Slovenské Národné Povstanie

OBSAH:

V kocke SNP.........................................................................................................................3
Ján Golian ...........................................................................................................................4
Rudolf Viest..........................................................................................................................5
Gottlob Berger......................................................................................................................6
Hermann Höffle.....................................................................................................................6
Cesta k vojne.......................................................................................................................7
Predohra a prípravy na povstanie ..........................................................................................8
Činnosť partizánov pred vypuknutím povstania........................................................................9
..........................................................................................................................................10
Začiatok povstania ..............................................................................................................11
Karpatsko-duklianska operácia .............................................................................................11
Partizánsky boj....................................................................................................................13
Pád prvej Slovenskej republiky ............................................................................................14
Oslobodenie Slovenska ........................................................................................................15
Vojnové zločiny ...................................................................................................................16
Nacistické zločiny..................................................................................................................16
Zločiny spáchané povstaleckou armádou a partizánmi .............................................................16
Zneužitie povstania ..............................................................................................................17
Mapa pamätníkov SNP ..........................................................................................................18
a obrázky z múzea SNP v Banskej Bystrici..............................................................................18
Zdroj informácií:...................................................................................................................22

V kocke SNP

Slovenské národné povstanie alebo Povstanie roku 1944 bolo ozbrojené povstanie slovenských povstaleckých jednotiek proti nemeckému Wehrmachtu, proti nemeckým okupačným jednotkám, proti autoritatívnej vláde, ako aj snahou byť na strane víťazných mocností 2. svetovej vojny, na čele s Jozefom Tisom. Centrom povstania bola Banská Bystrica.

Dátum: 29. august 1944 - 28. október 1944
Miesto: stredné Slovensko
Výsledok: Porážka povstaleckej armády, celková likvidácia protifašistického hnutia sa však nacistickým jednotkám nepodarila
Protivníci: Československo Nacistické Nemecko
Velitelia: Ján Golian
              Rudolf Viest
              Gottlob Berger
              Hermann Höffle
Sila: 47 000 neskôr 60 000 vojakov pravidelnej armády a 18 000 partizánov, 48 000 až 50 000 vojakov
Straty: 1720 padlých, 3600 ranených, asi 10 000 zajatých vojakov, do 12 000 padlých a zavraždených v dôsledku partizánskej vojny, 4200 padlých, 5000 ranených, 300 zajatých

Ján Golian

Narodil 26. januára 1906 v maďarskom Dombováre vo viacpočetnej rodine strojníka Rudolfa Goliana. V roku 1927 úspešne ukončil štúdium na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave ako poručík delostrelectva. Vojenské vzdelanie si prehĺbil na Vysokej škole vojenskej v Prahe.  Dňa 3. mája roku 1938 bol kpt. Golian pridelený k 10. divízii v Banskej Bystrici, kde vykonával funkciu prednostu 2. oddelenia štábu divízie. Dňa 15.decembra 1939 bol Golian preradený do kategórie dôstojníkov generálneho štábu a povýšený na majora. Postupne zastával celý rad funkcií: prednostu 3. oddelenia štábu 1. divízie, prednostu mobilizačného a organizačného oddelenia, druhého dôstojníka generálneho štábu veliteľstva 1. divízie a napokon bol prednostom materiálneho oddelenia Rýchlej divízie. Bojoval na sovietsko-nemeckom fronte, kde spoznal skutočné zmýšľanie slovenskej armády, videl odpor slovenských vojakov proti vojne so ZSSR, nadviazal prvé kontakty so sovietskymi partizánmi.

V roku 1942 mjr. Golian sa stáva náčelníkom štábu Veliteľstva divíznej oblasti 1. Od roku 1943 bol prednostom materiálneho oddelenia VDO 1. V roku 1943 bol povýšený na podplukovníka generálneho štábu. Mal všeslovanské cítenie a osobné skúsenosti s nemeckým fašizmom na území ZSSR. V polovici roku 1943 sa pplk. Golian vrátil z východného frontu. Bolo to obdobie, keď si objektívna situácia na Slovensku v dôsledku medzinárodných vojensko-politických udalostí a vývinu protifašistického odboja vyžadovala zjednotenie síl a prípravu podmienok na celonárodný ozbrojený odpor.

Ilegálna SNR sa stala vrcholným orgánom príprav povstania. V tom čase bol Golian prevelený do Banskej Bystrice a ustanovený za náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska, čo mu otváralo možnosti budovania konšpiratívnej siete vo vojenských posádkach s pomocou vojenskej skupiny zloženej z pplk. Ferjenčíka, pplk. Vesela a pplk. Kišš - Kalinu. Neskôr sa k nim pridal celý rad antifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov. Začiatkom roku 1944 ilegálna SNR viedla tajné rokovania s Golianovou vojenskou skupinou a so skupinou plk. Talského a plk. Imra. Cieľom rokovaní bolo získavanie vplyvných dôstojníkov pre spoluprácu v odboji.

Dňa 27. apríla 1944 sa pplk. Golian na tajnej porade v Bratislave oboznámil s programom a zložením ilegálnej SNR a prevzal funkciu vojenského veliteľa ozbrojeného povstania. SNR poverila Goliana spracovať vojenský strategický plán a vojenskú prípravu povstania. Pplk. Golian mal nadviazať styk s už existujúcimi partizánskymi jednotkami na Slovensku a podporovať ich zbraňami a muníciou. Vojenský plán mal byť spracovaný v súlade so situáciou na nemecko-sovietskom fronte tak, aby povstanie bolo koordinované s operáciami sovietskej armády.

V lete 1944 sa pplk. Golian venoval vojenským prípravám povstania. Dňa 4.augusta 1944 do ZSSR odletela delegácia SNR v zložení K. Šmidke a M. Ferjenčík s cieľom informovať sovietsku stranu o stave príprav SNP.

Ján Golian bol dňa 29.8.1944 povýšený londýnskym MNO na plukovníka generálneho štábu a na základe rozhodnutia SNR z 5.9.1944 na brigádneho generála.

Posledné dni jeho činnosti na povstaleckom území boli spojené s účasťou v partizánskej vojne slovenských horách. Dňa 3. novembra 1944 počas teroristického záťahu Einsatzkommanda 14 proti povstalcom generál Ján Golian spolu s generálom Viestom boli zajatí v Pohronskom Bukovci. Nasledovali výsluchy na štábe EK-14 a v Bratislave. Po výsluchoch nasledoval prevoz do Berlína, kde oboch generálov napriek platným medzinárodným dohodám o ochrane vojnových zajatcov odsúdili na trest smrti. Poprava bola pravdepodobne vykonaná v koncentračnom tábore vo Flossenburgu v neznámy deň roku 1945.

Rudolf Viest

Narodil sa 24. septembra 1890 v Revúcej. Vyštudoval Vyššiu priemyselnú školu v Budapešti a po krátkom zamestnaní bol ako dobrovoľník povolaný 1. októbra 1911 do jednoročnej vojenskej služby, ktorú si odslúžil u 7. pešieho pluku v Štyrskom Hradci.
 
Dňa 1. augusta 1914, po vyhlásení všeobecnej mobilizácie, nastúpil na výkon vojenskej služby u 5. pešieho pluku a ako veliteľ čaty odišiel s ním na front. Dňa 24. novembra 1914 bol ako vojak rakúsko-uhorskej armády zajatý v Krakove a v auguste 1915 sa ihneď po zotavení prihlásil do srbskej armády bojovať na front. V tejto súvislosti osobitnú kapitolu v jeho živote znamenalo formovanie československých vojenských jednotiek v Rusku, kam bol neskôr na vlastnú žiadosť preložený.

Dňa 1. januára 1921 bol prijatý do československej armády ako dôstojník z povolania. V armáde pôsobil ako dôstojník a neskôr zastával v generálnom štábe významné funkcie. Mobilizácia v septembri 1938 zastihla gen. Viesta v Košiciach, kde bol od 1. decembra 1937 zástupcom veliteľa VI. zboru. Správa o mníchovskom diktáte ho zastihla 30. septembra 1938, keď na základe rozkazu sa presunul cez České Budějovice do Soběslavi, kde bolo neskôr určené veliteľstvo jeho zboru. Pochopil, že politická situácia v Európe nie je dobrá a tiež to, že pre hitlerovské Nemecko je Mníchov a Československo iba začiatkom rozsiahlejšej agresie vedúcej k vojne. Pre generála Viesta vyhlásenie samostatného Slovenského štátu v roku 1939 ďalším ťažkým úderom. Ešte pred zasadnutím Slovenského snemu 14. marca 1939, spolu s Jankom Jesenským, Jozefom Gregorom Tajovským a ďalšími československými legionármi, vypracoval pre snem memorandum, v ktorom protestoval proti spôsobu vyhlásenia samostatného štátu hoci vedel, že vývoj už nebude môcť ďalej ovplyvniť. Neskôr bol menovaný do funkcie generálneho inšpektora slovenskej armády priamo na MNO, hoci vedel, že to bude funkcia iba formálna.

Koncom augusta 1939 odišiel na služobnú cestu do Maďarska, z ktorej sa už nevrátil a cez Juhosláviu sa dostal do Francúzska. Vojenský súd v Bratislave ho odsúdil na trest smrti za dezerciu, podieľal sa osobne na formovaní čs. vojenských jednotiek vo Francúzsku. Po porážke Francúzska boli naše jednotky postupne presunuté do Veľkej Británie a v Londýne sa Viest kontaktoval s dr. Benešom. Neskôr bola čs. vláda uznaná za regulárnu súčasť odbojových akcií. Udalosť, ktorá k tomu výraznou mierou prispela, bolo napadnutie ZSSR Nemeckom v júni 1941. Krátko potom Veľká Británia prišla s ponukou vytvorenia štátov širokej protifašistickej koalície, čo urýchlilo ako jediný možný variant boja proti fašizmu aj uznanie čs. vlády na čele s dr. Benešom. 

Po utvorení 1. československej armády na Slovensku bol na základe rozhodnutia prezidenta Beneša a na návrh ministra národnej obrany zo 6. septembra 1944 menovaný za jej veliteľa. Po obsadení Banskej Bystrice nemeckými jednotkami 27. októbra 1944 sa povstalecké velenie stiahlo na Donovaly. Nakoniec Viest spolu s Golianom prišli po preskúmaní situácie dňa 2. novembra 1944 do obce Pohronský Bukovec, kde si chceli oddýchnuť. Vtedy ešte netušili, že celú oblasť mali Nemci dopredu dobre zmapovanú a dokonale obkľúčenú.

Dňa 3. novembra 1944 ich zajali nemecké jednotky a odviedli z dediny najprv do Banskej Bystrice a potom do Bratislavy, kde ich osobne vypočúval vrchný veliteľ nemeckých okupačných jednotiek na Slovensku gruppenführer SS H. Höffle. Pri výsluchoch často opakovali, že veria v porážku fašizmu. Neskôr boli prevezení do Berlína na Hlavný ríšsky úrad pre bezpečnosť a krátko na to odsúdení na trest smrti.

Rudolf Viest bol svojim pevným a neoblomným charakterom výraznou oporou SNP.

Gottlob Berger

Narodil sa 16. júl 1896 Gerstetten, Nemecko a zomrel † 5. január 1975 Stuttgart. Bol počas druhej svetovej vojny nemecký generál SS. Od 31. augusta do 19. septembra 1944 velil nemeckým okupačným vojskám, ktoré zasiahli proti SNP. Pre pomalé tempo vedenia operácií ho vystriedal Hermann Höffle. V máji 1945 bol Berger zajatý americkými jednotkami. Následne bol počas súdu z vojnovými zločincami v Norimbergu odsúdený medzi rokmi 1947 a 1949 na 25 rokov väzenia. Tento rozsudok neskôr znížili na 10 rokov a následne bol v roku 1951 prepustený na slobodu.

Bol spoluautorom Himlerovho rasistického pamfletu Der Untermensch (Podčlovek) a rovnako i propagátor pamfletu Mit Schwert und Wiege (Mečom a kolískou) pre verbovanie príslušníkov iných národností do SS.

Hermann Höffle

Narodil sa 12. september 1898 Augsburg a zomrel 9. december 1947 Bratislava. Od 19. septembra 1944 vystriedal vo funkcii veliteľa nemeckých vojsk na Slovensku generála Waffen-SS Bergera. Höffle vypracoval a uskutočnil nemecký plán generálneho útoku na povstaleckú armádu, ktorý sa zakladal na zvýšení bojovej aktivity a menších útokoch, pomocou ktorých mala byť povstalecká armáda postupne vyčerpaná. Takisto sa tak malo zabrániť rozširovaniu povstalcami kontrolovaného územia, hlavne smerom na sever, k dôležitým železničným tratiam a na západ, k Handlovej.

Plán začiatkom októbra prerokoval s Himmlerom a Frankom. Vtedy tiež získal súhlas na presun brigády Dirlewanger z Poľska a 18. divízie SS „Horst Wessel" z Maďarska na Slovensko.

Po vojne bol zatknutý a ako jeden z hlavných vinníkov, za zločiny spáchané nacistami na Slovensku. Súd v Bratislave ho v roku 1947 odsúdil na trest smrti obesením.

Cesta k vojne

Pri likvidácii Česko-slovenska v marci 1939 Adolf Hitler ponúkol slovenským predstaviteľom na výber dva varianty budúcnosti Slovenska a to buď:

A) existencia samostatného štátu
B) druhým ponechanie na pospas Maďarsku.

HSĽS (Hlinková slovenská ľudová strana) si vybrala menej bolestný variant, a tak zostalo Slovensko na rozdiel od Protektorátu Čechy a Morava aspoň čiastočne suverénnym štátom. Medzi Nemeckom a Slovenským štátom bola zmluva o ochrannom zväzku, avšak, tá jasne naznačovala, že táto suverenita je viac menej hračkou v Hitlerových rukách a Slovensko je iba nemeckým satelitom existujúcim iba pre Hitlerov rozmar.

Prvá časť plánu Nemecka pre Slovákov bolo: ich využitie pre vojenské zámery. Išlo najmä o vojenský priemysel, ktorý sa počas druhej svetovej vojny v krajine rozvíjal za prispenia nemeckého kapitálu. Vyrábali sa tu napríklad lafety pre nemecké kanóny, ale aj súčiastky pre iné zbrane. Dubnická zbrojovka napríklad ku koncu vojny pripravovala výrobu raketových motorov pre rakety V2.

Druhou časťou podielu na nemeckom vojnovom úsilí bolo nasadenie slovenských jednotiek najprv pri útoku na Poľsko, kde slovenské pozemné vojská zaistili slovenské obce, ktoré nedávno zabralo Poľsko. Podstatnejšia, najmä z medzinárodného pohľadu, bola však účasť na bojoch proti ZSSR. Generál Ferdinand Čatloš nariadil 22. júna 1941 vytvorenie takzvanej Rýchlej skupiny (neskôr Rýchla brigáda a ešte neskoršie Rýchla divízia), ktorá bola nasadená do bojov proti „židoboľševickému" ZSSR. Boje prebiehali:

A) Prvé intenzívnejšie boje s Červenou armádou prebehli pri osade Lipovec.
B) Neskôr sa podieľala na nemeckom postupe južnou Ukrajinou.
C) Vyše pol roka potom držala obranné postavenia pri Azovskom mori, Taganrogu a rieke Mius.
D) V júni 1942 jednotka, vďaka svojej motorizácii veľmi rýchlo postupovala a 22. júna dosiahla Rostov na Done. Bola prvou jednotkou vojsk Osi, ktorá si vybudovala predmostie na východnom brehu Donu.
E) Odtiaľ postupovala do novembra 1942 na Kaukaz. V dôsledku sovietskeho protiútoku však bola postupne sťahovaná a skončila na Kryme. Tu niektorí slovenský vojaci pochopili, že to stoja na nesprávnej strane a nechcú už bojovať proti Sovietskemu zväzu. 30. októbra 1943 prebehlo pri Melitopole k Červenej armáde 2000 slovenských vojakov. Tí neskôr tvorili základ 2. československej paradesantnej brigády. Rýchlu divíziu už viac nemecké velenie nenasadzovalo na fronte a marci 1945 ju zajali Sovietske jednotky na maďarskom území.

Podobne sa správali aj vojaci Zaisťovacej divízie, ktorá bola nasadená na Ukrajine proti partizánom, s ktorými však veľká časť mužstva čoskoro začala sympatizovať a dokonca spolupracovať. Časť jednotky neskôr obvinili z bratrenia sa s obyvateľstvom, nedostatku bojového ducha, dezercií a nepriateľských vzťahov k 102. pluku tejto jednotky, ktorého veliteľ jednal s partizánmi obzvlášť tvrdo. Zaisťovaciu divíziu Nemci nakoniec odzbrojili a poslali do Talianska, kde až do konca vojny stavala opevnenia. Príslušníkom 101. pluku Zaisťovacej divízie bol aj známy kapitán Ján Nálepka, ktorý v máji roku 1943 prešiel k sovietskym partizánom. Demobilizovaní vojaci, ktorí sa vrátili z bojov na východnom fronte domov, už dobre poznali vojenskú situáciu a vedeli, že fašistické Nemecko skôr či neskôr vojnu prehrá. Väčšinu z nich zaskočilo správanie nemeckých jednotiek a najmä SS voči civilnému obyvateľstvu, zajatcom a partizánom. Videli, že vojna, do ktorej ich slovenská vláda zatiahla, nie je vôbec v prospech Slovenska.

Predohra a prípravy na povstanie

Boje na východnom fronte v lete 1943 a následný postup Červenej armády na západ boli neklamným znakom toho, že Nemecko nie je schopné Sovietsky zväz poraziť, ba dostáva sa do čoraz väčšej defenzívy. Chápali to aj mnohí Slováci. Jedni na to pozerali so strachom, pretože nevedeli čo môžu očakávať od postupujúcich červenoarmejcov, ktorých štátna propaganda zobrazovala ako boľševické bandy vrahov a lúpežníkov, ktorí nebudú váhať znásilniť každú ženu, čo stretnú. Druhí však sovietskych vojakov túžobne očakávali ako osloboditeľov. Napriek tomu, že situácia na Slovensku po rozpade Česko-slovenska nebola nijak dramatická, zlepšovala sa životná úroveň, nebol zavedený prídelový systém a ani vojna sa krajiny zatiaľ vážne nedotkla, zostalo ešte veľa občanov oddaných Česko-slovensku, bolo tu veľa antifašistov, demokratov i komunistov. Boli tu i tajné organizácie podporované exilovou vládou v Londýne. Slovenskú katolícku vládu odmietalo aj mnoho evanjelikov, podstatná časť inteligencie a väčšina z tých, ktorých sa dotýkala nemecká nadvláda, či Schutzzona. Najmä antifašisti v armáde dúfali, že pomôžu Červenej armáde pri prechode územím Slovenska a ochránia tak krajinu pred dlhodobými frontovými bojmi a z toho vyplývajúcou skazou. Tieto sprvu roztrieštené sily sa začali v období začínajúcich úspechov Červenej armády pomaly pripravovať na boj proti Nemecku.

Činnosť partizánov pred vypuknutím povstania

Partizánske oddiely vnikali na Slovensku už roku 1942. Tieto prvé skupiny si hovorili Bojové Jánošíkovské družiny, v roku 1944 už väčšina z nich de facto neexistovala, alebo iba sústredila zbrane a výstroj v horách, či vydávala agitačné letáky. V horských oblastiach Slovenska začali spontánne vznikať za podpory antifašistov aj ďalšie skupiny, zväčša tvorené sovietskymi vojakmi, ktorí utiekli z koncentračných a zajateckých táborov. Ich činnosť sa však zatiaľ bez zbraní sústredila skôr na prežívanie a na vyhýbanie sa zatknutiu, ako skutočnému boju proti fašizmu. Od roku 1943 sa vyprofilovali tri partizánske jednotky:
Uhrova skupina na západnom Slovensku, Žingorova skupina na Martinských holiach a od zimy 1943/1944 aj jednotka pod vedením Ľ. Kukorelliho na východe.

Časť odporcov vtedajšieho režimu bola reprezentovaná komunistickou stranou. Títo sa sústredili na ozbrojený boj a pomoc postupujúcej Červenej armáde tak ako im to diktovali ich vodcovia z Moskvy a partizánskeho ústredia z Kyjeva. Komunisti sa podieľali veľkou mierou na vytvorení partizánskeho hnutia, ktoré viedlo bojovú činnosť aj po porážke povstania. 12. december - Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR prerokúvala aj otázky súvisiace s prípravou a výcvikom partizánskych organizátorských skupín a ich presun na Slovensko. Ich výcvik prebehol v lete 1944 v Obarove pri Rovne a v Sviatošine v Sovietskom zväze. V noci z 25. na 26. júla 1944 bola v priestore Liptovskej Osady pri Ružomberku vysadená 1. partizánska organizátorská skupina, ktorej velil nadporučík P. Veličko. Skupina mala 11 členov, z toho dvaja boli Slováci. 6. augusta pristála na Prašivej druhá a ďalšie skupiny nasledovali čoskoro na to. Dovtedy sa rozvíjal partizánsky boj na Slovensku iba spontánne a zväčša nebol dobre organizovaný. Príchodom sovietskych odborníkov, ktorých podporovalo obrovské zázemie, ale čoskoro začal nadobúdať adekvátnu vážnosť. Od 26. júla 1944 do konca vojny vysadil Hlavný štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve na území Slovenska 53 organizátorských skupín s asi 1 200 osobami. Začiatkom augusta 1944 sa začala stupňovať  aktivita partizánskych skupín v Nízkych Tatrách a priľahlých podhorských oblastiach. V polovici roku 1944 začali svoju činnosť jednotky Čapajev a Pugačov. Slovenská armáda preto proti stúpajúcej aktivite partizánov dostala rozkaz 9. augusta 1944 zakročiť. Ten bol vyplnený 10. augusta , kedy sa začala rozsiahla protipartizánska akcia v Nízkych Tatrách, ktorú riadil generál Jozef Turanec. Akcia mala negatívny výsledok. Partizáni boli včas upozornení, aby sa z týchto priestorov stiahli. Prípadné stretnutia vojakov s partizánmi bolo priateľské, vojaci sa pridávali k partizánom, alebo predstierali bezvýsledné prehľadávanie terénu. O deň neskôr slovenská vláda vyhlásila na území Slovenska s platnosťou od 12. augusta stanné právo, ktoré malo zamedziť ďalším akciám partizánov a ostatných antifašistov. Jeho realizáciu však nemal kto zabezpečiť, pretože nižšie články štátneho aparátu v partizánmi kontrolovaných oblastiach už neboli schopné jednať. Ani hrozba trestu smrti podľa stanného práva vyhláseného 11. augusta 1944 neodradila antifašistov spomedzi vojakov, žandárov ako aj bežného ľudu od pomoci partizánom.

12. augusta prešla z Liptovskej Lužnej do Kantorskej doliny v Turci skupina P. Velička a vytvorili tu partizánsku brigádu, ktorej súčasťou sa stal aj francúzsky oddiel G. de Lannuriena. 21. augusta títo partizáni obsadili Sklabiňu a podnikali odtiaľ v nasledujúcich dňoch útočné akcie s cieľom vytvoriť v Turci partizánsku oblasť.

Vykonali:

- Z 23. na 24. augusta zatarasili tunely pri Strečne a Kraľovanoch, 24. augusta taktiež aj na železničnej trati Horná Štubňa - Handlová, prepadli pílu v Turanoch
- 25. augusta Horná Štubňa - Kremnica a rozdávali v Martine na námestí zbrane.
- 17. augusta 1944 A. S. Jegorov a A. P. Ržeckij osobne zabezpečili prevoz rozličných druhov potravín z nemeckého skladu vo Svätom Ondreji (dnes súčasť Brusna) do Bukoveckej doliny. Pri tejto akcii značnou mierou pomohli civilní zamestnanci skladu. Partizáni do Bukoveckej doliny odviezli asi 9 ton potravín.
- Od polovice augusta partizáni intenzívne hromadili a vozili zbrane do hôr, čo bol jasný náznak toho, že čoskoro zintenzívnia svoju aktivitu.

Začiatok povstania

Povstanie začalo na rozkaz Jána Goliana 29. augusta 1944 o 20:00 po odznení dohodnutého hesla („Začnite s vysťahovaním"). Už ráno 30. augusta obsadili povstalci v spolupráci s partizánmi Banskú Bystricu a založili generálny štáb. Začal vysielať Povstalecký Slobodný vysielač.

Nemci začali operáciu Kartoffelernte a odzbrojili dve najdôležitejšie a najlepšie vybavené východoslovenské divízie. Situácia týchto dvoch kľúčových divízii bola po začiatku povstania vskutku pozoruhodná. Ukázalo sa, že prípravy na povstanie, ktoré mal v jednotkách uskutočniť Viliam Talský, ktorého priamo poveril Ján Golian, sa odohrali iba v minimálnej miere. Talský nevyužil 2 dni a tri noci pokoja, ktorý mu nemecké jednotky nechali, keďže sami neboli tiež schopné odzbrojovanie okamžite vykonať. Vrchol chaosu nastal, keď Talský po dohode so slovenskými letcami odletel 31. augusta z Prešova k jednotkám 1. ukrajinského frontu. Dve slovenské pešie divízie v Karpatoch boli bez velenia ponechané svojmu osudu, nič nezachránil ani Golianov rozkaz: „nenechať sa odzbrojiť". Časť tohto vojska síce prešla k partizánom, alebo vytvorila vlastné partizánske jednotky, pri čom si zo sebou zobrala aj časť ťažkej techniky, ale to nebola ani tretina z 30 000 najlepších mužov Slovenskej armády, ktorý predtým mali veľkú šancu podporiť Červenú armádu v bojoch v Karpatoch.

Z vojenského hľadiska je terén stredného Slovenska ideálny na vedenie obranných bojov. Úzke horské doliny a mnohé priesmyky sú miestami, ktoré je schopné brániť proti silnejšiemu nepriateľovi i menej početná obrana. K prvým bojom Slovenského národného povstania došlo v priestore Žiliny ešte 29. augusta. Veliteľ mestskej posádky major J. Dobrovodský začal organizovať povstalecké jednotky. Čoskoro z vojakov posádky, z mobilizovaných záložníkov i dobrovoľníkov žilinského okresu zorganizoval 2 bojaschopné prápory. Prvý prápor bol nasadený juhozápadne od Žiliny, pri Hričove. Druhý prápor bol nasadený severne od Žiliny, pri Brodne, s vysunutou rotou pri Čadci. Z ostatných zmobilizovaných vojakov bol čiastočne vyzbrojený a vystrojený tretí prápor s úlohou odraziť postup Nemcov v Rajeckom údolí na smere Považská Bystrica - Rajec a útočná skupina, ktorej úlohou bolo zneškodnenie nemeckej posádky, ktorá sa opevnila v kasárňach v Žiline a kládla tam ozbrojený odpor. Čoskoro jednotky z okolia Žiliny dostali rozkaz nevyčerpávať sa v bojoch o mesto, ale čerstvými silami urýchlene obsadiť Strečno a tam viesť obranný boj. 30. augusta 1944 sa tieto jednotky začali sťahovať na východný okraj Žiliny a ustúpili do Strečnianskej tiesňavy.

Karpatsko-duklianska operácia

Hlavný vojenský plán s ktorým počítalo Vojenské ústredie predpokladal, že dve východoslovenské divízie, držiace okolo 100 kilometrový úsek frontu medzi nemeckými jednotkami v oblastiach severovýchodného Slovenska, otvoria Karpatské priesmyky a zápoľná armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu Sovietskej armády. Povstanie však vypuklo predčasne, keď ani jedna zo strán nebola na ozbrojený boj dôsledne pripravená. Vstup nemeckých vojsk na Slovensko už 29. augusta 1944 znamenal, že povstanie sa nebude vyvíjať podľa predstáv jeho
organizátorov, hlavne po tom, čo 31. augusta začali nemecké vojská odzbrojovať jednotky východoslovenskej armády.

Tanky Pz IV-F2 a T-34/85 v Duklianskom priesmyku
 
1. septembra prijal maršal Konev plukovníka Talského. O ich rozhovore Konev najprv telefonicky, a potom písomne informoval Stalina a navrhol vyčleniť na pomoc povstalcom a partizánskemu hnutiu na Slovensku časť síl 1. a 4. ukajinského frontu k útoku na východné Slovensko. Stalin s týmto návrhom súhlasil a nariadil, aby najneskôr do piatich dní začali sovietske vojská ofenzívu v Karpatoch. Karpatsko-duklianska operácia, bola pravdepodobne najväčšia horská bitka druhej svetovej vojny. Nakoniec však neskončila úspechom a bola plytvaním ľudských aj materiálnych síl ZSSR. Od vtedy ako útočiace jednotky neboli schopné dostatočne rýchlo preniknúť prvými dvoma nemeckými obrannými líniami, už ďalej nemala veľké vyhliadky na úspech a bola skôr politickým gestom náklonnosti Sovietskeho zväzu k Česko-Slovensku. Viazala veľký počet vojsk, ktoré mohli Nemci inak nasadiť proti povstalcom a tak bola asi najväčšou vojenskou pomocou, ktorú cudzie krajiny povstaniu poskytli. Sovieti aj Čecho-Slováci však zaplatili za tento zbytočný pokus prebiť sa Karpatami k povstalcom krvavú daň, padlo 19 000 sovietskych vojakov a 1800 príslušníkov 1. česko-slovenského armádneho zboru. Mnohonásobne viac ich bolo ranených. Samotní povstaleckí velitelia priznávajú, že bez Karpatsko-duklianskej operácie by bolo vylúčené, aby jednotky 1. česko-slovenskej armády a partizáni mohli dva mesiace viesť v tyle nepriateľa boje pravidelnou konvenčnou formou.

Partizánsky boj

Po zániku 1. československej armády a prechode jej časti na partizánsky spôsob boja dovtedy existujúce partizánske oddiely prichýlili množstvo povstaleckých vojakov, niektoré jednotky aj s dôstojníkmi vytvorili svoje vlastné partizánske oddiely. V prvých novembrových týždňoch roku 1944 museli partizáni čeliť sústredenému tlaku nemeckých jednotiek ako aj dôsledkom rýchleho rozkladu povstaleckej armády ako bola kolísajúca morálka vojakov a organizačné ťažkosti, ktoré ešte komplikovalo i zlé počasie. Tieto ťažkosti postihli najmä tie partizánske jednotky, ktoré bojovali na povstaleckých frontoch.V tomto období sa 1. československá partizánska brigáda M. R. Štefánika presunula od Krupiny a Zvolena cez Pohronie, Považie a Oravu do západnej časti Vysokých Tatier. Oddiely 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina bránili do konca októbra 1944 prístupy do dolín Veľkej Fatry z Turca, a potom väčšina z nich prešla na pohronskú stranu Nízkych Tatier. Partizánska brigáda Jánošík z južného úseku povstaleckého frontu prešla na novú základňu v Nízkych Tatrách severovýchodne od Brezna.

Náročné presuny urobila aj Partizánska brigáda Za slobodu Slovanov, Brigáda kapitána Jána Nálepku a iné. V tejto dobe tiež došlo k poklesu počtu partizánov v jednotkách. V decembri 1944 sa však situácia stabilizovala a partizáni, ktorí sa medzi časom zorientovali, zvýšili aktivitu a začali podnikať partizánske akcie. Začiatkom roku 1945 boli partizánske oddiely rozmiestnené prakticky po všetkých slovenských horských oblastiach. Podľa dokumentov partizánskych štábov a 1. a 4. Ukrajinského frontu sa v tej dobe na Slovensku nachádzali dva veľké partizánske zväzky, 17 brigád a 22 oddielov s ceľkovým počtom okolo 13 500 partizánov (čo je však pravdepodobne dosť nadhodnotené číslo, pre to, že asi zahŕňa absolútny počet partizánov, ktorý inak dosť kolísal).

Od 1. novembra 1944 do 19. marca 1945 uskutočnili partizáni 168 diverzií na železniciach. Na východnom a strednom Slovensku následne koordinovali svoju činnosť s postupom sovietskych a česko-slovenských vojsk. Dôležité boli útoky partizánov v ceste Banská Bystrica - Staré Hory - Liptovské Revúce - Ružomberok. V Malej a Veľkej Fatre to boli útoku na cestu Kraľovany - Vrútky - Martin - Žilina. Pri bojoch na západnom Slovensku a postupe na Moravu pomáhala 2. československá partizánska brigáda J. V. Stalina. V súčinnosti s Červenou armádou partizáni obsadzovali a oslobodzovali mnohé dediny a mestá. Takáto činnosť hornonitrianskych partizánov vyvrcholila 31. januára 1945 v boji o Liptovský Hrádok, pri ktorom spolupracovali s 768. streleckým plukom Červenej armády s Československým armádnym zborom. V tej istej dobe partizáni oddielu Chruščov obsadili Čierny Balog a bránili ho pred nemeckými jednotkami až do príchodu sovietskych vojsk, pomohli tiež oslobodiť Brezno. Mnohé iné jednotky vyčkávali do priblíženia frontu, a potom všetkými svojimi silami prerazili nemeckými pozíciami a spojili sa so Sovietskou armádou. Tak tomu bolo napríklad v noci z 13. na 14. februára 1945 pri Tekovskej Breznici, kde nemeckú obranu zdolala Nitrianska partizánska brigáda. Časť partizánov, ktorí sa prebojovali k Červenej armáde absolvovala ďalší výcvik a na sklonku vojny potom vstúpila do 1. česko-slovenského armádneho zboru. Jedna z najrozsiahlejších a najsilnejších súvislýchpartizánskych oblastí na Slovensku sa vytvorila v západnej časti Nízkych Tatier a v juhovýchodnej časti Veľkej Fatry, Starohorských vrchoch a v oblasti severovýchodne od Banskej Bystrice a nazývaná bola Partizánska republika. Priestor po kontrolou partizánov ohraničovali pohorské osady Rudlová (dnes časť Banskej Bystrice), Selce, Sásová (dnes časť Banskej Bystrice), Priechod, Špania Dolina, Uľanka, Turecká, Richtárová, Staré Hory, Donovaly, Moštenica, Korytnica, Hiadeľ, Podkonice, Slovenská Ľupča a osady Baláže a Kalište, ktoré boli centrom oblasti. Partizánske jednotky ako celok nemali dostatok síl na likvidáciu okupačnýchnemeckých síl na Slovensku. Ich definitívnu likvidáciu znamenal až postup Červenej armády, 1. česko-slovenského armádneho zboru a Rumunských vojsk, čo trvalo do apríla 1945.

V partizánskych jednotkách na Slovensku bojovali okrem Slovákov a Čechov i sovietski občania, Bulhari, Poliaci, Juhoslovania, Francúzi, Nemci a Maďari, celkovo antifašisti vyše 20 národov. SNP, vypuklo v tom istom mesiaci ako povstanie vo Varšave, spolu s ním a bojom povstalcov v Juhoslávii patrí k najväčším protifašistickým povstaniam v Európe. Bolo jasným dôkazom toho, že Slováci nebudú na oslobodenie Červenou armádou nečinne čakať, ale pripoja sa k boju za slobodu. Napriek tomu, že nezačalo za optimálnych podmienok a nakoniec bolo zatlačené do hôr patrí k najvýznamnejším míľnikom novodobých slovenských dejín.

Pád prvej Slovenskej republiky

Pronemecký režim na čele s Jozefom Tisom v Bratislave po prážke SNP aj naďalej zostával pri moci. Sám Tiso poslal Hitlerovi telegram, v ktorom vzdával vďaku za pomoc pri potlačení povstania a o niekoľko dní v Banskej Bystrici vyznamenával nemeckých vojakov, ktorí sa pri bojoch vyznamenali. Nemecké jednotky v spolupráci s Hlinkovou gardou a niektorými špeciálnymi protipartizánskymi skupinami operovali na Slovensku a zvádzali boje s partizánmi. Nastalo obdobie likvidácie účastníkov SNP, deportácie stoviek zajatcov do koncentračných táborov, verejných popráv a masových vrážd civilného obyvateľstva. Protipartizánske jednotky tiež systematicky likvidovali všetky objekty (napríklad horské chaty), ktoré v horách mohli slúžiť partizánom. Po zatlačení povstania slovenská vláda obmenila mnohé posty. Ministrom obrany sa stal Štefan Haššík, jednotky Hlinkových gárd začali plniť úlohy četníkov a polície. Podobne namiesto armády, ktorá sa skompromitovala povstaním začala vznikať Domobrana. Do nej boli začlenené aj Rýchla divízia a Technická divízia, ktoré sa nenachádzali na území Slovenska. Celkovo mala 41 533 mužov, ale ich bojaschopnosť bola na nízkej úrovni a tak sa prakticky neúčastnili bojov.

Oslobodenie Slovenska

V tej dobe už Červená armáda - konkrétne 2. Ukrajinský (pod velením Radiona Malinovského) a 4. Ukrajinský front (pod velením Andreja Jeremenka), 1. česko-slovenský armádny zbor a rumunská 1. a 4. armáda už bojovali na území Slovenska. Proti nim stáli menej početné nemecké jednotky - 1. tanková (pod velením generála Gottharda Heinriciho) a 8. armáda (pod velením generála Otta Wtihlera) a kráľovská maďarská 1. armáda. Tie tiesnené nepriateľom pozvoľna ustupovali hornatým terénom severného a východného Slovenska. Na prelome rokov 1944 a 1945 sa rozpútali tvrdé boje na juhovýchodnom Slovensku po ktorých boli oslobodené19. januára 1945 Košice.

Pri prekročení Ipľa a Hronu sovietske vojská na krátky čas oslobodili niektoré mestá na juhu Slovenska. Pri Šahách, Leviciach a Štúrove nemecká 8. armáda v januári 1945 podnikla protiútok v ktorom spôsobila sovietským jednotkám v tomto priestore veľké ťažkosti i straty a vytlačila ich z oslobodeného územia. Tieto boje boli súčasťou nemeckého pokusu na prelomenie obkľúčenia Budapešti. Sovietske jednotky na tomtu úseku opäť zaútočili až v marci 1945. Pri Leviciach prerazili nemeckú obranu a úspešne postúpili pozdĺž Dunaja. Bratislava bola sovietskymi vojskami oslobodená 4. apríla 1945. Začiatkom roka sa česko-slovenské a sovietske jednotky prebojovali až k Liptovskému Mikulášu, kde ich dobre pripravená nemecká obrana zdržiavala celé 2 mesiace. Boje o Liptovský Mikuláš skončili 4. apríla 1945. Potom už sovietske, česko-slovenské a rumunské vojská nenarazili na slovenskom území na žiadny výraznejší odpor a postupovali cez Moravu až do Čiech. Ministerstvo obrany nenariadilo Domobrane a Hlinkovej garde zotrvanie v obrane. Väčšina vojakov týchto jendotiek sa rozpŕchla domov alebo odišla s ustupujúcimi Nemeckými vojskami na Moravu a do Čiech. Ušli aj štátni pohlavári, ktorí sa snažili zachrániť na západe. Jozef Tiso bol zatknutý v kapucínskom kláštore v Rakúskom Altöttingene Američanmi takmer mesiac po vojne. Slovensko bolo v tej dobe oslobodené. Opäť sa nastolila Česko-Slovenská vláda. Vďaka SNP prešlo Slovensko do povojnovej Európy ako plnohodnotná súčasť svetovej protihitlerovskej koalície, zatienilo tak svoje hriechy, ktoré spáchalo keď sa zúčastnilo na bojoch proti ZSSR.

Vojnové zločiny

Nacistické zločiny

Tokajíku z 19. novembra 1944, kde všetkých 32 mužov z dediny postrieľali, ženy a deti rozohnali a obec následne vyrabovali a vypálili.

Kalište fašisti prepadli 18. marca 1945, na okraji obce zastrelili mladé dievča, v dedine a jej okolí zastrelili alebo zaživa upálili 130 civilistov, chorých a ranených partizánov. Jedného muža dokonca odvliekli do Turčianskych Teplíc a tam ho rozpílili na stolárskej píle. Obec pred odchodom vyrabovali a vypálili. Zo 42 domov zostalo iba 6.

Vo Vinnom 30. októbra čiastočne alebo úplne vypálili 405 domov.

Pri obci Nemecká bolo od 4. do 11. januára 1945 vo vápenke zavraždených 900 osôb. Túto popravu vykonali príslušníci SD a Einsatzkomando 14.

V Kremničke bolo pri viacerých masových popravách nemeckými vojskami ako aj slovenskými POHG od 5. novembra 1944 do 5. januára 1945 zavraždených 747 osôb (z toho 211 žien a 58 detí).

V Kremnici sa po vojne našlo v 9 masových hroboch 261 mŕtvych osôb, ktoré predtým nacisti zatkli.

V Dolnom Turčeku bolo popravených 182 osôb, mnohí iní boli povraždení v Zvolene.

V Martine nacisti povraždili 70 obyvateľov.

Obec Skýcov sa nacisti viackrát neúspešne pokúšali obsadiť, podarilo sa im to až 15. marca 1945, keď partizánske oddiely sídliace v dedine odišli k Červenej armáde. Následne nacistické jednotky vyhnali všetkých obyvateľov z obce a ďalší deň vypálili 266 domov. 13 mužov z obce, ktorí sa aj napriek varovaniu vrátili, odvliekli do koncentračného tábora.

Za pomoc partizánom bola na výstrahu vypálená špeciálnou jednotkou Edelweiss 24. januára 1945 aj osada Ostrý Grúň. Vyhorelo 112 domov, tri dni predtým nacisti zavraždili 62 obyvateľov, medzi nimi aj starcov, ženy a deti.

21. januára 1945 táto jednotka spolu s oddielmi Waffen-SS a Heimatschutzu prepadla neďaleký Kľak, postrieľali 84 obyvateľov (z toho 36 detí). Domy aj s obeťami podpálili. Ostatných obyvateľov vyhnali, postrieľali dobytok a ich domy vyrabovali a zapálili. Vyhorelo 132 domov a hospodárskych budov.

Iným príkladom je osud obyvateľov podhorskej dediny Selec. Odtiaľ 3. decembra 1944 deportovali 56 obyvateľov ako rukojemníkov obvinených zo spolupráce s partizánmi, po tom čo nemecké jednotky neboli schopné lapiť partizánov v Považskom Inovci. 50 z nich bolo nakoniec transportovaných do koncentračného tábora Sachsenhausen. Odtiaľ sa dostali aj do iných táborov, kde postupne 45 z nich zahynulo v dôsledku zlého zaobchádzania, hladu alebo bombardovania.

Ďalšie zločiny spáchali v Hrubove, Ráztockej doline, Novej Bani, Slovenskej Ľupči, Bánovciach nad Bebravou, Handlovej, Prievidzi, Trenčíne, Žiline, Ružomberku, Dubnici nad Váhom a inde.

Zločiny spáchané povstaleckou armádou a partizánmi

Zločiny však boli páchané aj partizánmi či niektorými povstaleckými jednotkami. Išlo najmä o vraždy a útoky na nemecké obyvateľstvo, katolíckych kňazov a fašistických predstaviteľov prvej Slovenskej republiky. Tieto sa udiali napríklad v Ružomberku, Nemeckej Ľupči, Banskej Štiavnici, Hornej Štubni, Hornej Tureckej a Sklennom. Celkovo si vyžiadali asi 2400 ľudských životov. Tieto akcie sa odohrávali v prevažnej miere iba vo vnútri povstaleckého územia a na rozdiel od od akcií nacistov nemali systematický charakter ani podporu povstaleckého velenia.

11. novembra partizáni pri Humennom postrieľali 150 maďarských vojnových zajatcov. Pre mnohých iných jednotlivcov či skupiny bolo povstanie príležitosťou na vyrovnávanie účtov alebo kriminálnu činnosť. V ojedinelých prípadoch sa k partizánom pridávali jednotlivci aj z čisto alibistických dôvodov, napríklad pre to, že dúfali, že im budú po vojne odpustené ich trestné činy.

Zneužitie povstania

Po prevzatí moci komunistami začali predstavitelia komunistickej strany systematicky falšovať fakty o povstaní. Neúmerne vyzdvihovali najmä prínos komunistických predstaviteľov odboja, ktorých prezentovali ako hlavných organizátorov a hybnú silu celého povstania. Všeobecne bagatelizovali občiansky odboj a partizánov ako celok priraďovali ku komunistickej strane. Ďalej tiež neúmerne vyzdvihovali rolu partizánov v povstaní, príslušníkov a najmä velenie 1. československej armády na Slovensku označovali za buržoáznych stúpencov exilovej vlády v Londýne, a ich činnosti systematicky prikladali vedľajší význam. I preto je dodnes SNP mnohými považované za komunistické povstanie.

Mapa pamätníkov SNP a obrázky z múzea SNP v Banskej Bystrici

Pamätníky, ktorých úlohou je pripomínať obdobie druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania, sa nachádzajú takmer po celom území Slovenska, no ich najväčšia koncentrácia je práve na miestach niekdajších bojov, či na pietnych miestach popráv a masových hrobov. Celkovo sa už roku 1964 na Slovensku nachádzalo asi 170 monumentálnych diel s tematikou SNP, ich presný počet v súčasnosti nie je známy. Spomedzi cintorínov, viažucich sa na toto obdobie, možno spomenúť pamätník pri Kremničke od Dušana Jurkoviča, ktorý pri jeho tvorbe nadviazal na svoju medzivojnovú činnosť pri tvorbe karpatských náhrobníkov z konca 1. svetovej vojny. Spomedzi ďalších známych pamätníkov figuruje napríklad monument a amfiteáter na Jankovom vŕšku nad Uhrovcom od A. Slatinského, ktorý upúta i svojou rozlohou.

Pomerne známy pamätník sa nachádza tiež na vrchu Zvonica pod Strečnom má pripomínať obete francúzskych partizánov. Významným spomienkovým miestom Slovenského národného povstania je Múzeum SNP v Banskej Bystrici, kde sa každoročne konajú koncom augusta aj oficiálne oslavy.