Alexander bol po prehratej Krymskej vojne a množiacej sa nespokojnosti v krajine nútený zrušiť nevoľníctvo (1861).Zásahu Ruska, v prípadnej vojne s Rakúskom, sa Bismarck neobával. Viedol proruskú politiku. Napokon aj pruskí králi boli s ruským panovníckym dvorom pokrvne spriaznení. Na druhej strane Rakúsko a Rusko boli vzájomne nepriateľsky naladení. Mali spoločné záujmy na Balkánskom poloostrove. (Wilhelm II. sa v roku 1914 prerátal, keď podobne ako Bismarck očakával od Ruska neutralitu, doslova povedal : “ Cár sa nikdy nebude zastávať kráľovrahov.”) Osmanská ríša, aj keď bola rozľahlá a po Krymskej vojne sa navonok zdala byť silná, bola značne oslabená. Bola najmä vnútorne slabá, aj preto, že v nej chýbali reformy, podobne ako v RuskuZvonka ju oslabovala situácia na “zadnom dvore. Európy”, teda na Balkánskom poloostrove. Podmanené národy vyslovovali čoraz hlasnejšie svoj ostrý nesúhlas s tureckou nadvládou a agresiou.


V roku 1804 sa vzbúrili Srbi, dobyli Belehrad a založili “Srbský štát”,ktorý v roku 1813 opätovne podľahol tureckému útoku. V roku 1821 vypuklo povstanie v Grécku. “… nemôžeme trpne znášať jarmo Osmanskej vlády … , ktorá nedopraje sluchu rozumu a nepozná iný zákon ako svoju vôľu. … Po tomto predlžovanom otroctve sme sa rozhodli chopiť zbrane, aby sme zachránili seba a svoju krajinu pred strašnou tyraniou… ”. V armáde povstalcov bojovali dobrovoľníci z mnohých krajín. Grécko požiadalo Anglicko o pomoc v boji a to spolu s Francúzskom a Ruskom vojensky vystúpilo proti Turkom. Osmanský sultán však ako spojenca získal egyptského pašu. V rozhodujúcej bitke pri Navarine (1827) spojená anglicko - francúzsko - ruská flotila porazila spojené osmansko - egyptské vojská. V roku 1830 európske štáty uznali Grécko ako nezávislý štát.


Osmanská ríša už bola neschopná ovplyvňovať vnútropolitický vývoj v Európe, prvoradým záujmom sultána bolo udržať sféru vplyvu Osmanov na Balkánskom poloostrove a udržať Osmanskú ríšu vnútorne jednotnú.

Anglicko v 19. storočí sústredilo svoj záujem na kolónie. Upevňovalo si svoju nadvládu v Indii a aj v ostatných dŕžavách. Tu narazilo na záujmy Francúzska a kráľovná Viktória mala plné ruky práce s diplomatickou vojnou s Francúzskom. Táto vzájomná rivalita európskych mocností odvracala ich pozornosť od Pruska. Bismarck sa teda neobával anglického zásahu vo vojne. (Podobne ako s Ruskom, aj tu v roku 1914 Wilhelma II. prekvapilo Anglicko svojim vstupom do 1. svetovej vojny. Cisár bol zničený, prešla ho myšlienka na ľahké víťazstvo.