Studená vojna

História

Príčiny konfliktu

Jaltská konferencia: Churcill, Roosvelt a Stalin

Už od roku 1945 môžeme hovoriť o permanentnom zvyšovaní napätia medzi USA a ZSSR. Problémy sa objavili ešte počas vojny na jaltskej konferencii 4.-11. februára 1945. Nezhody sa týkali hlavne povojnového Nemecka a hraníc Poľska so ZSSR. Západné mocnosti navrhovali federáciu a Sovietsky zväz trval na jednotnom nemeckom štáte.

Začiatok

Za začiatok studenej vojny veľa historikov považuje prejav amerického prezidenta Harry S. Truman 12. marca 1947, ktorým sformuloval novú smernicu zahraničnej politiky USA (takzvaná Trumanova doktrína). Truman v prejave vyhlásil, že USA sa majú stať garantom slobody a demokracie všade vo svete a majú poskytovať pomoc krajinám ohrozených diktátormi, totalitou, či už zvonka alebo zvnútra. Pomoc má byť finančná, hospodárska, ale aj vojenská.

V roku 1948 prišla Amerika s ponukou ekonomickej obnovy zničeného európskeho hospodárstva. Plán dostal názov Marshallov plán. Marshallov plán bol schválený na Konferencii v Paríži (12. júla - 22. september 1947). Práve ten definitívne rozdelil Európu na dva mocenské bloky. Štáty, ktoré plán hospodárskej pomoci odmietli, ostali v mocenskom bloku Sovietského zväzu.

Studená vojna sa dotkla aj Česko-Slovenska, ktoré malo spoločnú hranicu s neutrálnym Rakúskom. Železná opona (pojem pravdepodobne pochádza od Winstona Churchilla) oddelila napríklad Bratislavu od Viedne, pričom ešte pred vojnou boli spojené takzvanou električkou.

Priebeh

Konflikt prechádzal horúcejšími a chladnejšími fázami, rovnako ako aj pokojnejšími a konfliktnejšími obdobiami. Kríza sa vyhrotila napríklad počas Berlínskej blokády. K ďalšiemu významnému stretu demokratického sveta na čele s USA a ZSSR a jeho mocenského bloku došlo na Kórejskom polostrove. Vojnu medzi juhom podporovaným USA a severom podporovaným ZSSR a Čínou ukončila v máji 1954 konferencia v Ženeve. Po Stalinovej smrti (5. marec 1953) predstavitelia ZSSR (Malenkov a Chruščov) začali naberať nový kurz smerovania v medzinárodnej politike, prejavili ochotu rozmraziť vzťahy medzi ZSSR a západnými mocnosťami.

Dohoda o zapojení Nemecka do NATO z 23. októbra 1954 z Paríža mala tieto výsledky:

• ukončila okupačný štatút Nemecka a uznala Spolkovej republiky Nemecka za suverénny a nezávislý štát
• prijatie Nemecka do NATO
• položila základ výstavby Bundeswehru s obmedzeniami

ZSSR a jeho satelity považovali Parížsku zmluvu za ohrozenie svojej bezpečnosti. Reakciou na ňu bolo založenie vojensko-politického zoskupenia Varšavská zmluva v roku 1955, do ktorej zapojilo ZSSR aj východnú časť Nemecka - NDR.

Studená vojna sa dostala do ozajstnej vojny aj v rokoch 1957 až 1975 počas vojny vo Vietname. Ďalším horúcim okamihom studenej vojny bolo odhalenie CIA v októbri 1962 na Kube v tajnosti budovaných odpaľovacích zariadení pre sovietske atómové rakety, ktoré boli schopné zasiahnuť ciele na území Spojených štátov amerických. Konflikt býva označovaný ako Kubánska kríza. 24. decembra 1979 začala invázia Sovietskeho zväzu do Afganistanu. USA podporovali odporcov invázie.

Pád "Ríše zla"

Po nástupe prezidenta Reagana (ktorý označil ZSSR ako Evil Empire - „Ríša zla“) sa opäť začali preteky v zbrojení. Ronald Reagan, aj za cenu vysokého rozpočtového deficitu, zaplietol prestarnutým politbyrom vedený Sovietsky zväz do pretekov v zbrojení, v ktorých Sovieti nemohli držať s Američanmi krok. Sovietsky zväz sa počas pretekov dostal do hlbokej krízy. V snahe zvládať tempo, ktoré udávala Amerika, začal investovať 50% hrubého domáceho produktu do zbrojárskeho priemyslu (USA v tom čase 10%). Aby dokázal ale udržať krok, potreboval investovať ešte viac - 70%, čo bolo vzhľadom na ekonomické podmienky v ZSSR nemožné.

Tri štátne pohreby troch generálnych tajomníkov (Leonid Iľjič Brežnev - †1982, Jurij Vladimirovič Andropov - †1984, Konstantin Ustinovič Černenko - †1985) v priebehu troch rokov v Moskve spôsobili výrazné zmeny. Do popredia sa dostal mladší Michail Sergejevič Gorbačov, ktorý mal zaviesť ekonomické zmeny. V júni 1987 prišiel s programom Perestrojka (Prestavba). Gorbačov sa domnieval, že pre úspech ekonomickej reformy je nutný aj ďalší program Glasnosť - Otvorenosť (myslela sa politická).

Glastnosť nakoniec umožnila vznik silnejšej občianskej spoločnosti a mierový zánik Sovietskeho zväzu a tým aj Studenej vojny.

Tajné služby

KGB, v azbuke КГБ, po rusky celým menom: Комите́т Госуда́рственной Безопа́сности, po slovensky: Výbor pre štátnu bezpečnosť, bolo meno hlavnej sovietskej tajnej služby, ktorá súčasne plnila úlohy špionáže, kontrašpionáže a tajnej polície v Sovietskom zväze. Okrem týchto odborov pod ňu ešte spadali i niektoré odvetvia sovietskeho vojenského výskumu. Organizácia vznikla 13. marca 1954 a zanikla 6. novembra 1991.

Central Intelligence Agency , skrátene CIA [vyslov:sí-aj-ej], alebo po slovensky Ústredná spravodajská služba je ústredná spravodajská služba USA založená roku 1947 ako dočasný koordinačný orgán tajných služieb USA. Je to civilná aj vojenská rozviedka. ukáž

Dôležité konflikty

Vojna v Kórei [úprava]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Kórejská vojna
Kórejskí civilisti počas vojny
Kórejskí civilisti počas vojny

Kórea bola do konca druhej svetovej vojny dlho súčasťou Japonského cisárstva. V roku 1945 oslobodili sever Kórei vojská Sovietskeho zväzu, južnú časť krajiny zaistili vojská Spojených štátov. V južnej časti Američania vytvárali budúci slobodný štát, zatiaľ čo v severnej časti sa s pomocou ZSSR a novovzniknutej komunistickej Číny vytvárala komunistická diktatúra. Hranicou medzi oboma krajinami bola pôvodná demarkačná čiara sovietskej a americkej zóny tvorená 38. rovnobežkou.

25. júna 1950 sa jednotky Severnej Kórei priblížili k hraniciam a po sérii ozbrojených zrážok na hraniciach podnikli rozsiahlu inváziu do Južnej Kórei. Severná Kórea bola čiastočne podporovaná sovietskym letectvom, jadro jej útočiacich jednotiek tvorili tanky T-34 dodané zo ZSSR. Začiatkom júla severokórejské vojská dobyli Soul a prenikali aj ďalej na juh. Už 2 dni po napadnutí juhu Bezpečnostná rada OSN v neprítomnosti predstaviteľov ZSSR vyhlásila za agresora vojny Severnú Kóreu a rozhodla sa podporiť juh. Mediztým však zasiahla armáda USA, ktorá najprv pomohla juhokórejcom udržať oblasť Pusanu a potom sama podnikla 15. septembra obojživelnú operáciu pri Inčone. V nasledujúcich bojoch americké jednotky porazili severokórejskú armádu, dobyli Pchjongjang a prenikli až k čínskym hraniciam. Keď už bolo severokórejské územie skoro celé pod kontrolou amerických vojakov, zasiahla do konfliktu Čína, ktorá sa cítila prítomnosťou amerických vojsk ohrozená. 25. októbra miliónová armáda „doborvoľníkov“ pod velením Peng Dehuaia prekročila napriek očakávaniam Spojených štátov hranice a rozvrátila útok síl OSN. Nová komunistami vedená ofenzíva zatlačila jednotky OSN opäť na juh. 4. januára 1951 dobyli komunisti Soul. Otrasené jednotky OSN spolu s Američanmi sa však znovu sformovali a po sérii bojov v polovici marca dobyli mesto späť.

Už 22. apríla však severokórejské vojská začali nový protiútok a zatlačili vojská OSN o niekoľko desiatok km späť. V tej istej dobe bol dovtedajší veliteľ amerických vojsk v oblasti generál Douglas MacArthur pozbavený velenia, pretože sa vyhrážal čínskej strane použitím atómových zbraní. Jeho jendanie vyvolalo odpor a zhrozenie po celom svete. Svetu po prvý krát hrozila nukleárna vojna, keďže ČĽR malo spojeneckú zmluvu so ZSSR. Onedlho pozemné boje uviazli na mŕtvom bode. Frontová línia sa vtedy nachádzala mierne na sever od 38. rovnobežky. Do konca roku 1951 sa začali v Kesongu rozhovory o zastavení paľby. 12. novembra 1951 sa jednania premiestnili do mesta Pchanmundžon, kde trvali do 27. júla 1953, kedy bolo podpísané prímerie platné dodnes. Obe strany mali po vojne veľké množstvo vojnových zajatcov, ktorým obe strany umožnili rozhodnúť sa, do v ktorej časti krajiny chcú zostať. Celkovo si kórejská vojna vyžiadala dovedna 1 300 000 obetí.

Kubánska kríza

Rozmiestnenie sovietskych zbraní na Kube počas Kubánskej krízy

Na Kube v roku 1959 po dvojročnej partizánskej vojne zvrhli povstalci vládu proamrického diktátora Batistu, keď pod vedením Ernesta Che Guevaru dobyli 1. januára Havanu. Nová revolučná vláda pod vedením Fidela Castra vyhlásila pozemkovú reformu, znárodnila továrne, bane aj banky. Nová revolučná vláda sa začala orientovať na Sovietsky zväz. Spojené štáty, ktoré predtým na Kube investovali veľa kapitálu hneď od začiatku plánovali vykoreniť komunizmus z tejto krajiny.

Prvá Kubánska kríza vypukla po tom čo sa 17. apríla 1961 vylodilo asi 1500 kubánskych kontrarevolucionárov podporovaných Spojenými štátmi v zátoke Chiron (známej tiež ako zátoka Svíň). Pokus zvrhnúť Castrovu komunisitckú vládu sa však nepodaril. Väčšina z kontrarevolucionárov bola zajatá.

Akcia ešte viac zhoršila vzájomné vzťahy medzi USA a Kubou. A čiastočne bola katalyzátokom ďalších udalostí. Predstavitelia Sovietskeho zväzu sa totiž ako protiopatrenie za umiestnenie rakiet s jadrovými zbraňami vo Veľkej Británii, Taliansku a hlavne v Turecku rozhodli riešiť situáciu tak, že po dohode s kubánskou stranou vybudujú svoje odpalovacie zariadenia na Kube. Z nej bolo podobne ako z Turecka možné ohroziť všetky dôležité oblasti v USA. Kríza začala 16. októbra 1962 odhalením raketových základní na ostrove americkým leteckým prieskumom pomocou lietadiel U-2. Spojené štáty následne začali kontrolovať všetky lode smerujúce na Kubu aj z Kuby. Kuba následne vyhlásila mobilizáciu a opäť sa začala pripravovať na inváziu. ZSSR vyhlásil že bude Kubu brániť. V dôsledku zvýšenej vojenskej aktivity a pohotovosti obidvoch veľmocí v oblasti hrozila ich otvorená zrážka. Sovietske aj americké vojnové lode a ponorky vyplávali na more.

Hrozila nukleárna vojna. Krajiny po celom svete boli v napätí, armády aj civilná obrana sa intenzívne pripravovali na prípadný konflikt. V tej dobe zasiahol generálny tajomník OSN U Thant, ktorý zorganizoval stretnutie Kennedyho s Chruščovom. 28. októbra 1962 sa kríza oznámením sovietskej strany o rozobratí raketových základní skončila. Kubánska kríza je považovaná za moment, keď sa studená vojna dostala najbližšie k vyústeniu do jadrovej vojny.

Vojna vo Vietname

Po skončení druhej svetovej vojny sa začal pomaly rúcať aj koloniálny systém európskych mocností. Obyvatelia mnohých kolónii cez druhú svetovú vojnu bojovali proti mocnotiam Osi, no po ich porážke sa znovu dostali do područia koloniálnych mocností. Vo Francúzskej Indočíne bola obodobná situácia, tamojší obyvatelia boli v tej dobe už do značnej miery zunovaní Francúzskou nadvládou a za svoje právo na samostatnosť boli rozhodnutí bojovať. Podzemné hnutie, ktoré kládlo odpor Japoncom sa teraz postavilo i Francúzom. Veľkou posilou mu bolo aj víťazstvo komunizmu v Číne, pretože Čína bola podobne ako ZSSR rozhodnutá podporovať komunistické strany aj v okolitých krajinách. Komunisti síce neboli jediní, kto vzdoroval Francúzom, ale boli zárukou, že povstalci majú aspoň čiastočne podporu aj mimo územia Indočíny. Medzitým vznikol 1. júla 1949 na juhu Indočíny čiastočne samostatný Vietnamský štát na čele s cisárom Bao Dajom. Ten sa však o správu krajiny nijak zvlášť nestaral a nebol ani trochu populárny.

Väčšina obyvateľov Indočíny si predstavovala budúcnosť inak a rozhodla sa viesť proti Francúzom ozborjený boj. Následne sa podarilo podobný štatút samostatnosti dosiahnuť aj Laosanom na čele s princom Souphanouvungom, ktorí ju dosiahli na základe vzájomnej dohody s Francúzskom 22. októbra 1951. 9. novembra sa po oficiálnom odchode francúzskych vojsk z Kambodže stala nezávislou aj Kambodža. Onedlho po tom sa však v krajine začali zrážky medzi rôznymi frakciami povstalcov. Samostatnosť týchto krajín tak v konečnom dôsledku nebola celkom skutočná. A Francúzi naďalej udržiavali v oblasti svoje koloniálne jednotky Cudzineckej légie. Pri tom veľmi podcenili sily povstalcov a v bojoch, v rámci ktorých sa v cudzineckej légii účastnilo aj mnoho bývalých členov Waffen-SS, vsadili na jendu kartu - pevnosť blízko dnešnej Laosko-Vietnamskej hranice menom Dien Bien Phu. Tu opevnili svoje najsilnejšie jednotky a plánovali na seba prilákať povstalcov a potom ich zničiť intenzívnym bombardovaním. Povstalci ale pevnosť najprv obkľúčili a potom s pomocou ťažkého delostrelectva, dodaného z Číny a ZSSR, prinútili francúzske jednotky 7. mája 1954 kapitulovať. Súčasne s tým prebehli aj rokovania medzi povstalcami a francúzksou vládou, ktoré sa uskutočnili v Ženeve. 21. júla 1954 bola vyhlásená samostatnosť Laosu, Kambodže aj Vietnamu.

Vietnam v tomto delení získal akési zvláštne miesto, pretože bol rozdelený 17. rovnobežkou na severnú časť, v ktorej mala moc komunistická frakcia Viet Minhu a južnú časť, ktorej oficálnou hlavou bol až do referenda 23. októbra 1955 cisár Bao Daj. Predsedom vlády a fakticky aj hlavou nového štátu na juhu Vietnamu sa stal Ngo Dinh Diem. Moci na severe sa zatiaľ pevne chopila komunistická strana na čele s Ho Či Minom. Diem sa pokúšal viesť krajinu vlastnou cestou za podpory Spojených štátov, bez toho aby zasahoval do suverenity svojho severného suseda. Komunisti sa sprvu pokúšali zorganizvať celoštátne voľby, ktoré by krajinu zjednotili mierovou cestou. Ale po tom, čo sa na juhu žiadne voľby nekonali, rozhodli sa spojiť krajiny násilne, ale pomerne nenápadne, tým že začali podporovať ozborojené akcie komunistickej opozície, ktorá žiadala sociálnu spravodlivosť. V prevažne poľnohospodárskej krajine plnej chudobných roľníkov si komunisti získali čoskoro veľkú obľubu. Nová partizánska armáda, ktorá by bez podpory severného Vietnamu nevznikla sa nazývala Vietkong. Na to aby bolo možné tieto oddiely podporovať však museli severovietnamci obchádzať krátku ale dobre stráženú hranicu na 17. rovnobežke a prenikať do južného Vietnamu cez Laos a Kambodžu. V priebehu nasledujúcich 20 rokov získali tieto zásobovacie cesty spoločný názov Ho Či Minova cesta.

Stroje F-105 nad Vietnamom

Ako rástlo a silnelo partizánske hnutie na juhu krajiny, tak klesala podpora a dôvera juhovietnamského obyvateľstva v Diemovu Saigonskú vládu. Nespokojnosť vyvrcholila vojenským prevratom, v dôsledku ktorého bol Ngo Dinh Diem zavraždený. V tej dobe však už mali Američania v krajine 16 000 svojich vojenských poradcov, ktorí dozerali na výcvik a činnosť juhovietnamskej armády. Prezident Kennedy ako aj jeho nástupca boli naďalej pevne rozhodnutí pokračovať v pomoci južnému Vietnamu ako strategickému spojencovi v oblasti juhovýchodnej Ázie. Vojenskí analytici však vyhodnotili situáciu v krajine ako krajne kritickú a navrhli zvýšenie vojenskej pomoci ako aj priameho angažovania sa Spojených štátov do vojny. Vážne totiž hrozilo to, že bude južný Vietnam rozdrvený partizánmi.

Vojna eskalovala po incidente v Tonkinskom zálive, kde boli lode Amerického námorníctva napadnuté severovietnamskými torpédovými člnmi. Americkou odpoveďou boli silné nálety na niektoré časti severného Vietnamu ako aj príchod pozemných vojsk a námornej pechoty do južného Vietnamu. Začala sa otvorená vojna medzi americkými ozborjenými silami, ktoré v tej dobe už fakticky prevzali zodpovednosť za ochranu južného Vietnamu a severným Vietnamom podporovaných partizánov Vietkongu. Už vtedy sa prejavili prvé chyby, ktorých sa Američania dopustili, keď umožnili preriedeným jednotkám ustúpiť do Kambodže, kde boli fakticky v bezpečí, pretože Kambodža (podobne ako Laos) boli oficiálne neutrálne krajiny. Skutočnosť však bola taká, že východne oblasti Kambodže a Laosu mala plne pod kontrolou Severovietnamská armáda, ktorá ich využívala ako bezpečné nástupiská pre útoky na južný Vietnam.

Americkí vojaci v údolí Ia Drang

Prvé veľké ozbrojené stretnutie sa začalo 14. novembra 1965 v pohraničnom údolí Ia Drang. Americké jednotky tam odrazili útok severovietnamských vojsk a Vietkongu v Centrálnej vysočine a tým prakticky zabránili realizácii už rozbehnutého plánu na likvidáciu južného Vietnamu. V nasledujúcich rokoch sa v južnom Vietname rozpútala najprudšia a najväčšia vojna druhej polovice 20. storočia. Vojna eskalovala v januári roku 1968, kedy severovietnamci spolu s Vietkongom začali po celej krajine svoju poslednú zúfalú ofenzívu. Američania aj juhovietnamci síce boli sprvu zakočení, ale dokázali útok odraziť, čím spôsobili komunistom ďalšiu vojenskú porážku. Verejná mienka v Spojených štátoch, sa vtedy ešte viac nakolonila na stranu odporocov vojny, pretože dovtedy prezentované vyhlásenia tvrdili, že Vietkong je už prakticky porazený a vojna sa čoskoro skončí. Naopak nové správy z Vietnamu zo začiatku roka 1968 ukázali dosiaľ najtvrdšie boje, ktoré spolu s tým, že veliteľ amerických vojsk William Westmoreland žiadal ďalšie posily, vyvolali veľké rozhorčenie. 30. apríla 1969 dosiahol počet amerických vojakov vo Vietname svoj vrchol, nachádzalo sa tam 543 000 vojakov.

V juhovýchodnej Ázii sa nachádzala väčšina amerických ozbrojených síl. Akékoľvek zvyšovanie počtu vojakov v oblasti by si vyžiadalo povolanie strategických záloh, čím by sa vyrovnalo niektorému z 2 predošlých svetových konfliktov. Od tohto momentu za začal počet amerických vojakov v oblasti znižovať. Verejná mienka v USA nakoniec prinútila prezidenta Nixona vydať rozkazy na úplný odchod amerických vojsk z Vietnamu. Poslední americkí vojaci priamo sa účastniaci bojov opustili krajinu 29. marca 1973. V krajine zostali iba vojenskí poradcovia a inštruktori. Severný Vietnam mal naproti tomu v južnom Vietname 150 000 plne vyzbrojených vojakov. Oslabený južný Vietnam, na čele s nepopulárnou vládou a skorumpovaným aparátom[1], nemohol po strate podpory zo strany USA už dlhšiu dobu vzdorovať komunistickej agresii. Začiatkom roku 1975 komunistické sily vyzbrojené veľkým množstvom tankov T-54 zaútočili cez Kambodžu a Laos, rozdrvili demoralizovanú juhovietnamskú armádu a 1. mája 1975 ukončili boje dobytím Saigonu.

Počas bojov v juhovýchodnej Ázií bojujúce strany použili 14 miliónov ton bômb a inej munície, ich účinok sa rovná sile 700 atómových bômb „Little boy“, aká dopadla na Hirošimu. Celkové straty na oboch stranách sa odhadujú na asi 3,5 milióna. Z toho asi 1/3 tvorili civilisti.