Afrodita-bohyňa lásky a krásy
Apollón-boh svetla a tanca
Dionýzos-boh vína a dobrej nálady
Artemis-bohyňa lovu a mesiaca
Hefaistos-boh ohňa a kováčstva
Héra-Diova manželka a ochrankyňa rodinného krbu a vydaných žien
Estia-bohyňa rodinnej pohody
Askipilos-boh lekárstva
Dimitra-bohyňa poľnohospodárstva
Panas-boh lesov a ochranca pastierov
Priapos-boh plodnosti
Themis-bohyňa spravodlivosti
Eris-bohyňa sváru

V starovekom grécku sa rozvíjalo umenie, kultúra a vzikla v ňom filozofia. Medzi najdôležitejších básnikov patrili Aischylos, Sofokles, Euripides a Aristofanes, dejepisectvom sa zaoberali Herodotos (gréckoperzské vojny), Tukydides (pelopónezska vojna) a Xenofón(po peloponézskej vojne). Medzi najuznávanejších filozofov patria Sokrates, Platón a Aristoteles.


Rím

V rokoch 1200 - 800 pred n. l. bol osídľovaný Apeninský polostrov. K pôvodným obyvateľom prišli kmene Italikov (napr. Latinovia), obyvatelia z Balkánu (Ilýri, Venéti) a z Grécka a Etruskovia, ktorí tu založili prvé osady a mestské štáty. Pôvod Etruskov nepoznáme. Boli to poľnohospodári a remeselníci, v ich mestských štátoch vládol kráľ a aristokracia. Roku 540 získali za pomoci Kartága od Grékov Sardíniu. V 5. storočí osídlili severné oblasti Kelti.

Rímske kráľovstvo (753-510 pnl)

Jedným z etruských miest bol i Rím. Podľa povesti ho však založili bratia Romulus a Rémus odchovaní vlčicou roku 753 pred n. l. Na čele Rímskeho mestského štátu bol etruský kráľ a senát zložený z aristokracie. Obyvateľstvo sa delilo na patricijov (plnoprávni, domorodci, ktorí mohli zastávať úrady) a plebejcov (roľníci, remeselníci, prisťahovalci; neplnoprávni - nemohli zastávať štátne úrady). Kráľ Servius Túlius uskutočnil spoločenskú reformu a posledný kráľ Tarquinius Superbus bol roku 510 odvolaný, vyhnaný a začala republika.

Rímska republika (510 - 27 pnl.)

Na čele republiky boli dvaja konzuli volení na jeden rok počas mieru alebo diktátor volený na pol roka počas vojny. Na správe sa podieľali i vysokí úradníci, senát a občiansky snem - centurijné zhromaždenie. K vysokým úradníkom patrili prétori (sudcovia), kvestori (hospodári), liktori (radcovia konzulov), edilovia (udrž. poriadku) a cenzori (spisovali majetok a zaraďovali občanov do tried). Plebejci chceli dostať politické práva, preto sa zhromaždili a volili si zástupcov - Tribúnov ľudu. Tí dostali právo veta - nesúhlasu s prijatým zákonom. Niekoľkokrát sa Plebejci vzbúrili, opustili Rím (tzv. secesie) a o niekoľko storočí boli s patricijmi zrovnoprávnení. Vplyvnú moc získala nobilita - skupina najbohatších.

Rimania mali ambíciu ovládnuť celú Itáliu. Vojny začali roku 500 a Itália bola ovládnutá roku 265. Vytvoril sa tak centralizovaný štát. Potom, čo chceli Rimania získať Sicíliu, ktorú spravovalo Kartágo, vznikli púnske vojny. Hoci Rimania boli lepší na súši a Kartáginci na mori, v prvej vojne (264-241) získali Rimania Sicíliu, ktorá sa stala ich prvou provinciou. Druhú púnsku vojnu (218 - 202) začal Kartáginský veliteľ Hanibal útokom na Hispániu, kde boli rímski spojenci. Hanibal ju získal a tiahol na Rím. Roku 216 vyhral bitku pri Kanách a roku 212 obkľúčil Rím. Kým otáľal, Rimania na čele so Scipiom zorganizoval vojsko v Hispánii a porazil Kartágo v meste Zama. Rimania takto získali Hispániu. A v tretej púnskej vojne (149-146) Rimania zničili a podmanili si Kartágo.

Hneď potom Rím dobýjal ďalšie územia, predovšetkým v Grécku a juhozápadnej Ázii. Dobyté územia sa nazývali provincie a mali svojich správcov. Pôda bola odovzdávaná osadníkom, ktorí rýchlo bohatli. Provincie boli zdrojom lacného obilia a otrokov.

Táto expanzia však zapríčinila krízu v samotnom Ríme. V Itálii sa prehlboval rozdiel medzi bohatými a chudobnými, pôda ostala neobrobená a roľníci museli bojovať. Vznikali bezzemkovia. Bratia Gracchovci, tribúni ľudu, chceli pôdu prerozdeliť pre všetkých. Za to boli obaja zabití. Situácia sa zmenila až vtedy, keď vzniklo žoldnierske vojsko. Kruto sa zaobchádzalo s otrokmi, ktorých Rimania lacno získavali z provincií. Osobitnú skupinu tvorili gladiátori , ktorí bojovali na zábavu Rimanov (napr. v Koloseu). Otroci sa vzbúrili, najväčšia vzbura bolo Spartakovo povstanie (73-71), do ktorého sa zapojilo 500 000 otrokov. Rímska armáda ich však porazila a cestu Via appia z mesta Capuy (na juhu) do Ríma lemovalo 6000 ukrižovaných otrokov. Koncom 2. a začiatkom 1. storočia začali v Ríme vznikať občianske vojny. Ich príčinami bola nerovnosť medzi bohatými a chudobnými, zneužívanie moci úradníkmi, nejednotnosťou senátu, snahy niektorých politikov dostať sa k moci. V roku 121 vznikla občianska vojna medzi populármi (chudobní, zástanci reforiem) a optimátmi (odporcovia zmien, bohatší). Vojna skončila roku 82 výhrou optimátov, ich vodca Sulla sa stal diktátorom. Boli spísané proskripcie - zoznamy nepohodlných ľudí.