Česká politika pred 1. svetovou vojnou

Biela hora bola nielen počiatkom „konca českej samostatnosti“, ale aj významným zlo-mom v kultúrnom vývoji českého národa. Český národ bol zbavený svojej politickej elity, prestal existovať tvz. politický národ. Časť šľachty musela opustiť svoje zeme a druhá časť sa musela prispôsobiť a podrobiť Habsburgovcom. Taktiež emigrovala inteligencia (J. A. Ko-menský), zbytok sa prispôsobil. Český jazyk bol nahradený nemčinou a po česky rozprávali už len ľudia v 18. storočí. V období národného obrodenia vznikol český národ znova. Preto prvoradou úlohou bolo vytvorenie tvz. politického národa, t.j. vodcovských vrstiev. Ako prvá sa tejto úlohy ujala inteligencia. V 1. fáze išlo o vytvorenie jazyka a národnej ideológie. Hlavnými predstaviteľmi národnej ideológie boli J. Palacký a K. Havlíček. Národnou ideoló-giou sa stal tvz. austroslavizmus. Malé národy v tejto situácii nemali nádej nielen na samo-statnosť, ale aj na udržanie existencie, preto sa museli združovať do väčších štátnych celkov. V revolučnom roku – 1848 český liberáli bezvýhradne podporovali Habsburgovcov, ktorý boli najväčšou prekážkou revolučne demokratických v strednej Európe. Druhým rysom aus-troslavizmu bola viera v možnosť využiť početný prevahy a s ich pomocou ríšu „preslovan-šťiť“. Česi ako najvyspelejší národ mali v rakúskej monarchii poprednú rolu. Jazykové pojatie národa pokladalo jazyk za najhlavnejší znak. Nemci, ktorý žili v Čechách boli iba menšinou, hoci sa stali za dlhé roky rovnoprávnymi spolutvorcami materiálnych a duchovných hodnôt. Protinemecký charakter českého nacionalizmu, ale i nemecký nacionalizmus bol proti-čes-ký a to zaťažilo dohodu o spolužití oboch národov. Fedralizmus podľa Palackého zvlášt-neho druhu mal byť základným východiskom prestavby ríše. Predstaviteľmi českej politiky boli český liberály, ktorý sa v 70.-tych rokoch rozdelili na Staročeskú a mladočeskú stranu. Staročesi boli slabí a preto spolupracovali s českou šľachtou. Mladočesi predstavovali novú generáciu českých politikov. Tí sa zasa opierali o českú buržoáziu, o stredné vrstvy ale i o roľníctvo. Spoluprácu so šľachtou považovali za zbytočnú. Mladočesi sa líšili od staročechov aj v prístupe k Nemecku. Slabosti motivovali k tomu, že sa síce usilovala o zvláštne postavenie českých zemí – po dualizme napr. v tvz. Fundamentálkach o akýsi trializmus, ale napriek tomu sa snažila o dohodu s Nemcami, zvlášť v jazykových otázkach. Nakoniec súhlasili aj s rozdelením čiech na dve časti – tvz. Punktácie.

Mladočesi odmietali dodhodu s Nemcami. Česko – Nemecký problém sa stal jednou z najzávážnejších otázok Predlitavska. No neskôr sa začal český národ politicky štiepiť. Vznikli dve strany: Sociálna a Agrárna strana. V 90.-tych rokoch sa ustanovili aj radikálne nacionálne strany. V českom živote zohral dôležitú úlohu aj T. G. Masaryk. Na začiatku 20. storočia sa česká spoločnosť delia na tri zoskupenia: Konzervatívny blok – katolícke strany, ktoré si želali zmenu nastávajúcichpolotických pomerov. Ďalej to boli české buržoázne strany, ktoré sa ďalej delili na nacionalistickú, pozitivistickú a radikálnu. Do tretej skupiny patrili sociálno demokratické, ktoré reprezentovali väčšinu robotníckej triedy. V politickom živote katolícke strany nemali veľkú váhu. Tá bola ovplyvnená buržoáznym blokom a sociálnou demokraciou. Buržoázny tábor uplatňoval tvz. Pozitívnu politiku, ich protipólom bol radikalizmus. Pozitívna politika vychádzala z nerušenej a dlhodobej existencie Habsburskej monarchie, v ich rámci chcela zabezpečiť čechom patričné miesto.Cesta k tomuto cieľu nemala viesť cez zmenu ústavy, tobôžnie dobytím monarchie „zvnútra“. Ich cieľom bola účasť vo vláde, odkiaľ by mohli posilňovať svoje pozície. Toto sa im najviac darili, keď bol ministrom financií jedn z tvorcov tejto politiky – J. Kaizl. V roku 1905 A. Rašín, vodca mladočechov, vysvetlil podstatu tejto politiky tak, že cieľom bolo „podmaniť si Rakúsko v jeho dnešnom zložení, dočasnej politickej moci a prevahy v tomto štáte“ a to prostredníctvom byrokracie a za „tichého súhlasu koruny“. Podobne sa vyjadril aj ďalší predstaviteľ K. Kramář, ktorý videl koreň prehier „v prázdnom staropráničení“. Chcel aby česi neprichádzali do Viedne len ako sluhovia, ale uplatnilimsa v najvyšších úradnývh postoch. V rámvi tejto pozitívnej politiky sa pozabudlo na otázku Česko – Nemeckých vsťahov. Omnoho viac sa zdôrazňovala otázka češtiny ako vnútorného jazyka a žiadali jazykovú rovnoprávnosť.