Scenár

„Je to literárno-dramatický text, ktorý literárnymi prostriedkami vyjadruje kryštalizujúcu sa predstavu o budúcom filme a slúži ako projektový podklad pre tvorivú filmovú realizáciu. Obsahuje všetky základné údaje o prostrediach, o deji, o postavách a dialógoch - o kompozícii vizuálnej i akustickej zložky filmu. Stáva sa aj závažným ekonomickým dokladom, pretože podľa technického scenára sa pripravuje rozpočet a plán nakrúcania. Rozlišujeme literárny a technický (režijný) scenár. “

Výrazové prostriedky filmu - filmová reč

„Všetky rozlíšiteľné komponenty obrazovej a zvukovej zložky filmu možno chápat' ako znaky, ktoré okrem denotatívneho významu (priame pomenovanie) v kontexte
filmového diela získavajú množstvo kónotatívnych (prenesených a kombinovaných) významov. Tak ako hovorený jazyk pracuje s hláskami, slovami, vetami a súvetiami, aj výrazové prostriedky filmu možno využívať ako špecifickú reč, ktorá má svoj slovník, gramatiku, štruktúrovanú stavbu. Touto rečou možno odovzdávať zrozumiteľné vecné informácie, ale aj zámerné vyvolávat' cielené emocionálne a estetické účinky. Takže aj film je druhom umenia - prostriedkom umeleckej komunikácie.

Najmenšou statickoujednotkou filmu je filmové okienko.

Najmenšou dynamickou jednotkou filmu je záber (pás filmu, ktorý sa exponuje od spustenia po zastavenie kamery)“

Obraz (scéna) ide o spojenie niekoľkých záberov, ktoré sú v bez­prostrednej dejovej a významovej súvislosti (odohrávajú sa na tom istom mieste a v tom istom čase).

Sekvenciu (kapitolu) tvorí niekoľko obrazov, ktoré zjednocuje rozohrávanie toho istého dejového motívu.

Film (filmové dielo) je to kompozične (stavebné), uzavretá jednotka štrukturovaná tak, aby celistvo vyjadrovala autorský zámer.

Elementárna schopnosť filmu zaznamenávať pohyb má dva významné dôsledky:

- pri projekcii na dvojrozmerné filmové plátno (obrazovku) vzniká pre diváka ilúzia trojrozmerného priestoru, ktorý nie je totožný s reálnym priestorom,
- z iluzívnej predstavy filmového priestoru a zaznamenaného pohybu vzniká dimenzia filmového času, ktorého „plynutie" v divákovom vedomí nie je totožné s reálnym časom a možno ho ovplyvňovať špe­cifickým využívaním výrazových prostriedkov.

K základným výrazovým prostriedkom filmu patria aj zmeny vzdialenosti a postavenia kamery voči snímaným objektom, ktorým v reálnom živote zodpovedá zmena
pozície pozorovateľa a zmena uhla jeho pohľadu. Vo filme tieto zmeny výrazne ovplyvňujú emocionalitu záberov - sú výrazom miery subjektivizácie (resp. objektivizácie) pohľadu.

Vzdialenosť kamery od snímaného objektu (a taktiež jeho vzťah k zobrazovanému prostrediu) vyjadruje termín veľkosť záberu: - veľký celok, celok, polocelok,
americký záber, polodetail, detail, veľký detail.

Konkrétna pozícia kamery voči objektu sa nazýva uhol záberu (nadhľad, podhľad, šikmý záber a pod.).
 
Významnými výrazovými prostriedkami filmu sú aj rozmanité pohyby kamery počas záberu: jazda, nájazd, panoráma, švenk apod

Ďalšie pôsobivé výrazové možnosti filmu vychádzajú z vlastnosti kamerovej optiky (objektívy s rozmanitou ohniskovou vzdialenosťou, clonou ovplyvňovaná hĺbka ostrosti, zámerné rozostrenie, transfokátory farebné filtre a pod.).

Základom výtvarno-estetickej, ale aj dramatickej pôsobivosti obrazovej zložky je práca so svetlom - cieľavedomé ovplyvňovanie rozmanitých vlastností prirodzených i umelých zdrojov svetla

Najšpecifickejším výrazovým prostriedkom filmu je montáž (strih) ako spôsob spájania záberov a ich celistvého usporiadania podľa autorského zámeru. Montážou sa
dovršuje (s výnimkou niektorých dokončovacích prác) rozhodujúca časť tvorivého procesu. V strižni sa dotvára významová i dramatická skladba diela, jeho rytmus a tempo. Montáž odzrkadľuje „rukopis" tvorcu.“