZSSR, sa stala bodom svárov. Keď USA ako prvé odmietli naďalej posielať stroje do ZSSR, bol tento akt zo strany ZSSR označený za porušenie Postupimskej dohody. V roku 1947 USA a Veľká Británia administratívne spojili svoje zóny, vtedy však už všetkým bolo jasné, že jednota pri okupácii Nemecka Spojeneckou radou, ktorá koordinovala jednotlivé kroky na okupovanom území, nebude dosiahnuteľná. Po Londýnskej konferencii na jar 1948 rozšírili spojenci Marshallov plán aj na Nemecko a zaviedli vo svojich zónach novú menu. Ako odveta ZSSR mala slúžiť blokáda Berlína. Práve tento krok výrazne prispel k užšej spolupráci USA, Veľkej Británie a Francúzska pri správe svojich okupačných zón. Nádeje na opätovné zjednotenie Nemecka sa rozplynuli a v priebehu roka 1949 vznikli dva nemecké štáty. Rozdiel medzi nimi bol badateľný najmä v hospodárskej oblasti. Zatiaľ čo do Spolkovej republiky Nemecko prúdili neustále dotácie a investície zo západných krajín (čo viedlo zanedlho k tzv. hospodárskemu zázraku), vývoj v Nemeckej demokratickej republike bol opačný.

Viac ako jedna tretina príjmov z priemyselnej výroby smerovala na reparácie pre ZSSR. Na protest proti doslova katastrofálnej situácii vypukla 17. júna 1955 vzbura robotníkov vo východnom Berlíne. To odhalilo slabiny systému presadzovaného Sovietskym zväzom. Ešte alarmujúcejším signálom bol masový odchod obyvateľov z NDR do SRN. Berlín bol ozajstným obrazom vývoja situácie, keďže ľudia tu prechádzali doslova z jednej krajiny do druhej. 13. augusta 1961 orgány NDR postavili prekážky okolo celého západného Berlína. Napriek takémuto vývoju uzrela svetlo sveta v sedemdesiatych rokoch nová „východná politika“ Williho Brandta. V praxi sa to prejavilo uzavretím Moskovskej dohody z roku 1970 o uznaní nemeniteľnosti povojnových hraníc Nemecka, či v decembri 1972 uzavretím Základnej zmluvy medzi NDR a SRN. Zmeny však nastali aj vo vnútri a prejavili sa aj v životoch radových ľudí (napr. povolením vstupu občanov západného Berlína do NDR a pod.). Celkovo tak došlo k určitému otepleniu vzťahov a dá sa povedať, že už vtedy sa začal proces samotného rozpadu východonemeckého štátu a zbúrania múru v Berlíne. Dá sa povedať, že napriek rozdeleniu a dovtedajšej zdanlivo beznádejnej situácii vo vzťahoch medzi Východom a Západom v medzinárodnej politike sa Nemci nikdy nezmierili s rozdelením Nemecka. Začiatok uplatňovania Brandtovej „východnej politiky“ aj časovo spadá do obdobia celosvetového uvoľňovania napätia (prezidentúra Nixona a Brežneva).

3. kapitola V tieni bomby
Jadrová hrozba bola tým prvkom studenej vojny, ktorý bol pre ňu doslova príznačný. Dá sa povedať, že podstatným spôsobom ovplyvnila dejiny sveta v druhej polovici 20. storočia. V januári 1950 sa skončil jadrový monopol USA, keď ZSSR zostrojil svoju prvú atómovú bombu. Od tohto momentu sa začali preteky v zbrojení, aké nemali obdobu v dovtedajších dejinách ľudstva. Vyvíjali sa stále nové druhy zbraní, ale išlo predovšetkým o preteky v kvantite. Cieľom bolo predčiť protivníka v počte a účinnosti vlastnej výzbroje. Tento fenomén často určoval politický vývoj predovšetkým v USA a v ZSSR. Po kórejskej vojne vznikla Eisenhowerova politika „nového štýlu“. USA si uvedomili, že v počte konvenčnej výzbroje sa Sovietskemu zväzu nemôžu rovnať, preto zvolili lacnejší prístup: prostriedky na zbrojenie sa vydávali šetrnejšie a preferovali sa jadrové zbrane, tu mali USA pred ZSSR aj vďaka časovému náskoku výraznú prevahu pred ZSSR. Zrodila sa politika zastrašovania – hrozba protivníkovi vlastným zbrojným potenciálom. Vznikla určitá „rovnováha teroru“.

Počas Kennedyho administratúry vystriedala nový štýl „pružná odveta“, čo opäť znamenalo vzrast konvenčnej výzbroje USA, tak aby mohli účinnejšie zasahovať aj do lokálnych konfliktov kdekoľvek na svete, nielen sa uspokojiť s pripravenosťou na globálnu konfrontáciu so Sovietskym zväzom. Zároveň však vznikla tzv. koncepcia MAD (mutual assured destruction, čiže „zaručené vzájomné zničenie“), keď nikto nemohol predpokladať, aké následky ponesie aj ten štát, ktorý zaútočí ako prvý, v prípade odvety protivníka. Vrcholom v technologickej vyspelosti bola Strategická obranná iniciatíva prezidenta Reagana.
„Klasikou“ v zbrojnej konfrontácii je už dnes Kubánska raketová kríza, kedy Sovietsky zväz umiestnil rakety stredného doletu na Kubu. Odvetou USA bola námorná blokáda Kuby a požiadavka okamžitého stiahnutia rakiet z Kuby. ZSSR odpovedal požiadavkou na stiahnutie rakiet z Turecka a záruku, že USA nenapadnú Kubu. USA pristali na sovietske podmienky riešenia a ZSSR stiahol rakety. V každom prípade to však bola porážka ZSSR a Chruščov dosiahol presný opak toho, čo zamýšľal: namiesto upevnenia pozície ZSSR museli Sovieti znášať označenie „provokatérov“. Dnes už nikto nepochybuje o tom, že v tých dňoch sa svet nachádzal na okraji priepasti. K reálnej jadrovej konfrontácii bolo naozaj blízko. To bol však do určitej miery aj určitý pozitívny prvok tejto krízy: obe mocnosti si uvedomili nebezpečenstvo možných následkov vzájomnej konfrontácie, čo viedlo k zavedeniu tzv. horúcej linky medzi Moskvou a Washingtonom, čoskoro sa dosiahla Dohoda o čiastočnom zákaze skúšok jadrových zbraní. Napriek tomu, Sovietsky zväz aj naďalej posilňoval svoj jadrový arzenál, poučený z Kubánskej krízy, kedy musel ustúpiť pred väčším potenciálom USA. 4. kapitola Vojna slov
Vlastná propaganda a predovšetkým zahraničné vysielanie boli dôležitým nástrojom ovplyvňovania. Tu treba podotknúť, že zatiaľ čo na Západe sa žurnalistika vyvíjala aj po vojne smerom k demokratizmu a slobode slova a tlače, na Východe bol tento vývoj zvrátený politikou Sovietskeho zväzu, ktorý presadzoval ten trend, že médiá sa stali doslova akousi „hlásnou trúbou“ komunistickej strany. Vo vzťahu k zahraničiu prezentovali médiá jednoznačne odmietavý a kritický postoj pri súčasnej vehementnej podpore domáceho režimu. Takto to bolo aj pri zahraničnom rozhlase. Cenzúra, lži, prekrúcanie faktov sa stali prostriedkami „informovania“ občanov. Na druhej strane, zahraničný rozhlas zo Západu, predovšetkým to boli rádio Slobodná Európa a Rádio Oslobodenie (neskôr rádio Sloboda), sa snažili prezentovať názory ľudí tej krajiny, do ktorej vysielali, nie reprezentovať politiku Ameriky. Nepochybne kvalitou vysielania, aktuálnosťou a pravdivosťou obsahu boli západné rádiá lepšie.

Mediálny boj zapadá do celkového konfliktu studenej vojny v celom kontexte jej histórie.

5. kapitola Východná Európa – vzdorujúce satelity
po vzniku studenej vojny mali komunistické režimy vo východnej Európe pre ZSSR veľký význam, jednak z hľadiska strategického (ako nárazníková zóna voči Západu), jednak z hľadiska hospodárskeho, ale aj ideologického (bolo dôležité dokázať, že socialistická revolúcia nadobúda zákonite celosvetový charakter). Predovšetkým po roku 1947 nastala tu rýchla sovietizácia, čiže budovanie a prestavba spoločnosti presne podľa sovietskeho vzoru. Ešte charakteristickejším znakom bola tzv. stalinizácia v päťdesiatych rokoch. Medzi režimami vo východnej a strednej Európe bol vždy nerovnoprávny vzťah, jednak v politike (kde ZSSR doslova diktoval kroky ako v domácej, tak i v zahraničnej politike), jednak v ekonomike (ekonomické väzby predovšetkým na socialistické krajiny prostredníctvom RVHP), jednak vo verejnom živote. Keď ZSSR stiahol svoje vojská z Rakúska výmenou za jeho neutralitu, vzbudilo to určité nádeje aj v strednej a východnej Európe. Tieto nádeje však veľmi rýchlo zmrazil vznik NATO a Varšavskej zmluvy. Zatiaľ čo Stalin držal východoeurópske režimy pevnou rukou, Chruščovovým nástupom k moci sa „začali problémy“: svojou kritikou stalinského režimu podkopal autoritu vodcov týchto režimov, ktorí boli vernými epigónmi Stalinovej politiky. Strach z represií ustúpil do úzadia. Keď v Maďarsku v roku 1956 vypukla revolúcia a Imre Nagy vyhlásil neutralitu Maďarska a odstúpenie od Varšavskej zmluvy, Sovieti to už považovali za dôvod na inváziu a revolúciu doslova rozdrvili. Nasledujúci režim Jánosa Kádára bol absolútne závislý od ZSSR. V Československu v roku 1968 chceli reformní vodcovia spojiť socialistické princípy v ekonomike s politickou demokraciou. Túto reformu považovali v Moskve za obzvlášť nebezpečnú, pretože hrozilo, že sloboda diskusie, uvoľnenie cenzúry a ostatné demokratizačné opatrenia môžu viesť k úplnému odmietnutiu socializmu a nastoleniu prozápadného režimu. Ubezpečenia Alexandra Dubčeka vodcom v Moskve nestačili. Nasledovala „bratská pomoc“ a úplné zmrazenie reformného procesu na nasledujúcich 20 rokov. V Poľsku bol vývoj špecifický, a to z niekoľkých dôvodov: svoje relatívne pevné postavenie si stále udržiavala katolícka cirkev (aj vďaka zvoleniu K. Wojtylu za pápeža), roľníctvo si tu úzkostlivo strážilo svoju nezávislosť od štátu, a napokon, z histórie prameniace protiruské cítenie.

Keď sa Solidarita, založená v roku 1980, stala hrozbou pre samotnú moc komunistov, vyhlásil generál Jaruzełski stanné právo. Prvoradým cieľom poľských komunistov bolo vyhnúť sa invázii zo ZSSR, tak ako tomu bolo v Maďarsku v 1956 a v Československu v 1968, keďže nechceli stratiť aj ten kúsok rešpektu, ktorý u národa ešte mali. ZSSR si musel v prípade východoeurópskych krajín vybrať z dvoch možností: právo alebo stabilita. Buď by poskytol týmto krajinám voľnosť v politických rozhodnutiach a riskoval by zrútenie komunistických režimov, alebo mohol ich držať pod pevnou kontrolou a mať tak zaistenú stabilitu v tejto národnostne konfliktnej oblasti.
Po určitom čase sa tieto krajiny i tak stali pre ZSSR v určitom zmysle zbytočnými. V ére jadrových zbraní s dlhým doletom nemali žiadny zmysel ako nárazníkové pásmo, spôsobovali len politické nepríjemnosti, pre ZSSR boli aj ekonomickou príťažou, a vzťah týchto národov k Sovietskemu zväzu bol prinajmenšom chladný, ak nie priamo nepriateľský.

6. kapitola Riadené hospodárstvo sa nechcelo podriadiť
Po druhej svetovej vojne Sovietsky zväz sa stal svetovou veľmocou a obdivuhodne rýchlo obnovil svoje zničené hospodárstvo. Päťdesiate roky boli v ZSSR poznačené rýchlou a mohutnou industrializáciou. Ani západoeurópske krajiny však nepostupovali pomalšie, hlavne vďaka pomoci z USA. Po rýchlom nástupe začal ZSSR pomaly zaostávať, aj keď ekonomické ukazovatele mal takmer porovnateľné, a v niektorých prípadoch aj lepšie ako Západ. Po dosiahnutí istého stupňa komplexnosti a veľkosti ekonomiky, prestal plánovací direktívny systém v centrálne riadenej ekonomike efektívne fungovať. Dôsledkom bolo nedostatkové hospodárstvo. K nemu výraznou mierou prispel aj vojensko – priemyselný komplex, ktorý bol hlavne v ZSSR doslova gigantický. Aj vďaka tomu bol ZSSR po dlhé roky odkázaný na dovoz obilia z USA. Rada vzájomnej hospodárskej pomoci, ktorá mala východoeurópske ekonomiky izolovať od odberateľov v kapitalistickom svete, zlyhala. Hlavnou príčinou kolapsu bola neochota urobiť zmeny. Týmto spôsobom sa aj ekonomika stala akýmsi motorom pádu všetkých socialistických režimov v Európe, vrátane ZSSR, kde bol úpadok evidentný.

7. kapitola Skúška sily – Vietnam a Afganistan
Vojny vo Vietname a v Afganistane si sú v mnohých ohľadoch podobné. V oboch prípadoch znamenali pre superveľmoci zaťažkávaciu skúšku.
Prvým impulzom pre americkú vojenskú pomoc juhovietnamskému režimu bola snaha zabrániť expanzii komunistickej Číny na juh. Prezident Johnson nebol ochotný pripustiť, že by sa južný Vietnam mal dostať do rúk komunistov zo severu.

Napriek tomu, že vojna neprinášala USA žiaden priamy osoh, a dokonca aj doma rýchlo rástol odpor proti tejto na prvý pohľad nezmyselnej vojne, USA si z pozície sily a z pozície svetovej superveľmoci „nemohli dovoliť“ ustúpiť z Vietnamu s nálepkou porazeného. Politika zadržiavania neuspela.
V prípade Afganistanu chceli zasa Sovieti zabrániť tomu, aby sa aj Afganistan stal prozápadným štátom, preto za každú cenu podporoval skorumpovaný režim Hifizullaha Amina. Jeho kardinálnou chabou bolo, že chcel nahradiť pevne zakorenený islam marxizmom-leninizmom. Existuje niekoľko spoločných príčin, prečo neboli veľmoci v týchto vojnách úspešné:
a) v oboch prípadoch dostávali nepriatelia výdatnú pomoc zo zahraničia. Severovietnamskí partizáni boli priamo podporovaní Sovietskym zväzom a Čínou, mudžahídi v Afganistane bojovali s podporou Saudskej Arábie a Iránu a prostredníctvom CIA dostávali zbrane
b) Američania i Rusi bojovali v ťažkom a neznámom teréne, v prípade Vietnamu to bola džungľa, v Afganistane hory
c) Pre hnutie odporu to boli vlastenecké vojny proti agresorovi, o to odvážnejšie a vytrvalejšie bojovali proti nepriateľovi
d) Režimy podporované či už USA alebo Sovietskym zväzom boli len skorumpovanými nastavenými figúrkami, čo výrazne prispelo k tomu, že mali len minimálnu podporu vlastného národa
Obe superveľmoci v týchto vojnách museli zniesť trpké priznanie porážky a poníženie, nielen v domácej politika, ale predovšetkým na medzinárodnej scéne rapídne poklesla ich prestíž. Utrpeli ťažké ľudské a finančné straty. V USA sa to prejavilo ďalšou neochotou USA zasahovať v lokálnych konfliktoch vo svete, pre ZSSR bol Afganistan prvou výnimkou z pravidla, že krajina, ktorá sa vydá na cestu socializmu, nesmie sa z nej už vrátiť za žiadnu cenu. Obe tieto vojny výrazne ovplyvnili ďalšiu zahraničnú politiku veľmocí, ale aj ich vzájomné vzťahy.

8. kapitola Bojisko studenej vojny - Angola
V priebehu päťdesiatych rokov dekolonizácia v Afrike otvorila široké pole pôsobnosti pre obe superveľmoci. ZSSR mal prirodzený záujem rozšíriť počet socialistických režimov aj v Afrike. Boli tu jednak historické dôvody, ale predovšetkým dôvody ideologické, ekonomické a strategické. Cieľom Moskvy bolo podporovať priateľsky naklonené režimy. V princípe vystupoval ZSSR ako ochranca afrických krajín pred západným imperializmom.
Angola sa stala krajinou konfliktu oboch veľmocí. V roku 1975 dalo Portugalsko Angole nezávislosť a okamžite vypukla občianska vojna o moc v krajine, keďže tu neexistovalo jednotné oslobodzovacie hnutie. Moskva a Havana podporovala Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly (MPLA), Čína a čiastočne aj Juhoafrická republika Národný front za oslobodenie Angoly (FNLA) a USA Národnú úniu za úplnú nezávislosť Angoly (UNITA).

Vietnamský syndróm a aféra Watergate však spôsobili, že USA sa spočiatku v tejto vojne angažovali iba veľmi málo. V roku 1991 sa napokon dosiahol mier medzi hnutiami MPLA a UNITA, avšak UNITA po svojej porážke vo voľbách v roku 1992 spochybnili ich regulérnosť a boje pokračovali. Rozorvanosť krajiny pramení z jej politických, regionálnych i kmeňových rozdielností. Angola sa po dlhé roky stala bojiskom studenej vojny, aj keď to bola v podstate občianska vojna o moc v krajine, silné angažovanie sa cudzích štátov v tejto vojne jej dalo úplne iný rozmer.

9. kapitola Tajná vojna
Tajné služby tiež významne prispeli k „spestreniu“ studenej vojny, bez ich činnosti si už dnes nikto studenú vojnu nevie predstaviť. Na rozdiel od KGB, ktorá vznikla už v roku 1917 (vtedy ešte pod názvom Čeka, názov KGB – Výbor pre štátnu bezpečnosť sa používa od roku 1954), CIA (Central Intelligence Agency) vznikla až v roku 1947 práve pre hrozbu tajných akcií zo strany KGB. Po celú studenú vojnu bola táto „špionážna vojna“ charakteristická. Žiadna zo strán neváhala použiť v tomto boji akékoľvek prostriedky – špinavé triky, tajné akcie.. Tajné služby častokrát zasahovali do vnútornej politiky štátov, tak tomu bolo napríklad v prípade Laosu, či zvrhnutia Moskve naklonených režimov v Iráne (1953), Guatemale (1954) a Chile (1973) u CIA, alebo v prípade Maďarska pri vedení operácií proti revolúcii v roku 1956.
Tajné služby boli síce „v zákulisí“ a o ich činnosti iba zriedkakedy prenikli správy na verejnosť, o to účinnejšie sa zapojili do konfrontačného boja.

10. kapitola Uvoľňovanie napätia a jeho koniec
K uvoľňovaniu napätia koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov došlo v dôsledku postupného uvedomenia si o zbytočnosti jadrového zbrojenia a potrebe regulovať ho na oboch stranách. Viedlo k tomu aj vyrovnanie jadrových potenciálov USA a ZSSR. Ďalšie horúčkovité zbrojenie už nemalo opodstatnenie. Tomuto predchádzali viaceré obdobia odmäku: Ženevská konferencia (1955), uvoľnenie po Kubánskej kríze (1963), kedy sa uzavrela zmluva o čiastočnom zákaze skúšok jadrových zbraní a zaviedla sa horúca linka medzi Moskvou a Washingtonom, i rok 1968, kedy sa uzavrela zmluva o nešírení jadrových zbraní. V rámci tohto celosvetového diania, kedy sa uvoľnili vzťahy medzi ZSSR a USA, prebiehalo aj uvoľnenie aj v Európe: Francúzsko presadzovalo aj túto politiku kvôli uvoľňovaniu sa spod vplyvu USA, V Nemecku ožili snahy o priblíženie sa oboch nemeckých štátov („východná politika“ vlády W. Brandta).

Uvoľňovanie vyvrcholilo podpísaním zmluvy SALT1 (1972) a Konferenciou o bezpečnosti a spolupráci v Európe (1975). Po nástupe Cartera v USA koncom sedemdesiatych rokov sa však opäť začala stará konfrontácia, typická pre ostatné obdobia studenej vojny.

11. kapitola Fenomén Gorbačov
Koncu studenej vojny predchádzalo niekoľko významných reformných udalostí a trendov na medzinárodnej scéne, nikto však nepochybuje o tom, že najvýznamnejšími z nich bolo uvoľnenie vzťahov Východ – Západ a rozpad východoeurópskeho impéria. To všetko bolo umožnené vďaka politike Michaila Gorbačova v ZSSR: koniec osemdesiatych rokov sprevádzalo tzv. „nové myslenie“. Gorbačov veľmi rýchlo po svojom nástupe do funkcie generálneho tajomníka KSSZ pochopil, že systém, ktorý vedie, nie je možné zlepšiť, je možné ho reformovať, alebo najlepšie zmeniť. Tento posun v myslení vodcu superveľmoci prispel rozhodujúcou mierou k výraznému zlepšeniu vzťahov medzi USA a ZSSR, ale aj k opätovnému uvoľneniu napätia na medzinárodnej scéne: stretnutie v Reykjavíku v roku 1986, Washingtonská Zmluva o jadrových zbraniach stredného doletu (INF), kedy Gorbačov pristal na nulový variant prezidenta Reagana. To bol oveľa významnejší pokrok ako boli zmluvy SALT1 a SALT2. Čo sa týka východoeurópskych krajín, najreformnejšími boli Poľsko a čiastočne Maďarsko, v ostatných vládli skostnatení vodcovia neschopní vôbec si predstaviť akúkoľvek reformu. Najprv prišla Solidarita v Poľsku, po nej otvorenie rakúsko – maďarských hraníc. Zrútenie východonemeckého skorumpovaného režimu a následné zbúranie Berlínskeho múru už len urýchlilo vývoj aj v ostatných krajinách východného bloku: nasledovala zamatová revolúcia v Československu, antiživkovský prevrat v Bulharsku a revolúcia v Rumunsku. Tento vývoj už nebola Moskva schopná zabrzdiť, a ani ho nemienila zabrzdiť, veď samotná „perestrojka“ a „glasnosť“ vyšli práve zo Sovietskeho zväzu. Napriek tomu, tu sa hlboko zakorenený komunistický režim zrútil až v roku 1991. Ak bol kolaps komunizmu na celom svete historickou nevyhnutnosťou, politika Michaila Gorbačova už len urýchlila jeho zánik.

12. kapitola Od Jalty po Maltu a čo ďalej
K urýchleniu zániku komunistických režimov prispela aj informačná explózia vo svete, globalizácia ekonomiky, neživotaschopnosť marxizmu-leninizmu v praxi, ale aj koncepcia MAD (mutual assured destruction).

Po zániku dvoch celosvetových blokov dochádza k novému rozdeleniu sveta, vznikajú tu tri prioritné oblasti, kde rozhoduje tentokrát už ekonomická moc, nie ideológia: do popredia nastupujú Japonsko, Európska Únia, USA.
Porážka Východu však so sebou priniesla aj potenciálne nové nebezpečenstvá, s ktorými sa musí svet vysporiadať: národnostné konflikty vo východnej a juhovýchodnej Európe, zvýšenie počtu krajín vlastniacich jadrové zbrane (a z toho vyplývajúca nižšia bezpečnosť), zmätok a neporiadok.