1. Svetová vojna

Bola to imperialistická vojna medzi dvomi koalíciami kapitalistických veľmocí (centrálnymi mocnosťami a Dohodou) a ich spojencami o novom rozdelení sveta. Bola dôsledkom krajného zostrenia rozporov medzi kapitalistickými mocnosťami v zápase o sféry vplyvu, kolónie, zdroje surovín a odberateľov v období nastupujúceho imperializmu. Najhlbší rozpor sa pri tom vytvoril medzi záujmami GB, najstaršej kapitalistickej veľmoci s najrosziahlejšou koloniálnou ríšou, a Nemecka, ktoré hospodársky predstihlo GB a chcelo na jej úkor rozšíriť svoje dosiaľ obmedzené koloniálne panstvo. Nemecko sa usilovalo o anexiu nových území pri svojich západných, a najmä východných hraniciach, rozšírenie svojho vplyvu na Balkán a do oblasti Blízkeho a Stredného východu a o vybudovanie rozsiahlej koloniálnej ríše v Afrike, čím by dosiahlo postavenie hegemóna v Európe. Vládnuce nemecko-maďarské kruhy v R-U si od víťaznej vojny po boku Nemecka sľubovali predovšetkým upevnenie svojej vnútropolitickej pozície, zastavenie odstredivých tendencií slovanských národov monarchie a získanie ďaľších území na Balkáne. Veľká Británia sa usilovala o porážku Nemecka - svojho hlavného konkurenta na svetových trhoch a hlavne nepriateľa britského koloniálneho impéria – a o rozdelenie Tureckej ríše. Francúzsko chcelo oslabiť postavenie Nemecka v Európe a získať hospodásky významné územia Alsaska-Lotrínska a Sárska. Cieľom cárskeho Ruska bolo vytlačenie nemeckého vplyvu z Turecka, ovládnutie čiernomorských úžin, oslabenie R-U pozícií na Balkáne a eventuálne získanie Haliča. Japonsko sa snažilo rozšíriť svoj vplyv v Číne na úkor Nemecka. USA sledovali predovšetkým záujmy svojich monopolov. Bezprostrednou zámienkou k rozpútaniu vojny sa stal atentát srbských nacionalistov na R-U následníka trónu 28.6.1914 v Sarajeve. 28.7.1914 vyhlásilo R-U vojnu Srbsku. 1.8.1914 vyhlásilo Nemecko vojnu Rusku a 3.8. Francúzsku. 4.8. vypovedala GB vojnu Nemecku, 6.8. R-U Rusku a Srbsko Nemecku. 11.8. vyhlásilo francúzsko a 13.8. GB vojnu R-U. 23.8. vstúpilo do vojny na strane Dohody do vojny aj Japonsko. Nemci, ktorí chceli dosiahnuť bleskového víťazstva nad Francúzskom skôr, než sa zmobilizuje Rusko, vpadli do neutrálneho Belgicka, prinútili F a GB vojská k ústupu a ohrozili Paríž. 5.9. sa rozpútala vojna na Marne. Postup Nemeckých vojsk bol zastavený a pohyblivá vojna sa zmenila na vojnu pozičnú.

K zastaveniu nemeckého postupu dopomohla ruská ofenzíva proti Nemecku vo východnom Pruzsku a proti R-U v Haliči. Zatiaľ, čo nemecká armáda odrazila Ruský útok pri Tannenbergu, R-U vojská boli nútené ustúpiť z vých. Haliča a Bukoviny a Ruská armáda prekročila hranice Uhorska a postúpila až ku Krakovu. 29.10. 1914 vstúpilo do vojny na strane centrálnych mocností Turecko. Vytvorili sa fronty v Zakavkazku, Mezopotámii na vých. hranici Sýrie a Palestíny. Nemecko-rakúska ofenzíva v 1915 prelomila Ruské obranné línie v oblasti Tarnova – Gorlice. Rusko stratilo územie Haliča, Poľska a značné časti Pobaltia, zachovalo si však bojaschopnosť a odrazilo Tureckú ofenzívu v Zakavkazku. 23.5. 1915 vstúpilo do vojny na strane Dohody Taliansko. Na západnom fronte sa udialo mnoho ťažkých bitiek, ktoré však nepriniesli výraznejšie zmeny v línii frontu. V Srbsku bolo R-U najprv porazené a do konca 1914 donútené stiahnuť svoje vojská z celého Srbského územia. Až v priebehu nem- rak ofenzívy proti Srbsku v 1915, kedy sa k centrálnym mocnostiam pripojilo Bulharsko (11.10.) a bola zmarená takzvaná Dardanelská operácia GB a F vojsk, ustúpila na ostrov Korfu. Súčasne R-U jednotky okupovali územie Čiernej Hory a časť Albánska. Dohoda potom upustila od priamich bojových akcií proti Carihradu, pripravovala však otvorenie nového frontu pri Solune a postupne naberala prevahu nad Tureckom v Malej Ázii a v Palestíne. Opakované pokusy nemeckých armád o prelomenie západného frontu, stabilizované od jesene 1914, skončili neúspechom v bitke pri Verdune a na Somme. K nemeckému nezdaru prispela úspešná ruská ofenzíva v Haliči v 1916. 27.8.1916 vstúpilo do vojny po boku dohody Rumunsko. Jeho armáda bola však porazená nemeckými a R-U vojskami a do konca 1916 celé úazemie Rumunska okupovali Centrálne mocnosti. Bezohľadná ponorková vojna, ktorou chcelo Nemecko poraziť britskú námornú blokádu, prispela k vstupu USA do vojny na strane Dohody (6.4.1917), ktorá tým získala ekonomicky významného spojenca. V 1917 zahájili brit. a F vojská na západnom fronte ofenzívu, ktorá však nepriniesla očakávané úspechy. V priebehu vojny postupne narastal odpor širokých más proti imperialistickej vojne. Prejavoval sa väčšinou živelne, lebo väčšina sociálno demokratických strán v rozpore s uzneseniami posledných predvojnových kongresov II. Internacionály, ktorá podporovala vojnovú politiku nacionalistickej buržuázie. Výrazom snáh o sústreďovanie protivojnových síl v sociálnom hnutí sa stali Zimerwalská -1915 a Kientalská konferencia1916.

Revolučné protivojnové hnutie potom vyvrcholilo 1917 v Rusku za Februárovej revoúcie, po ktorej nasledoval faktický rozklad východného frontu, najmä za VOSR, ktorá bola príkladom revolučného východiska z imperialistickej vojny a významne ovpyvnila další priebeh 1. Svetovej. Vláda sovietskeho Ruska vyzvala bojujúce strany k zastaveniu bojov a uzavretiu spravodlivého mieru bez anexií a kontribúcií. Táto výzva bola však vládami imperialistických krajín odmietnutá. Koncom 1917 uzavrela sovietska vláda prímerie s centrálnymi mocnosťami a následne prijala ťažké podmienky Brest-litovského mieru 3.3.1918, aby mohla úspešne bojovať proti zahraničnej intervencii. Pozície dohodových armád na západnom fronte boli v máji 1918 posilené príchodom vojsk USA. 18.7.1918 začali hlavné ofenzívy Dohody na západnom fronte. 17.9. na solúnskom a 24.10 na talianskom fronte po kapitulácii Bulharska 29.9. a Turecka 30.10. sa zrútilo R-U. 31.10 a rozpadlo sa na jednotlivé štáty. 3.11. bolo podpísané v Padove prímerie s R-U , 11.11.1918 v Compiegne s Nemeckom, v ktorom 9.11. vypukla revolúcia. Mierové zmluvy s Nemeckom a jeho spojencami boli potom uzavreté na Parížskej mierovej konferencii 1919 – 20.

1. svetovej vojny sa zúčastnilo 38 štátov, počet mobilizovaných vojakov presiahol 70 mil. mužov, z nich 10 mil. padlo a 20 mil. bolo zranených. Vojnové náklady prekročili 200 mld dolárov. Vojna sa skončila víťazstvom Dohody, rozpadom R-U a tureckej ríše, pádom monarchie v Nemecku, oslobodením množstva národov a vznikom nástupníckych štátov (ČSR, Juhoslávia, Poľsko, Maďarsko, Rakúsko).