Spoločenské triedy - triedy vo vlakoch

Rozdielne vozňové triedy nie sú vynálezom železnice. Poznali ich už poštové dostavníky a dôvody na to vytvorili triedne rozdiely spoločenské.K dvom „triedam“ v dostavníkoch – sedeniu v koči a na boku – pridali európske železnice ešte i triedu tretiu. Vnútorné vybavenie a vzájomné rozdiely sa vyvinuli ďalekosiahle. Sprvu obsahoval oddiel prvej triedy šesť čalúnených sedadiel s opierkami ramien a hlavy. Druhá trieda ponúkala osem jednoduchšie čalúnených miest, zatiaľ čo v tretej triede si museli vystačiť s drevenými lavicami pre desať ľudí v oddieli. U mnohých železníc sa objavili i vozne štvrtej triedy – a to pre „štvrtý stav“ – robotníkov.

Pre cestujúcich, ktorí nechceli alebo nemohli zaplatiť vysoké cestovné, bývali teda zriaďované vozne bez strechy III. a IV. triedy (na státie). Od štvrtej triedy sa však čoskoro upustilo.

Aj keď sa pasažieri prvej triedy behom posledných štyridsiatich rokov pred prvou svetovou vojnou mohli tešiť z komfortu do tej doby nevídaného, je toto obdobie charakteristické aj tým, že mnoho z vymožeností, ktorým sa do tej doby dostávalo len pasažierom z vyššej spoločnosti, bolo teraz k dispozícii omnoho širším vrstvám. V Británii tento trend začal, keď spoločnosť Midland Railway povýšila tretiu triedu tým, že jej pasažieri mohli cestovať v pohodlí čalúnených sedadiel aj tými najrýchlejšími vlakmi. Mäkké sedadlá britských vozňov tretej triedy boli výnimkou takmer až do dnešnej doby. V niektorých častiach kontinentálnej Európy možno ešte dnes na niektorých vedľajších tratiach badať vozne tej najnižšej triedy s drevenými sedadlami.

V Európe bolo teda rozdelenie na cestovné triedy odlišné a takpovediac trochu sofistikovanejšie, než povedzme v Amerike, či Rusku. Od roku 1844 boli britské železnice ex lege povinné prevádzkovať aspoň raz denne vlak pre pasažierov tretej triedy za lacné cestovné. Väčšina spoločností poskytla pre tieto služby vozne s tým najskromnejším zariadením, ale postupom času, keď sa počet cestujúcich tretej triedy podstatne zvýšil a tieto služby začali byť výnosné, zariadenie vozňov sa čiastočne zlepšilo. Pre tých, ktorí nedokázali strpieť tretiu triedu a zároveň nemali na prvú, bola zavedená trieda druhá.

Tradičné rozdiely medzi triedami boli v Británii čiastočne narušené, keď spoločnosť Midland Railway doviezla v roku 1874 americké vozne Pullman, aby odlákala cestujúcich prvej triedy konkurenčných spoločností. Bolo očividné, že aj na britských železniciach americká konštrukcia vozňov poskytuje podstatne pohodlnejšiu jazdu, a preto Midland Railway začala vyrábať svoje vlastné vozne tohto druhu. Po prvom kroku bolo už jednoduché pristúpiť ku druhému; pasažierom tretej triedy bolo umožnené cestovať ktorýmkoľvek vlakom, pretože všetky boli vybavené, na rozdiel od predchádzajúceho vývoja oboma (viď ďalej) triedami. Tieto zmeny boli dosiahnuté vyradením doterajších vozňov tretej triedy z prevádzky a ich nahradením doposiaľ užívanými vozňami triedy druhej. Druhá trieda bola zrušená a tretia sa tak stala komfortnejšou. Týmito opatreniami k sebe Midland Railway prilákala mnoho pasažierov konkurenčných tratí a ostatným britským železniciam nezostávalo než sa prispôsobiť.

Stav troch tried sa v Európe udržal až do povojnových časov. Zrušený a zjednotený do dvoch tried bol 3. 6. 1956 rozhodnutím UIC (Medzinárodná železničná únia).

Pullman, Mann a Nagelmackers

Ďaleké cesty dlho trvajú a okrem toho človek aj vyhladne. Jedlo, pitie a spanie patria oddávna k uprednostňovaným činnostiam počas cesty. O ich umožnenie sa pokúšal nejeden vynálezca.

London & Birmingham Railway už v štyridsiatych rokoch poskytovala svojim pasažierom možnosť cestovať vo vozňoch vybavených skladacími lôžkami. Tento nápad sa mutatis mutandis objavil už čoskoro aj na amerických železniciach, kde sa pri diaľkových jazdách veľmi osvedčili. Tu predalo niekoľko vynálezcov svoje patenty americkým železničným spoločnostiam. Tie sa však snažili vyriešiť problém spočívajúci v tom, že do spacích vozňov sa vojde výrazne menej platiacich cestujúcich. Bol teda patentovaný celý rad všakovakých sedadiel, z ktorých sa sklopením dalo vytvoriť úzke lôžko. Spomedzi všetkých osobností zvlášť vyniká George Pullman. Ten sa stal úspešným najmä vďaka nespornému obchodnému talentu, než technickému umu. V päťdesiatych rokoch vytvoril vozeň, v ktorom spojil viacero takýchto nápadov. Zaujala ho myšlienka hotelu na koľajniciach a hoci nepriniesol žiadnu novú ideu, jeho podnik pomaly prekonal všetkých svojich konkurentov a jeho vozne slúžili na čím ďalej, tým väčšom počte amerických diaľkových tratí.

Pullman prevádzkoval tiež salónne a jedálne vozne. Tak sa v Amerike cestujúci rozdelili na dve skupiny. Jedna si na cestovnom priplatila a išla Pullmanom, druhá cestovala len obyčajným vozňom, tak povediac „dostavníkom“. Pullmanova koncepcia, ako ukážem ďalej, nie nevýrazne ovplyvnila aj vývoj európsky.

Amerika ho, ako sme naznačili, našla v roku 1864 v Georgovi Mortimerovi Pullmanovi. Ten ako prvý povýšil komfort nad prepravu. Po tom, čo kedysi predstavil svoj prvý lôžkový vozeň v Chicagu, zožal len posmech železničných odborníkov, ale už o málo neskôr ho jeho výstrelok urobil boháčom. Pullmanove vozne čoskoro križovali vo veľkom počte nielen Ameriku, ale i Anglicko, európsky kontinent a početné krajiny sveta. Pullmanova myšlienka sa zacielila na stavbu luxusných lôžkových a jedálnych vozňov, ktoré však neboli na predaj, ale ostávali v réžii jeho podniku. Železnice inkasovali poplatky za prepravu v jeho vozňoch a Pullman žil z príplatkov, ktoré vydávali zámožní cestujúci za lepší servis. Pullmanovo meno je dodnes nezameniteľne spojené s lôžkovými a jedálnymi vozňami, v Európe však najmä so salónnymi a komfortnými vozňami.

Pullman v Británii veľký úspech nemal, pretože na krátkych britských tratiach dokázali všetky požiadavky bohatých cestujúcich splniť bežné vozne prvej triedy. Na európskom kontinente však začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia Pullmanove idey importoval belgický inžinier z Lűttichu Georges Nagelmackers. Ten zaviedol služby veľmi podobné tým Pullmanovým. Jeho vagóny boli ešte o niečo luxusnejšie a boli určené pre medzinárodnú premávku. Nagelmackers musel síce spočiatku čeliť silnej konkurencii Američana Williama Manna. Na jar 1872 bol pre neho postavený prvý lôžkový vozeň Európy. Aj Nagelmackers – podľa Pullmanovho vzoru – prevádzkoval svoje vozne sám. Tých bolo vzápätí už 60. Jeho spoločnosť fúzovala potom so spomenutou Mannovou:

Tú založil Američan William d’Alton Mann ako „Mann’s Railway Sleeping Carriage Co., Ltd“. V Bruseli vznikla zo spoločnosti Nagelmackersovej a Mannovej 4. 12. 1876 Medzinárodná spoločnosť lôžkových vozňov (Compagnie Internationale des Wagons-Lits) – CIWL.