Krymská vojna

Situácia v Rusku bola od situácie v Európe značne odlišná. Rusko nezasiahol revolučný prúd udalostí, ako ostatnú Európu v roku 1848. Dôstojníci a vojaci, ktorí slúžili v cárskej armáde počas napoleonských vojen, a ktorí videli rozdiel medzi zaostalým Ruskom a napredujúcimi krajinami Európy nielen v armáde, ale aj v životnej úrovni miestnych obyvateľov si uvedomovali, že Rusko potrebuje reformy. Smrť cára Alexandra I. (1801-1825) využila skupina mladých dôstojníkov - tzv. “dekabristov” (rus. dekabr - december ; decembrové povstanie) na povstanie, ktoré nový cár Mikuláš I. (1825-1855) kruto potlačil. Doslova povedal: “Na prahu Ruska je revolúcia, ale prisahám, že neprenikne doň, kým budem žiť!”. Týchto slov sa dôsledne držal a spolu so spojencami vystupoval ako “žandár Európy”. V roku 1831 spolu s pruským kráľom Fridrichom Wilhelmom III. (1797-1840), s ktorým si veľmi dobre rozumel, zabránil povstaniu v Poľsku. Napísal mu dokonca list, v ktorom, pretože prestal vkladať nádeje do Rakúska, píše: “ Milí priateľu, zachráň Nemecko !”. V roku 1849 poskytol mladému a neskúsenému Františkovi Jozefovi I. (1848-1916) vojsko, aby potlačil revolúciu v Uhorsku. Rusku už Katarína II. Veľká (1762-1796) zaistila prístup k Čiernemu moru, ale cár Mikuláš I. sa pokúsil zájsť ešte ďalej, a to na úkor Osmanskej ríše. Išlo mu o strategicky postavené úžiny Bospor a Dardanely. Vedel totiž, že ich obsadením by získal prístup k Stredozemnému moru, a teda aj ku kolóniám, čo však nechceli pripustiť európske mocnosti (najmä Anglicko s Francúzskom, ktoré mali záujmy na Blízkom Východe a v severnej Afrike). Preto sa vo vojne, ktorú Rusko proti Osmanskej ríši vyprovokovalo, postavili na jej stranu. Na jednej strane teda stálo Rusko a na strane druhej mohutný spojenecký blok Osmanskej ríše, Anglicka, Francúzska a Sardínie. Napriek tomu, že Rakúsko otvorene vojensky na strane spojencov nevystúpilo, “špekulovalo” nad získaním kniežatstiev Moldavska a Valašska. Tieto snahy získať územia neviedli vôbec k ničomu. Rakúsko si trvale znepriatelilo Rusko a na mierovom kongrese muselo obe kniežatstvá odstúpiť, tie sa neskôr zjednotili (1862) a vytvorili Rumunsko.Pretože sa spojenci vylodili napolostrove Krym, vojna dostala názov “Krymská” a trvala tri roky (1853-1856). Jej konca sa Mikuláš I. nedožil, mierovú zmluvu podpísal Alexander II. (1855-1881).

Alexander bol po prehratej Krymskej vojne a množiacej sa nespokojnosti v krajine nútený zrušiť nevoľníctvo (1861).Zásahu Ruska, v prípadnej vojne s Rakúskom, sa Bismarck neobával. Viedol proruskú politiku. Napokon aj pruskí králi boli s ruským panovníckym dvorom pokrvne spriaznení. Na druhej strane Rakúsko a Rusko boli vzájomne nepriateľsky naladení. Mali spoločné záujmy na Balkánskom poloostrove. (Wilhelm II. sa v roku 1914 prerátal, keď podobne ako Bismarck očakával od Ruska neutralitu, doslova povedal : “ Cár sa nikdy nebude zastávať kráľovrahov.”) Osmanská ríša, aj keď bola rozľahlá a po Krymskej vojne sa navonok zdala byť silná, bola značne oslabená. Bola najmä vnútorne slabá, aj preto, že v nej chýbali reformy, podobne ako v RuskuZvonka ju oslabovala situácia na “zadnom dvore. Európy”, teda na Balkánskom poloostrove. Podmanené národy vyslovovali čoraz hlasnejšie svoj ostrý nesúhlas s tureckou nadvládou a agresiou.


V roku 1804 sa vzbúrili Srbi, dobyli Belehrad a založili “Srbský štát”,ktorý v roku 1813 opätovne podľahol tureckému útoku. V roku 1821 vypuklo povstanie v Grécku. “… nemôžeme trpne znášať jarmo Osmanskej vlády … , ktorá nedopraje sluchu rozumu a nepozná iný zákon ako svoju vôľu. … Po tomto predlžovanom otroctve sme sa rozhodli chopiť zbrane, aby sme zachránili seba a svoju krajinu pred strašnou tyraniou… ”. V armáde povstalcov bojovali dobrovoľníci z mnohých krajín. Grécko požiadalo Anglicko o pomoc v boji a to spolu s Francúzskom a Ruskom vojensky vystúpilo proti Turkom. Osmanský sultán však ako spojenca získal egyptského pašu. V rozhodujúcej bitke pri Navarine (1827) spojená anglicko - francúzsko - ruská flotila porazila spojené osmansko - egyptské vojská. V roku 1830 európske štáty uznali Grécko ako nezávislý štát.


Osmanská ríša už bola neschopná ovplyvňovať vnútropolitický vývoj v Európe, prvoradým záujmom sultána bolo udržať sféru vplyvu Osmanov na Balkánskom poloostrove a udržať Osmanskú ríšu vnútorne jednotnú.

Anglicko v 19. storočí sústredilo svoj záujem na kolónie. Upevňovalo si svoju nadvládu v Indii a aj v ostatných dŕžavách. Tu narazilo na záujmy Francúzska a kráľovná Viktória mala plné ruky práce s diplomatickou vojnou s Francúzskom. Táto vzájomná rivalita európskych mocností odvracala ich pozornosť od Pruska. Bismarck sa teda neobával anglického zásahu vo vojne. (Podobne ako s Ruskom, aj tu v roku 1914 Wilhelma II. prekvapilo Anglicko svojim vstupom do 1. svetovej vojny. Cisár bol zničený, prešla ho myšlienka na ľahké víťazstvo.

Povedal :“ Zaplietli sme sa do osídiel britských podliakov.”)


Portugalské a Španielske kráľovstvo mali tiež záujem o kolónie a od diania v Európe boli dištancované, podobne ako Švédsko, ku ktorému patrlo od roku 1814 aj Nórsko, pôvodne Dánske územie, ktoré ho stratilo po napoleonských vojnách.