ÚVOD
Počas písania svojho referátu sa budem sústreďovať na tému: Napoleon Bonaparte a jeho výboje. Vybrala som si ju preto, lebo Napoleon bol známy v celej Európe, má svoje miesto v histórií sveta a dosiahol nemalé úspechy. Taktiež v mojich očiach vzbudzuje obdiv za to, že cieľavedome a sebavedome šiel za svojim cieľom a je pre mňa výzvou žiť s ním aspoň cez riadky kníh a snažiť sa pochopiť jeho myslenie. Zaujala ma jeho povaha, milostný život, spôsob, akým sa hnal do bitiek a úsilie, ktoré vynaložil pri všetkom, do čoho sa pustil. Nebol to človek, ktorý konal dobro, ale ani človek „bažiaci po pomste a vraždení “, no napriek všetkému pre Francúzsko urobil veľa skutkov, ktorými ho pozdvihol a posunul vpred. Z jeho temnejšej stránky ho ľudia poznali ako krutého, priebojného tyrana, popri všetkom rozvážneho. Na všetko hľadel chladnou hlavou, nenosil ružové okuliare, bol rozhľadený a vždy mal nejakú stratégiu, ktorú rád využíval a s ktorou rád víťazil.
I. Kapitola
Bitka pri Woterloo
26. februára v roku 1815 Bonaparte odišiel z Elby. Zatajoval svoje ciele a dokonca ani Metternichovi nevyzradil, kam ide. Mieril v ústrety možnej bitke a v Laflrey zistil, že mu blokuje cestu batalión. Zosadol z koňa a šiel priamo k nim. Prehovoril a snažil sa ich presvedčiť o tom, že ho povolali z Elby, aby dal Francúzsko doporiadku.
Podarilo sa mu to a uverili mu. Zatiaľ sa o ňom vo Viedni dozvedeli a Wellington sa stal akoby veliteľom spojeneckého úsilia zastaviť Bonaparteho. Správne odhadol, že jeho rýchly výpad povedie na sever. Každý spojenec tvrdil, že do poľa postaví zo 150 000 mužov. Na druhej strane Bonaparteho administratíva dokázala zostaviť armádu okolo 360 000 mužov, z ktorých 120 000 bolo pripravených na výpad. Ostatných rozmiestnil pozdĺž hraníc Francúzska, aby čelili spojeneckej invázii.
Jeho chybou bolo, že zbavil služieb svojho najskúsenejšieho veliteľa jazdectva, Murata. Prepustil ho, pretože bol názoru, že mu nie je možné odpustiť jeho chybu a nedá sa mu opäť dôverovať. Z ostatných z jazdectva mu ostala asi polovica s novým maršalom Emanuelom de Crouchyom. Týmto sa Napoleon vzhľadom k jazdeckej kavalérii oslabil. Jeho nepriatelia zhromaždili armádu s počtom 90 a 116 000 mužov.
Bonaparte rozmiestnil pozdĺž hraníc 100 míľ na šírku a 175 na diaľku severný trojitý klín. Svoje sily rozdelil na dve krídla, ktorým velili Ney, Crouch a stredu sa sám postavil do vedenia. Ney mohol napadnúť Wellingtona alebo Crouch Bluchera. Napoleon bol pripravený obrátiť sa smerom, kde sa bude schyľovať k bitke. 15. júna sa chopil vedenia mladej gardy. Z Charleroi riadil Neya a Crouchyho. Vtedy Prusi utrpeli straty a stiahli sa, pretože si uvedomili svoje nevýhody.
Avšak Napoleonov plán nevyšiel a musel si vybrať, buď zaútočí na Britov alebo na Prusov. Wellington s Blucherom sa ale dohodli na ďalšom výpade. Okolo ôsmej hodiny sa sám Blucher postavil na čelo armády. Asi okolo deviatej hodiny Prusi nevideli veľkú šancu udržať sa v boji. Na druhý deň obe strany utrpeli straty okolo 20 000 mužov. Bonaparte časom vyslal 33 000 vojakov a 96 diel, aby prenasledovali Bluchera.
Aj 18. júna mal Bonaparte početnú prevahu, a tak Wellington vyslal 17 000 mužov, aby nedovolili Francúzom obkľúčiť ich. Ďalší postup Bonaparte odložil o 5-6 hodín, čím Wellington získal posily. Po dlhej, namáhavej, nejasnej bitke, stratách tisíce mužov a koní stará garda prehlásila: „la garde recule" (Garda ustupuje). Ostatní bojovali naďalej a snažili sa zničiť nepriateľov. Straty Francúzska boli spočítané na 40 000 mužov. Wellington napočítal 15 000 mŕtvych a Blucher stratil 7000 vojakov.
Bitku sa Napoleon rozhodol ukončiť 20. júna, keď predal velenie Soultovi a 21. júna vyhovel výzve k abdikácii. Neskôr sa rozhodol odísť do Ameriky, kde si uvedomil, že už nikdy nebude mať slobodu.
Bitka pri Slavkove
Táto bitka je známa aj ako „Bitka troch kráľov“. Dostala tento prívlastok preto, že v nej bojovali: generál, neskôr cisár Napoleon Bonaparte, cár Alexander I. a rakúsky cisár František. Bola to vojna bez vojny. Trvala dva roky, keď Angličania zajímali Francúzske lode. Francúzi im kvôli tomu zakázali dovážať anglický tovar a ničili ho. Na boj sa pripravovalo v štáboch armád, diplomatických kabinetoch, a admiráliách.
Francúzska armáda chystala výpad na Britské ostrovy. Vylodiť sa mala 12 000-ová armáda pod velením Neya, Soulta, Murata a iných. Písalo sa o tom aj v novinách a boli to podložené správy. Už vtedy sa Napoleon pripravoval na výpad. Britská vláda dúfala, že nebezpečenstvo odrazia vojenskými operáciami kontinentálnych štátov. Pitt sa snažil pozbierať novú koalíciu. Síce sa tvrdilo, že Anglicko a Rusko majú spoločné záujmy, prax to odvracala. Však keby Bonaparte vynaložil viac úsilia, mohol zabrániť utvoreniu tretej koalície.
V roku 1804 sa rozhodol udeliť britskému levovi smrteľný úder. Na jar roku 1805 Bonaparte odmietol návrh Alexandra, aby sa Prusko stalo sprostredkovateľom medzi Francúzskom a Anglickom. V lete toho istého roku viedol agresívnu politiku bez pomyslenia na dôsledky. V Máji 1805 sa vydal na slávnostnú cestu do Talianska. V Miláne si sám položil na hlavu železnú korunu ich kráľov.
Na jeseň 1805 sa sily koalície pohli na západ, ale Napoleon sa rozhodol protivníkov predbehnúť. V Septembri už vedel, že expedícia stroskotala. Základnou myšlienkou vojny bolo: rozdeliť sily protivníka a zasadiť im úder za úderom. Dvadsiateho októbra v Ulme rakúska armáda kapitulovala. Napoleon pochodoval ďalej na Viedeň a nestrácal čas. Keď do nej vstúpil, zdalo sa, že vojna je vyhraná. Avšak zjednotenú rakúsko-ruskú armádu zverili pod vedenie generála Kutuzova a Alexander I. s Františkom nepokladali nič za stratené, pretože mali každú chvíľu prísť posily.
Však celý Ulm prerušil Trafalgar. Anglické loďstvo pod vedením Nelsona (síce zahynul) porazilo francúzsko-španielsku flotilu. Keď správu dostal Napoleon, zúril. Vedel, že sláva cisárskej zástavy s orlami v očiach celého sveta upadlo. Šance oboch síl sa vyrovnali a vedel, že potrebuje boj, ktorý by mu uznávali. Vybudoval si stratégiu a medzitým svoje vojsko posilňoval. Úmyselne šíril zlé správy o stave francúzskej armády. Keďže mu Alexander I. neveril, poslal za ním Dolgorukova, aby sa na vlastné oči presvedčil, či sa hovorí pravdivo. Napoleon to zahral vynikajúco. Keď sa Dolgorukov vrátil do hlavného stanu, hovoril len o tom, aký je Napoleon teraz bezmocný.
A tak chceli naňho zaútočiť. Malo sa tak stať medzi Prackými výšinami a dedinou Slavkov. Alexander a mladý generál boli presvedčení o víťazstve. A tak sa rakúsky cisár a ruský cár rozhodli vypovedať Francúzsku boj. Kutuzov bol názoru, že bitku prehrajú, ale na jeho slová nik nedal. Napoleon si dva dni pred bitkou Slavkov buď na koni, po ležiačky, či z nejakého vŕšku premeriaval terén a študoval budúce bojisko. Večerné hodiny pred bitkou presedával s vojakmi pri ohni a povzbudzoval ich.
Takisto mal premyslené rozmiestnenie vojsk. Na kraji pravého krídla bol Davoukov zbor, v strede vojsko pod vedením Soulta, na ľavom krídle Lannes a Murat. Dlhá únia vyzerala nehybne a meravo. Po decembrovej noci sa zobúdzalo chladné slnko svietiace na Slavkov, nazvané aj „slnkom Slavkova". Rakúsko-ruská armáda išla nepriateľovi v ústrety. Bonaparte si uvedomil, že prevahu možno zdolať len rýchlym postupom a majstrovským manévrovaním.
Soult pretrhol obrannú líniu a preťal spojeneckú armádu na dvoje. Lannes a Murat udreli silou z ľavého krídla a potom nastal obchvat z juhu. Boj sa skončil pred zatmením, keď bola spojenecká armáda rozprášená. Napoleon bol na tento boj hrdý, pretože po celý čas viedol boj on a nepriateľ len usmerňoval vývin udalostí. Ale túto výhru treba odôvodňovať aj skvelou Napoleonovou taktikou. Bitka pri Slavkove bola zrážka dvoch svetov, skúška síl a previerka stupňa moci a prevahy na bojovom poli.
Najznámejšie Bonaparteho výboje
Napoleon Bonaparte za celý svoj život, teda za celý čas svojho pôsobenia podstúpil riziko pri mnohých výbojoch. Skutočne ich nebolo málo a boli to boje uznávané a zapísané v histórií sveta:
V roku 1796 bojoval v bitke pri Mondovi, kde sa osvedčila jeho stratégia rýchlym úderom na nepriateľa a rozdelením jeho síl. 22. Apríla úspešne porazil Talianov.
V roku 1807 bojoval v bitke pod Dultuskom, ktorá patrila medzi menej známe. Išlo o konflikt s Rusmi.
V roku 1805 bojoval v bitke pri Trafalgari, kde bola francúzsko-španielska flotila porazená. Taktiež bojoval v bitke pri Slavkove, ktorá sa stala jednou z najznámejších.
Napoleon vyhral nad spojenectvom ruskej a rakúskej armády.
V roku 1813 prehral bitku pri Moskve proti Rusku. Pripravili mu pascu a úmyselne ho vylákali až do Moskvy, ktorá bola spustošená. Napoleonovi vojaci trpeli hladom, smädom a zimou, čiže neboli schopní bojovať. Z okolo 500 000-ovej armády sa mu vrátilo len 1000 vojakov.
V roku 1815 musel v bitke pri Waterloo pristúpiť ku abdikácii a odísť do Ameriky, kde si uvedomil, že stratil svoju slobodu.
Toto každopádne nie sú všetky jeho výboje, pretože ich bolo bezpodmienečne viac. Napríklad v rokoch 1796-1797 podstúpil talianske výpravy.
Stratégia Napoleonových výbojov Pri každom boji, do ktorého sa Napoleon Bonaparte pustil, mal bezpodmienečne a starostlivo preštudované bojisko. Či ho študoval poležiačky, na koni alebo z nejakého vŕšku, všímal si každý detail a dokázal ho využiť. Vybudoval si skvelú stratégiu pre boj, čím si napomáhal k víťazstvu. Svoje vojsko dokázal rovnomerne rozdeliť a rozostaviť ho. Takisto si dôkladne premyslel všetky kroky pri boji a pre každý oddiel vojakov mal jasnú úlohu.
Bol veľmi rázny, krutý, ale jednoznačne zodpovedný, sebaistý a odhodlaný vyhrať. Vždy mal pod sebou spoľahlivých maršalov, ktorým dôveroval. U všetkých svojich podriadených si vybudoval rešpekt a obdiv. Dokonca, keď prišlo k nejakému boju, nerobilo mu problém obliecť si ošatenie svojej gardy. Vlastne to tak robil úmyselne, aby splýval s vojakmi. Okrem toho nosil dlhý plášť a na hlave priečne nasadený klobúk. Nenosil žiadne vyznamenania, slávnostné odevy, či insígnie (odznaky hodností). S vojakmi si udržiaval sčasti kamarátsky vzťah, avšak na bojovom poli bol už len ich veliteľom. Pred bitkou s nimi sedával pri ohni, večeral s nimi a povzbudzoval ich.
ZÁVER Možnosť lepšie spoznať osobnosť, ktorou je Napoleon Bonaparte, je pre mňa skutočne radosťou. Dozvedela som sa mnoho nových vecí, ktoré patrili a stále patria k dejinám a histórii sveta. Taktiež som sa trochu priblížila k mysleniu Napoleona a mohla som sa vžiť do udalostí, ktoré sa udiali kedysi dávno, keď som ešte nebola na svete. Bolo pre mňa výzvou odhaliť tajomstvo jeho úspechov, naštudovať si jeho stratégiu a zahĺbiť sa do všetkých jeho výbojov, ktoré boli niečím významné.
Uvedomila som si, že iba človek cieľavedomý a sebavedomý, akým bol on, môže v živote niečo dokázať a musí za to bojovať z plných síl a najmä musí využívať rozum a silu v jednom. Pochopila som, že človek potrebuje mať v sebe aj krutosť, pretože to ešte neznamená, že je zlý, či ho treba odsudzovať. Naozaj pre mňa tieto nové vedomosti znamenajú veľa. Veď som spoznala niečo, čo bolo doposiaľ pre mňa nepoznané a súčasťou nášho sveta niekedy v minulosti.
Teraz sa už nestane, že keď mi niekto spomenie Napoleona Bonaparteho, či nejaký jeho boj, nebudem vedieť, o čom hovorí a nebudem sa hanbiť za to, že mi jeho meno nič nehovorí, pričom bol významnou osobnosťou. Vždy je dobré, ak človek nadobudne nové vedomosti, tak ako ja. A toto mi tento referát priniesol.
