OBSAH:
V kocke SNP.........................................................................................................................3
Ján Golian ...........................................................................................................................4
Rudolf Viest..........................................................................................................................5
Gottlob Berger......................................................................................................................6
Hermann Höffle.....................................................................................................................6
Cesta k vojne.......................................................................................................................7
Predohra a prípravy na povstanie ..........................................................................................8
Činnosť partizánov pred vypuknutím povstania........................................................................9
..........................................................................................................................................10
Začiatok povstania ..............................................................................................................11
Karpatsko-duklianska operácia .............................................................................................11
Partizánsky boj....................................................................................................................13
Pád prvej Slovenskej republiky ............................................................................................14
Oslobodenie Slovenska ........................................................................................................15
Vojnové zločiny ...................................................................................................................16
Nacistické zločiny..................................................................................................................16
Zločiny spáchané povstaleckou armádou a partizánmi .............................................................16
Zneužitie povstania ..............................................................................................................17
Mapa pamätníkov SNP ..........................................................................................................18
a obrázky z múzea SNP v Banskej Bystrici..............................................................................18
Zdroj informácií:...................................................................................................................22
V kocke SNP
Slovenské národné povstanie alebo Povstanie roku 1944 bolo ozbrojené povstanie slovenských povstaleckých jednotiek proti nemeckému Wehrmachtu, proti nemeckým okupačným jednotkám, proti autoritatívnej vláde, ako aj snahou byť na strane víťazných mocností 2. svetovej vojny, na čele s Jozefom Tisom. Centrom povstania bola Banská Bystrica.
Dátum: 29. august 1944 - 28. október 1944
Miesto: stredné Slovensko
Výsledok: Porážka povstaleckej armády, celková likvidácia protifašistického hnutia sa však nacistickým jednotkám nepodarila
Protivníci: Československo Nacistické Nemecko
Velitelia: Ján Golian
Rudolf Viest
Gottlob Berger
Hermann Höffle
Sila: 47 000 neskôr 60 000 vojakov pravidelnej armády a 18 000 partizánov, 48 000 až 50 000 vojakov
Straty: 1720 padlých, 3600 ranených, asi 10 000 zajatých vojakov, do 12 000 padlých a zavraždených v dôsledku partizánskej vojny, 4200 padlých, 5000 ranených, 300 zajatých
Ján Golian
Narodil 26. januára 1906 v maďarskom Dombováre vo viacpočetnej rodine strojníka Rudolfa Goliana. V roku 1927 úspešne ukončil štúdium na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave ako poručík delostrelectva. Vojenské vzdelanie si prehĺbil na Vysokej škole vojenskej v Prahe. Dňa 3. mája roku 1938 bol kpt. Golian pridelený k 10. divízii v Banskej Bystrici, kde vykonával funkciu prednostu 2. oddelenia štábu divízie. Dňa 15.decembra 1939 bol Golian preradený do kategórie dôstojníkov generálneho štábu a povýšený na majora. Postupne zastával celý rad funkcií: prednostu 3. oddelenia štábu 1. divízie, prednostu mobilizačného a organizačného oddelenia, druhého dôstojníka generálneho štábu veliteľstva 1. divízie a napokon bol prednostom materiálneho oddelenia Rýchlej divízie. Bojoval na sovietsko-nemeckom fronte, kde spoznal skutočné zmýšľanie slovenskej armády, videl odpor slovenských vojakov proti vojne so ZSSR, nadviazal prvé kontakty so sovietskymi partizánmi.
V roku 1942 mjr. Golian sa stáva náčelníkom štábu Veliteľstva divíznej oblasti 1. Od roku 1943 bol prednostom materiálneho oddelenia VDO 1. V roku 1943 bol povýšený na podplukovníka generálneho štábu. Mal všeslovanské cítenie a osobné skúsenosti s nemeckým fašizmom na území ZSSR. V polovici roku 1943 sa pplk. Golian vrátil z východného frontu. Bolo to obdobie, keď si objektívna situácia na Slovensku v dôsledku medzinárodných vojensko-politických udalostí a vývinu protifašistického odboja vyžadovala zjednotenie síl a prípravu podmienok na celonárodný ozbrojený odpor.
Ilegálna SNR sa stala vrcholným orgánom príprav povstania. V tom čase bol Golian prevelený do Banskej Bystrice a ustanovený za náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska, čo mu otváralo možnosti budovania konšpiratívnej siete vo vojenských posádkach s pomocou vojenskej skupiny zloženej z pplk. Ferjenčíka, pplk. Vesela a pplk. Kišš - Kalinu. Neskôr sa k nim pridal celý rad antifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov. Začiatkom roku 1944 ilegálna SNR viedla tajné rokovania s Golianovou vojenskou skupinou a so skupinou plk. Talského a plk. Imra. Cieľom rokovaní bolo získavanie vplyvných dôstojníkov pre spoluprácu v odboji.
Dňa 27. apríla 1944 sa pplk. Golian na tajnej porade v Bratislave oboznámil s programom a zložením ilegálnej SNR a prevzal funkciu vojenského veliteľa ozbrojeného povstania. SNR poverila Goliana spracovať vojenský strategický plán a vojenskú prípravu povstania. Pplk. Golian mal nadviazať styk s už existujúcimi partizánskymi jednotkami na Slovensku a podporovať ich zbraňami a muníciou. Vojenský plán mal byť spracovaný v súlade so situáciou na nemecko-sovietskom fronte tak, aby povstanie bolo koordinované s operáciami sovietskej armády.
V lete 1944 sa pplk. Golian venoval vojenským prípravám povstania. Dňa 4.augusta 1944 do ZSSR odletela delegácia SNR v zložení K. Šmidke a M. Ferjenčík s cieľom informovať sovietsku stranu o stave príprav SNP.
Ján Golian bol dňa 29.8.1944 povýšený londýnskym MNO na plukovníka generálneho štábu a na základe rozhodnutia SNR z 5.9.1944 na brigádneho generála.
Posledné dni jeho činnosti na povstaleckom území boli spojené s účasťou v partizánskej vojne slovenských horách. Dňa 3. novembra 1944 počas teroristického záťahu Einsatzkommanda 14 proti povstalcom generál Ján Golian spolu s generálom Viestom boli zajatí v Pohronskom Bukovci. Nasledovali výsluchy na štábe EK-14 a v Bratislave. Po výsluchoch nasledoval prevoz do Berlína, kde oboch generálov napriek platným medzinárodným dohodám o ochrane vojnových zajatcov odsúdili na trest smrti. Poprava bola pravdepodobne vykonaná v koncentračnom tábore vo Flossenburgu v neznámy deň roku 1945.
Rudolf Viest
Narodil sa 24. septembra 1890 v Revúcej. Vyštudoval Vyššiu priemyselnú školu v Budapešti a po krátkom zamestnaní bol ako dobrovoľník povolaný 1. októbra 1911 do jednoročnej vojenskej služby, ktorú si odslúžil u 7. pešieho pluku v Štyrskom Hradci.
Dňa 1. augusta 1914, po vyhlásení všeobecnej mobilizácie, nastúpil na výkon vojenskej služby u 5. pešieho pluku a ako veliteľ čaty odišiel s ním na front. Dňa 24. novembra 1914 bol ako vojak rakúsko-uhorskej armády zajatý v Krakove a v auguste 1915 sa ihneď po zotavení prihlásil do srbskej armády bojovať na front. V tejto súvislosti osobitnú kapitolu v jeho živote znamenalo formovanie československých vojenských jednotiek v Rusku, kam bol neskôr na vlastnú žiadosť preložený.
Dňa 1. januára 1921 bol prijatý do československej armády ako dôstojník z povolania. V armáde pôsobil ako dôstojník a neskôr zastával v generálnom štábe významné funkcie. Mobilizácia v septembri 1938 zastihla gen. Viesta v Košiciach, kde bol od 1. decembra 1937 zástupcom veliteľa VI. zboru. Správa o mníchovskom diktáte ho zastihla 30. septembra 1938, keď na základe rozkazu sa presunul cez České Budějovice do Soběslavi, kde bolo neskôr určené veliteľstvo jeho zboru. Pochopil, že politická situácia v Európe nie je dobrá a tiež to, že pre hitlerovské Nemecko je Mníchov a Československo iba začiatkom rozsiahlejšej agresie vedúcej k vojne. Pre generála Viesta vyhlásenie samostatného Slovenského štátu v roku 1939 ďalším ťažkým úderom. Ešte pred zasadnutím Slovenského snemu 14. marca 1939, spolu s Jankom Jesenským, Jozefom Gregorom Tajovským a ďalšími československými legionármi, vypracoval pre snem memorandum, v ktorom protestoval proti spôsobu vyhlásenia samostatného štátu hoci vedel, že vývoj už nebude môcť ďalej ovplyvniť. Neskôr bol menovaný do funkcie generálneho inšpektora slovenskej armády priamo na MNO, hoci vedel, že to bude funkcia iba formálna.
Koncom augusta 1939 odišiel na služobnú cestu do Maďarska, z ktorej sa už nevrátil a cez Juhosláviu sa dostal do Francúzska. Vojenský súd v Bratislave ho odsúdil na trest smrti za dezerciu, podieľal sa osobne na formovaní čs. vojenských jednotiek vo Francúzsku. Po porážke Francúzska boli naše jednotky postupne presunuté do Veľkej Británie a v Londýne sa Viest kontaktoval s dr. Benešom. Neskôr bola čs. vláda uznaná za regulárnu súčasť odbojových akcií. Udalosť, ktorá k tomu výraznou mierou prispela, bolo napadnutie ZSSR Nemeckom v júni 1941. Krátko potom Veľká Británia prišla s ponukou vytvorenia štátov širokej protifašistickej koalície, čo urýchlilo ako jediný možný variant boja proti fašizmu aj uznanie čs. vlády na čele s dr. Benešom.
Po utvorení 1. československej armády na Slovensku bol na základe rozhodnutia prezidenta Beneša a na návrh ministra národnej obrany zo 6. septembra 1944 menovaný za jej veliteľa. Po obsadení Banskej Bystrice nemeckými jednotkami 27. októbra 1944 sa povstalecké velenie stiahlo na Donovaly. Nakoniec Viest spolu s Golianom prišli po preskúmaní situácie dňa 2. novembra 1944 do obce Pohronský Bukovec, kde si chceli oddýchnuť. Vtedy ešte netušili, že celú oblasť mali Nemci dopredu dobre zmapovanú a dokonale obkľúčenú.
Dňa 3. novembra 1944 ich zajali nemecké jednotky a odviedli z dediny najprv do Banskej Bystrice a potom do Bratislavy, kde ich osobne vypočúval vrchný veliteľ nemeckých okupačných jednotiek na Slovensku gruppenführer SS H. Höffle. Pri výsluchoch často opakovali, že veria v porážku fašizmu. Neskôr boli prevezení do Berlína na Hlavný ríšsky úrad pre bezpečnosť a krátko na to odsúdení na trest smrti.
Rudolf Viest bol svojim pevným a neoblomným charakterom výraznou oporou SNP.
Gottlob Berger
Narodil sa 16. júl 1896 Gerstetten, Nemecko a zomrel † 5. január 1975 Stuttgart. Bol počas druhej svetovej vojny nemecký generál SS. Od 31. augusta do 19. septembra 1944 velil nemeckým okupačným vojskám, ktoré zasiahli proti SNP. Pre pomalé tempo vedenia operácií ho vystriedal Hermann Höffle. V máji 1945 bol Berger zajatý americkými jednotkami. Následne bol počas súdu z vojnovými zločincami v Norimbergu odsúdený medzi rokmi 1947 a 1949 na 25 rokov väzenia. Tento rozsudok neskôr znížili na 10 rokov a následne bol v roku 1951 prepustený na slobodu.
Bol spoluautorom Himlerovho rasistického pamfletu Der Untermensch (Podčlovek) a rovnako i propagátor pamfletu Mit Schwert und Wiege (Mečom a kolískou) pre verbovanie príslušníkov iných národností do SS.
Hermann Höffle
Narodil sa 12. september 1898 Augsburg a zomrel 9. december 1947 Bratislava. Od 19. septembra 1944 vystriedal vo funkcii veliteľa nemeckých vojsk na Slovensku generála Waffen-SS Bergera. Höffle vypracoval a uskutočnil nemecký plán generálneho útoku na povstaleckú armádu, ktorý sa zakladal na zvýšení bojovej aktivity a menších útokoch, pomocou ktorých mala byť povstalecká armáda postupne vyčerpaná. Takisto sa tak malo zabrániť rozširovaniu povstalcami kontrolovaného územia, hlavne smerom na sever, k dôležitým železničným tratiam a na západ, k Handlovej.
Plán začiatkom októbra prerokoval s Himmlerom a Frankom. Vtedy tiež získal súhlas na presun brigády Dirlewanger z Poľska a 18. divízie SS „Horst Wessel" z Maďarska na Slovensko.
Po vojne bol zatknutý a ako jeden z hlavných vinníkov, za zločiny spáchané nacistami na Slovensku. Súd v Bratislave ho v roku 1947 odsúdil na trest smrti obesením.
Cesta k vojne
Pri likvidácii Česko-slovenska v marci 1939 Adolf Hitler ponúkol slovenským predstaviteľom na výber dva varianty budúcnosti Slovenska a to buď:
A) existencia samostatného štátu
B) druhým ponechanie na pospas Maďarsku.
HSĽS (Hlinková slovenská ľudová strana) si vybrala menej bolestný variant, a tak zostalo Slovensko na rozdiel od Protektorátu Čechy a Morava aspoň čiastočne suverénnym štátom. Medzi Nemeckom a Slovenským štátom bola zmluva o ochrannom zväzku, avšak, tá jasne naznačovala, že táto suverenita je viac menej hračkou v Hitlerových rukách a Slovensko je iba nemeckým satelitom existujúcim iba pre Hitlerov rozmar.
Prvá časť plánu Nemecka pre Slovákov bolo: ich využitie pre vojenské zámery. Išlo najmä o vojenský priemysel, ktorý sa počas druhej svetovej vojny v krajine rozvíjal za prispenia nemeckého kapitálu. Vyrábali sa tu napríklad lafety pre nemecké kanóny, ale aj súčiastky pre iné zbrane. Dubnická zbrojovka napríklad ku koncu vojny pripravovala výrobu raketových motorov pre rakety V2.
Druhou časťou podielu na nemeckom vojnovom úsilí bolo nasadenie slovenských jednotiek najprv pri útoku na Poľsko, kde slovenské pozemné vojská zaistili slovenské obce, ktoré nedávno zabralo Poľsko. Podstatnejšia, najmä z medzinárodného pohľadu, bola však účasť na bojoch proti ZSSR. Generál Ferdinand Čatloš nariadil 22. júna 1941 vytvorenie takzvanej Rýchlej skupiny (neskôr Rýchla brigáda a ešte neskoršie Rýchla divízia), ktorá bola nasadená do bojov proti „židoboľševickému" ZSSR. Boje prebiehali:
A) Prvé intenzívnejšie boje s Červenou armádou prebehli pri osade Lipovec.
B) Neskôr sa podieľala na nemeckom postupe južnou Ukrajinou.
C) Vyše pol roka potom držala obranné postavenia pri Azovskom mori, Taganrogu a rieke Mius.
D) V júni 1942 jednotka, vďaka svojej motorizácii veľmi rýchlo postupovala a 22. júna dosiahla Rostov na Done. Bola prvou jednotkou vojsk Osi, ktorá si vybudovala predmostie na východnom brehu Donu.
E) Odtiaľ postupovala do novembra 1942 na Kaukaz. V dôsledku sovietskeho protiútoku však bola postupne sťahovaná a skončila na Kryme. Tu niektorí slovenský vojaci pochopili, že to stoja na nesprávnej strane a nechcú už bojovať proti Sovietskemu zväzu. 30. októbra 1943 prebehlo pri Melitopole k Červenej armáde 2000 slovenských vojakov. Tí neskôr tvorili základ 2. československej paradesantnej brigády. Rýchlu divíziu už viac nemecké velenie nenasadzovalo na fronte a marci 1945 ju zajali Sovietske jednotky na maďarskom území.
Podobne sa správali aj vojaci Zaisťovacej divízie, ktorá bola nasadená na Ukrajine proti partizánom, s ktorými však veľká časť mužstva čoskoro začala sympatizovať a dokonca spolupracovať. Časť jednotky neskôr obvinili z bratrenia sa s obyvateľstvom, nedostatku bojového ducha, dezercií a nepriateľských vzťahov k 102. pluku tejto jednotky, ktorého veliteľ jednal s partizánmi obzvlášť tvrdo. Zaisťovaciu divíziu Nemci nakoniec odzbrojili a poslali do Talianska, kde až do konca vojny stavala opevnenia. Príslušníkom 101. pluku Zaisťovacej divízie bol aj známy kapitán Ján Nálepka, ktorý v máji roku 1943 prešiel k sovietskym partizánom. Demobilizovaní vojaci, ktorí sa vrátili z bojov na východnom fronte domov, už dobre poznali vojenskú situáciu a vedeli, že fašistické Nemecko skôr či neskôr vojnu prehrá. Väčšinu z nich zaskočilo správanie nemeckých jednotiek a najmä SS voči civilnému obyvateľstvu, zajatcom a partizánom. Videli, že vojna, do ktorej ich slovenská vláda zatiahla, nie je vôbec v prospech Slovenska.
Predohra a prípravy na povstanie
Boje na východnom fronte v lete 1943 a následný postup Červenej armády na západ boli neklamným znakom toho, že Nemecko nie je schopné Sovietsky zväz poraziť, ba dostáva sa do čoraz väčšej defenzívy. Chápali to aj mnohí Slováci. Jedni na to pozerali so strachom, pretože nevedeli čo môžu očakávať od postupujúcich červenoarmejcov, ktorých štátna propaganda zobrazovala ako boľševické bandy vrahov a lúpežníkov, ktorí nebudú váhať znásilniť každú ženu, čo stretnú. Druhí však sovietskych vojakov túžobne očakávali ako osloboditeľov. Napriek tomu, že situácia na Slovensku po rozpade Česko-slovenska nebola nijak dramatická, zlepšovala sa životná úroveň, nebol zavedený prídelový systém a ani vojna sa krajiny zatiaľ vážne nedotkla, zostalo ešte veľa občanov oddaných Česko-slovensku, bolo tu veľa antifašistov, demokratov i komunistov. Boli tu i tajné organizácie podporované exilovou vládou v Londýne. Slovenskú katolícku vládu odmietalo aj mnoho evanjelikov, podstatná časť inteligencie a väčšina z tých, ktorých sa dotýkala nemecká nadvláda, či Schutzzona. Najmä antifašisti v armáde dúfali, že pomôžu Červenej armáde pri prechode územím Slovenska a ochránia tak krajinu pred dlhodobými frontovými bojmi a z toho vyplývajúcou skazou. Tieto sprvu roztrieštené sily sa začali v období začínajúcich úspechov Červenej armády pomaly pripravovať na boj proti Nemecku.
