Sparťania zvolali peloponézsky kongres, ktorý potom predložil Aténam ultimátum: po prvé – aby vypovedali všetkých Alkmeónovcov (to znamená predovšetkým Perikla), lebo ich predkovia sa prehrešili „kylónskou vraždou“; a po druhé – aby poskytli všetkým spojencom autonómiu (to znamená, aby rozpustili svoj spolok). Ľudový snem ultimátum pochopiteľne odmietol a vojna sa mohla začať. Vojenské sily protivníkov boli spočiatku vyrovnané. Atény mohli okamžite poslať do boja 29 000 ťažkoodencov, 1 200 jazdcov, 1 600 lukostrelcov a primerané pomocné oddiely. Pozemná armáda Sparťanov a ich spojencov bola asi o tretinu silnejšia, Aténčania mali však so svojimi 300 triérami asi dvojnásobnú prevahu na mori. Pritom Atény sa dali výhodne brániť. Chránili ich jednak Themistoklove hradby, potom Dlhé múry, ktoré dal Perikles postaviť ako dve ramená od mesta k prístavu, a napokon Falérsky múr, ktorý kryl ich druhý prístav. V ľudskom potenciáli a materiálových zdrojoch mali Aténčania takisto prevahu. Na niektorých spojencov sa však nemohli spoliehať a dovoz potravín muselo zabezpečovať loďstvo. Finančné zdroje Atén prevyšovali všetky doterajšie meradlá: v štátnej pokladnici mali 16 000 talentov striebra (420 000kg), od spojencov mali dostávať každoročne 600 talentov. Okrem toho mali obrovské rezervy zlata a striebra v chrámových pokladoch. Za týchto okolností neboli vyhliadky Sparťanov práva najlepšie. Spoliehali sa však na prevahu v pozemnej armáde a do útoku ich hnal strach, že pre Atény pracuje čas. Bojové akcie započali Tébania, bývalí perzskí a teraz spartskí spojenci, nočným útokom na Plataje. Ich obrancov premohli, a ktorých nezabili v boji, tých proti všetkým normám gréckeho vojnového práva v zajatí popravili. Tým sa dostatočne pomstili za pomoc, ktorú Platajčania poskytli Aténčanom v bitke pri Maratóne. Nato vpadli Sparťania na čele s kráľom Archidámom do Atiky. Nenarazili na odpor (lebo hlavné aténske sily sa presunuli po mori na Peloponéz), a tak tam vyrúbali olivové stromy a vypálili vinice. Aténčania im zato spustošili pobrežie niektorých spojencov, dobyli Megaru a Aigínu, a kým nastala zima, zablokovali hlavné peloponézske prístavy. Na jar pritiahli Sparťania znovu do Atiky a pokračovali v jej pustošení. Obyvateľstvo pred nimi ušlo do Atén a značne ich preľudnilo. Čoskoro nato sa vrátilo do Atén aj vojsko z Poteidaie, lebo tam vypukla epidémia. Ako sa ukázalo, bol to mor, ktorý vypukol v Núbii či Etiópii, dostal sa do Egypta a Malej Ázie a stadiaľ na grécke ostrovy a pevninu. Aténske loďstvo ho potom prinieslo do prístavu pri Aténach. V Aténach nastala panika, aristokratický prívrženci Sparty žiadali uzavrieť mier, a keď to Perikles odmietol, vyhlásili ho za príčinu všetkých útrap.