História Bratislavy

1189 Bratislavský križiaci

Fantáziu stredovekých ľudí neprestajne vzrušovala predstava križiackych výprav, ktoré by oslobodili Kristov údajný hrob z moci Saracénov. Dvanáste a trináste je svedkom takýchto podujatí. Uvádzali do varu takmer celú Európu. Pápež vyzýval svetských vladárov do boja proti ,,neveriacim“ z času načas sa potom uskutočnila križiacka výprava. Pravda, popri túžbe oslobodiť boží hrob hrali pri organizovaní takýchto výprav významnú úlohu aj záujmy až priveľmi svetské: nádej na veľkú korisť a na ovládnutie trhu s drahocennými koreninami.

Pred Veľkou nocou v roku 1189 prišli do Bratislavy kazatelia a verbovači na novú križiacku výpravu, aby obyvateľom mesta oznámili veľkú novinu: ešte pred začiatkom leta vypraví sa cisár Svätej rímskej ríše nemeckej Fridrich Barbarossa čiže Ryšavý, a nespočetným vojskom proti neveriacim. Cisár tak spĺňa sľub, ktorým si pri uzavretí kostnického mieru uzmieril pápeža Klementa III. Nech teda bohabojní kresťania využijú príležitosť a pripoja sa k cisárovmu vojsku.

Koncom mája sa Bratislava zmenila na nepoznanie. Barbarossa do Bratislavy zavítal s obrovským a nádherným sprievodom. Najvznešenejšia časť sprievodu – cisár Fridrich, najpoprednejší hodnostári a Fridrichovi synovia Henrich a fridrich sa ubytovali na hrade. Ostatní sa utáborili na druhom brehu Dunaja, v dnešnej Petržalke.
Trvalo niekoľko dní, kým sa tam zhromaždilo celé cisárovo vojsko, spolu 150 000 bojovníkov. Vojsko obsadilo celé podhradie i susednú obec Széplak (Nemci ju nazývajú Schöndorf). Vojsko sa chystalo na boj proti sultánovi Saladinovi. Na turíčne sviatky, 28. mája 1189, udalosť vyvrcholila: cisár Fridrich korunoval svojho syna Henricha a majetok rozdelil medzi ostatných synov. S Fridrichovým vojskom odišli aj ľudia z okolia Bratislavy, najmä zo Žitného ostrova. Barbarossova križiacka výprava sa napokon skončila porážkou a tak väčšina Bratislavčanov svoj domov už nikdy neuvidela.

1241 Tatári odchádzajú sklamaní

Návštevy kráľov si Bratislavčania vždy vysoko cenili. Panovníci veľkomyseľne dávali mešťanom niečo, čo ich veľa nestálo: rozličné výhody a privilégiá. S kráľom prichádzal do Bratislavy vždy veľký sprievod, a to znamenalo pre vinohradníkov a obchodníkov podstatné zvýšenie tržby. V tomto čase, t. j. v polovici 13. storočia, začína vedľa podhradia vznikať smerom na východ nová osada, ktorá sa stala jadrom budúceho mesta. V osudný rok 1241, keď prišiel do Bratislavy kráľ Belo IV., obyvatelia hradu a podhradia sa jeho návšteve nepotešili. Nebola to návšteva, ale bezhlavý útek pred Tatármi. Tatárska armáda sa valila na západ a sever, všetko kynožila a ničila, zanechávajúc za sebou len kopy mŕtvol a dotla vypálenú krajinu. Ľudí v Bratislave sa zmocnila hrôza a bezradnosť. Veľké zástupy utečencov sa valili na západ a kto nemal na čom ujsť, odišiel aspoň do hory. Ľudia si tam kopali jamy, aby sa v nich skryli.

Kráľ zachraňoval, čo mohol. Najviac mu záležalo na telesných pozostatkoch svätého Štefana, uložené v Stoličnom Belehrade. Vzal jeho mŕtvolu a korunovačné klenoty a vypravil sa s nimi na juh k moru, do Splitu. Kráľ Belo IV. v Splite ale dlho neostal, ale vybral sa so svojím sprievodom do Bratislavy . Obyvatelia hradu a podhradia sa voči nemu zatvrdili. Občan a zároveň mešťan Bratislavy Woch daroval Belovi IV. peniaze a kone na cestu do Rakúska. Preňho to bol dobrý obchod, lebo za pomoc mu kráľ daroval hrad Šintavu a pozemky na okolí Bratislavy.

Odrazu boli Tatári pred Bratislavou . Išli naprieč horou a húštinami. Tak mohli potom v noci ľahko prekvapiť spiacich obyvateľov. Pravda, len obyvateľov neopevnených obcí, akými boli pred Bratislavou Lamač a Schöndorf, ktoré Tatári celkom vypálili. Potom začali útočiť na podhradie a hrad.

Niektorí Tatári bojovali kopijou alebo sekerou namiesto šable. No všetky tieto zbrane osvedčovali sa len v boji chlapa proti chlapovi, ale nestačili na pevné hradby, ktoré chránili hrad a podhradie. Tatári museli teda odísť bez úspechu.

1261 Kráľovská svadba

Bratislavčania rýchlo zabudli na tatársky vpád. Veď napokon doplatili na to len predmestia a okolité obce. Preto, keď sa o dvadsať rokov uhorský kráľ Belo IV. znovu prišiel do Bratislavy , mesto si ho uctilo. V októbri 1261 prišiel do Bratislavy ako vladár, ktorý upevňuje základy svojej moci štátnickým činom :svadbou. Vydával svoju vnučku za českého kráľa Přemysla Otakara II. Na pamäť Přemyslovej slávnej svadby pomenoval ľud kaplnku dómu, v ktorej sa odbavovali cirkevné sobášne obrady. Rudolf Habsburský sa stal Otakarovým odporcom a nepriateľom.

Medzi Přemyslom a Rudolfom Habsburským vznikla vojna, ktorá vyvrcholila bojom na Moravskom poli 26. augusta 1278. Boj sa skončil porážkou českého vojska a a kráľovou smrťou. Po smrti Přemysla Otakara II. vzniká v Bratislave na oslavu tejto smutnej udalosti (z hľadiska Rudolfa Habsburského to bola radostná udalosť) nová významná budova: Františkánsky kostol a kláštor.

1526 Panovačná kráľovská vdova

Začiatkom leta 1526 prišla do Bratislavy poplašná správa, že turecký sultán Soliman II. sa vypravil proti Uhorsku s obrovskou armádou v počte 100 000 chlapov a 300 kanónov. Krajina sa chystala na vojnu. Mladý, dvatsaťjedenročný kráľ Ľudovít II. zhromažďoval vojsko. Podarilo sa mu vystrojiť armádu iba v sile 30 000 vojakov. Proti trojnásobnej prevahe Turkov však neobstála. Keď sa 29. augusta 1526 obe vojská stretli v krvavom boji pri Moháči, Turci uhorské vojsko doslovne rozdrvili. Kráľ Ľudovít II. sa chcel po nešťastnom boji zachrániť. Lenže jeho kôň sa pri brodení močaristým potôčikom potkol a strmhlav padol do bahna, pochovajúc pred sebou mladého kráľa. Kým ho sprievodcovia vyslobodili, kráľ bol mŕtvy. Na bojisku zahynulo asi 20 000 uhorských vojakov a veľká časť kráľovského sprievodu. Sultán Soliman dal surovo povraždiť aj 4000 vojakov, ktorí sa po nešťastnom boji Turkom vzdali.

Najväčšia panika zavládla v Budíne, lebo nikto nepochyboval o tom, že Soliman bude chcieť čo najskôr zaujať hlavné mesto krajiny. Tisíc ľudí sa chystalo na útok smerom do Bratislavy. Pomerne najlepšie sa cestovalo Bratislavy mladej ovdovenej kráľovnej Márii. Kráľovná prišla do Bratislavy na čele veľmi honosného sprievodu, ktorého členmi boli pápežský Nuncius Burgio, vesprémsky biskup Szalaházy, správca kráľovského majetku Thurzo, župan Bornemisza a kancelár Oláh. Okrem toho služobníctvo a 50 ozbrojených vojakov.

Kráľovná bývala na Hlavnom námestí (pred radnicou), lebo pán bratislavského hradu ju nechcel ubytovať na hrade, pretože tam mal uschované všetky kráľovské poklady. V Bornemizsovej zásielke bolo 560 pozlátených strieborných čaší, krčahov a džbánov, drahocenné kostolné zlaté kalichy, stolné náčinie, šperky s diamantmi, perlami a rubínmi, drahokamami zdobené sedlá, zrkadlá, svietniky, ozdobné predmety z rýdzeho zlata, reťaze a iné cennosti.

Prvým verejným prejavom Máriinej kráľovskej moci bola listina, vydaná 9. októbra 1526, ktorou sa bratislavským židom nariaďuje vysťahovať z mesta. Predtým sa len raz museli židia z Bratislavy naozaj vysťahovať, a to za Ľudovíta I. roku 1360, ale už v roku 1308 sa mohli vrátiť. Mária chcela dosadiť na trón svojho brata Ferdinanda Habsburského. Za výdatnej diplomatickej činnosti Máriinej vytvorila sa na sneme taká atmosféra, že 17. decembra vyhlásili Zápoľského zvolenie na sneme v Stoličnom Belehrade za neplatné a zvolili si kráľa Ferdinanda.1563 Prvá bratislavská korunovácia

Oficiálne sa Bratislava stala hlavným, teda aj korunovačným mestom krajiny v roku 1535. Prvá korunovácia bola v bratislavskom dóme až v roku 1563, kde korunovali Maximiliána Ferdinanda I. Veľká časť kráľovského sprievodu prišla do Bratislavy už týždeň pred korunovaním. Cisár Ferdinand I. prišiel do mesta 1. septembra z Viedne. Večer po korunovácii pri slávnostnom ohňostroji vznikol požiar, ktorý si vyžiadal niekoľko životov. Do roku 1830 korunovali v bratislavskom dóme 8 kráľovien a 11 kráľov. Všetci boli z habsburského rodu.

1679 Čierna smrť

Najväčšou katastrofou ľudí v minulosti boli vojny a mor. V stredoveku morová nákaza niekoľko ráz postihla Európu a vyžiadala si desiatky miliónov obetí. Niekoľko ráz navštívila „čierna smrť“ aj Bratislavu. Čiernou smrťou sa táto choroba ľudovo nazývala preto, lebo sa prejavovala naskočením čiernych pľuzgierov na tele. Najhoršie následky pre Bratislavu mal mor v roku 1679. Očitý svedok, ktorý túto chorobu prežil, bol lekár Karl Rayger starší.

Nakazených touto epidémiou odvážali najprv do nemocnice na Dunajskej ulici. Ale keďže nemocnica onedlho nestačila pre všetkých, vystavali v jeho blízkosti drevené domy. Mŕtvych odvážali na cintorín bez rakvy a hádzali ich do spoločného hrobu. Denne umieralo vyše sto ľudí. Šľachta a činovníci kráľovských úradov hneď po vypuknutí epidémie odišli z mesta.

Liek proti chorobe neexistoval a Bratislava sa začínala podobať vymretému mestu. Všade sa ozýval len plač a nárek. Domy, v ktorých niekto ochorel na mor, označila morová služba dvojitým bielym krížom. Obyvatelia týchto domov mali štyridsaťdňovú karanténu. V kostoloch sa nekonali bohoslužby, školy boli zavreté a do krčiem mali prístup len cezpoľní. Peniaze, ktorými sa platilo, umývali v octe.

Keď v druhej polovici novembra nastali chladnejšie dni, nákaza zmizla. Mor si vyžiadal vyše 12 000 ľudských obetí. Z toho mesto malo v tom čase sotva 25 000 obyvateľov. Na znak vďaky za zažehnanie moru dalo mesto vybudovať kaplnku na Kalvárii.

1783 Prešporské noviny

Dňa 1. júla v roku 1783 mestský úradník Daniel Tállay začal vydávať Prešporské noviny. Názov jeho novín bol doslovným prekladom názvu nemeckých novín Presseburger Zeitung, ktoré od roku 1764 vydával mestský senátor Karl Gottbieb Windisch a tlačil „slovodný tlačiar“ Michael Landerer. Všetky noviny mali spoločný cieľ: informovať svojich čitateľov o významných udalostiach v krajine a vo svete.

Prešporské noviny vychádzali dva razy týždenne, v utorok a piatok. Mali iba 40 až 50 predplatiteľov a vydavateľ na nich istotne nezarábal. Vydávali sa až do roku 1787. Prinášali hlavne správy o vojnách, informácie z kráľovského dvora a rozličné zaujímavostiz Bratislavy i zo sveta. Ich redaktormi boli postupne Štefan Leška, Ján Vyskydenský a Ján Šinkovic. Aj pri svojich nedostatkoch získali si Prešporské noviny v bratislavskom kultúrnom živote čestné miesto.

1800 Mesto v plameňoch

V mestských príbytkoch sa svietilo sviečkami, olejovými kahancami a zapaľovalo sa kresadlami, z ktorých požiar vznikol veľmi ľahko. Požiar 26. augusta 1798 zničil 32 domov a veľké zásoby palivového dreva a sena. Ďalšia pohroma postihla mesto 18. júla 1800. Popoludní vypukol požiar v istom dome na Michalskej ulici. Fúkal prudký vietor, takže oheň sa šíril rýchlo. Zdalo sa, že celé mesto zhorí na popol. Napokon sa predsa podarilo požiar uhasiť. Zatiaľ však zničil 102 domov a škoda sa vyšplhala na dva milióny zlatých. Požiar si vyžiadal aj dve obete na ľudských životoch.

1805 Bratislavský mier

V Primaciálnom paláci je pod skleným príchlopom uložené pero (husie brko so zlatým hrotom), ktorým tu 27. decembra 1805 francúzsky minister zahraničia Talleyrand a za Rakúsko knieža Lichtenstein podpísali tzv. bratislavský mier. Tým sa, aspoň dočasne, skončila vojna medzi Francúzskom a Rakúskom, ktorú vyvolal Napoleon Bonaparte.

Koncom novembra obsadilo Bratislavu asi 9 000 Francúzov pod velením generála Gaudina. Na šťastie, prevažná časť francúzskeho vojska Bratislavu o dva dni opustila a stiahla sa k rieke Morave. Rakúsky cisár František I. začal totiž s Napoleonom rokovať o prímerí a o uzavretí mieru. Rokovanie malo úspech a Bratislava sa dostala do dejín ako mesto, v ktorom uzavreli bratislavský mier.

1891 Nový most

Nový most odovzdali do prevádzky na Nový rok 1891. Na slávnostnom otvorení mosta sa zúčastnil aj cisár František Jozef I. Prvý most povolil Bratislavčanom vybudovať kráľ Žigmund v roku 1430. Z oboch krajov Dunaja bol na drevených stĺpoch. O niekoľko rokov ho ale odniesli ľadové kryhy, takže bolo treba stavať nový most, ktorý Bratislavčania vystavali v roku 1473.

Pomerne najtrvácnejší bol pontónový most, ktorý zhotovili v roku 1825 na rozkaz cisára Františka I. Slúžil až do roku 1891. Mestská rada v roku 1877 sa rozhodla dať postaviť veľký železný most. Stavali ho tri roky a stál 1 780 000 zlatých. Bol 460 metrov dlhý a jeho stred tvoril oblúk. Slúžil svojmu poslaniu až do apríla 1945. Vtedy ho nemeckí nacisti vyhodili do povetria.

1919 Ani Pozsony ani Pressburg – Bratislava

Československé vojsko, ktoré obsadzovalo územie Slovenska, sa zastavilo pri Devínskej Novej Vsi a tam utvorilo demarkačnú čiaru. Veliteľom československého vojska na území Slovenska sa stal taliansky generál Piccione, ktorý delegácii mesta Bratislavy 30. decembra 1918 oznámil, že mesto 1. januára 1919 obsadia československé a talianske vojenské jednotky. Ešte v poslednej chvíli, keď už hlavnú stanicu malo v rukách československé vojsko, na Nový rok o 16-hodine , sa pokúšali predstavitelia Bratislavy na porade s talianskym veliteľom obsadenie Bratislavy odvrátiť.

Ale večer 1. januára 1919 prišlo československé vojsko do mesta a Bratislava sa stala súčasťou Československej republiky.

Zdroje:

Ľudo Zúbek – Moja Bratislava -