l., zvaný Nikiov (podľa jeho iniciátora, vodcu aténskej mierovej strany Níkia), mal platiť 50 rokov. Potvrdzoval predvojnový status quo a neodstraňoval príčiny, ktoré viedli k vojne. Obyvateľstvo, najmä roľnícke, ho privítalo s nadšením, vojvodcovia a vojaci, ktorým sa vojnové remeslo zapáčilo, práve naopak. Spartský veliteľ odmietol v rozpore so zmluvou vydať Aténčanom Amfipolis a aténsky veliteľ Pylos. Keď napriek tomu vojna nevypukla, zaútočili Sparťania na Argos. Lenže Argos bol demokratický štát a Atény ho nenechali bez pomoci. Navyše mu ju poskytli aj demokratické vlády arkádskej Mantineie a Élidy. Sparťania však ich vojská r. 418 p. n. l. v bitke pri Mantinei porazili. Päťdesiatročný mier trval necelé tri roky. V údoliach blaženej Arkádie vzplanul teda znovu požiar vojny a Aténčania ho na svojich lodiach vyviezli na ostrovy Egejského mora a na Sicíliu. Roku 416 p. n. l. sa vylodili na Méle, lebo sa pokúsil ostať neutrálny a po dramatickom rokovaní ho dobyli. Obyvateľstvo zmasakrovali a nahradili svojimi kolonistami. Len, čo sa začali obzerať po novej koristi, prišli do Atén vyslanci zo sicílskych Leontín a Aigesty (Segesty) so žiadosťou o pomoc po expanzii Syrakúz. S Leontínami mali Atény už od roku 433 p. n. l. spojeneckú zmluvu, a tak o smere novej výpravy bolo rozhodnuté. O vplyv na ľud v Aténach sa delili štyria vodcovia: trochu bojazlivý a nedôsledný aristokrat Nikias, úspešný vojak Démosthenes, nezodpovedný Hyperbolos a bohatý aristokrat Alkibiades. Ich pozície boli po Kleónovej smrti vyrovnané, ale čoskoro si získal prevahu Alkibiades. V Aténach bol výborný demokrat a kupoval si priazeň ľudu lichôtkami a peniazmi. Hlavnou jeho osobnou vlastnosťou bola ctižiadostivosť. V Sparte zviedol kráľovi manželku, preto „aby sa jeho potomci stali lakedaimonskými kráľmi“. Nechýbala mu diplomatická obratnosť a odvaha na bojovom poli. Vzbudil túžbu Aténčanov po Sicílii. Sníval o Kartágu a Afrike, Itálii a Peloponéze, a tak nečudo, že Sicília nebola len taký jeho rozmach. Roku 415 p. n. l. vypravili Aténčania napriek Nikiovmu odporu stovku vojnových a nákladných lodí s 5100 ťažkoodencami a 1300 lukostrelcami na Sicíliu. Cestou sa k nim pridali lode spojencov. Za veliteľa výpravy zvolili Alkibiada, vtedy 35 ročného muža, a za jeho spoluveliteľa o dvadsať rokov staršieho Nikia, ktorý túto funkciu prijal len preto, aby sa nepovedalo, že od vojny odrádzal pre svoju zbabelosť. Aténska armáda pristála v spojeneckom Régiu, jej vodcovia získali na svoju stranu Katanu a nadviazali styk so syrakúzskymi demokratmi.