Starovek
Starovek je označenie obdobia svetových dejín, ktoré sa začína vznikom písma alebo založením prvých štátov a končí pádom Západorímskej ríše v roku 476 nl. Tento pojem však nie je ohraničený len časovo, ale aj priestorovo, pretože prvé štáty nevznikali všade v rovnakom čase. V dobe, keď v Egypte a Mezopotámii vznikali prvé štáty, bola Európa ešte v praveku (dejiny Ríma sa začali v roku 753 pnl, kým dejiny Egypta už okolo roku 3000 pnl.) Geograficky sa tento pojem vzťahuje na Stredomorie a susediace územia, Čínu, Indiu a Blízky východ ale kultúra Mayov ani iné americké kultúry do neho nespadajú, hoci časovo do tohto obdobia zapadajú.
Najstaršie štáty vznikali v :
•Mezopotámii
•Egypte
•Malej Ázii, Indii, Číne
•Grécku
•Itálii
Mezopotámia (3000 - 538 pred n. l.)
Mezopotámia, čiže oblasť medzi ázijskými riekami Eufrat a Tigris sa nazýva aj kolískou ľudstva, lebo tu vznikli prvé štáty. Bol tu nedostatok kameňa a dreva, ale úrodné pôdy. Prvé mestá a štáty tu vznikli po objavení prvých kovov. Rieky sa často vylievali, čím vznikli výhodné podmienky pre poľnohospodárstvo. Ľudia pestovali hlavne obilie, datľové palmy, ľan, strukoviny, ovocie, rascu. Chovali ovce, kozy, kravy, hydinu, ťavy a lovili ryby.
Sumerské mestské štáty
Prvý známy národ boli Sumeri, ktorým sa pripisuje vynález kolesa a prvého písma - klinového. Sumeri založili mestské štáty Ur, Uruk, Lagaš, Eridu, Kiš, Babylon a iné. Na čele mestského štátu stál kňaz, preto hospodárstvo týchto štátov nazývame chrámové. Kňaz mal svojich úradníkov, ktorí ovládali písmo, vojenských veliteľov, ktorí riešili vznikajúce spory a bojovali s cudzími kmeňmi. Medzi spodnejšie vrstvy patrili roľníci a remeselníci a v krajine boli i otroci, medzi ktorých patrilo podrobené obyvateľstvo a väzni. Najväčšiu moc postupne získavali velitelia, ktorí dobýjali nové územia. Stali sa tak starovekými kráľmi. Bývali v palácoch, vzniklo palácové hospodárstvo
Akkadská ríša
Akkadi pôvodne patrili k semitským kmeňom. Kolískou semitských kmeňov bola Arábia, v 3. tisícročí osídlili Semiti viaceré územia na blízkom a strednom východe. V Mezopotámii založili mesto Akkad na sever od sumerských mestských štátov. V r.2340 pred n.l. zjednotili Akkadčania Mezopotámiu a založili centralizovaný štát Akkadskú ríšu, jej zakladateľom bol Sargon I. Od Sumerov prevzali ich kultúru, ktorá bola na vyššej úrovni. Ríša zanikla okolo r. 2200.
Starobabylonská ríša
Jej vznik súvisí s príchodom semitských kmeňov Amoritov do Mezopotámie. Najsilnejším MŠ v Mezopotámii sa stal Babylon, ktorý v r. 1900 - 1600 pred n. l. zjednotil celú Mezopotámiu, vznikla tak Starobabylonská ríša. Najväčší rozmach dosiahla za Chammurapiho, ktorý vydal prvý zákonník (oko za oko, zub za zub). Zákonník nebol rovnaký pre mužov a ženy. Obyvateľstvo malo rôzne práva a povinnosti podľa postavenia. Potom sa ríša rozpadla na mestské štáty. Mezopotámiu dobyli cudzinci ako Chetiti a indoeurópske kmene, ktorých pravlasťou bolo pravdepodobne územie v južnom Rusku.
Asýrsa ríša a Novobabylonská ríša
Existovala v období rokov 2000 – 1600 pnl. neďaleko starobabylonskej ríše, potom ju ovládli cudzinci a roku 1350pnl. bola obnovená a ovládla celú Mezopotámiu. V 7. storočí pred n.l. porazili Asýrčanov Babylončania, vytvorili Novobabylonskú ríšu. (626-539pnl) Jej najväčší panovník bol Nabukadnezar, známy tým, že zajal Židov. Roku 538 pnl ríšu dobyli Peržania.
Egypt
Podľa moderných dohadov sa ľudia objavovali v nílskom údolí už 200 000 rokov pred Kr. Títo prví Egypťania boli skupinami kočovných lovcov a zberačov, ktorý sa voľne pohyboval po území dnešnej Sahary, vtedy úrodnej krajine s bohatstvom zvere a rastlinstva. Dôkazy o osadách usadených poľnohospodárov máme až z obdobia okolo r. 6000 pred n. l. Táto kultúra nesie v sebe určité znaky, ktoré naznačujú, že sa mohlo jednať o priamych predkov starovekých Egypťanov. Egyptská civilizácia sa rozvíjala
nepretržite takmer tri a pol tisícročí. Podobne ako iné staroveké civilizácie bol staroveký Egypt v prvom rade závislý od poľnohospodárstva. Egyptské poľnohospodárstvo bolo založené na pravidelných záplavách na Níle, ktoré robili pôdu na brehoch rieky nesmierne úrodnou. Okrem úrodnej pôdy Egypt oplýval aj nerastnými surovinami. Bohatstvo Egypta, ktoré sa spomína už v starovekých záznamoch, umožňovalo rozvoj vied, umení, vlastného systému písma a literatúry, rovnako ako veľkolepé stavebné projekty a vojenské výboje do susedných krajín. Všetky tieto oblasti dnes považujeme za typické prvky staroegyptskej kultúry.
Dôležitú úlohu v staroegyptskej spoločnosti zohrávalo náboženstvo, ktoré vymedzovalo vzťahy a normy správania v starovekej spoločnosti. Jeho základom boli polytesitické predstavy, ktoré sa výrazne líšili oblasť od oblasti, takže nikdy nevytvorili jeden panteón božstiev. Napriek tomu staroegyptské náboženstvo zdieľalo niektoré spoločné znaky: vieru v posmrtný život a kult mŕtvych a vieru v božský pôvod egyptských vládcov. Egypťania mali vyše 2500 bohov a ich náboženstvo tvorilo nesmierne dôležitú súčasť ich života. Celý život sa pripravovali na večnosť. Uchovanie tela po smrti malo pre nich veľký význam, lebo verili, že ak sa telo poruší, duša –Ká sa nedostne do Usireovych záhrad v Jalu.
Medzi najdôležitejších bohov patrili Amon kt. býva zobrazovaný v ľudskej podobe s korunou na hlave, slnečným kotúčom a dvoma pštrosími perami, Usir alebo Osiris boh poľnohospodárstva a vládca ríše mŕtvych, Ra-slnečný boh ktorý mal mnoho podôb, niektoré z nich sa uctievali ako samostaní bohovia no väčšinou bol zobrazovaný s hlavou sokola a slnečným kotúčom(bohom vychádzajúceho slnka bol Cheprer, poludňajšieho slnka Horus a zapadajúceho Atum),Anup alebo Anubis boh mumifikácie, Eset=Isis-manželka Usira a matka Hora, najuznávanejšia bohyňa,ideál ženy.Hathor bohyňa lásky,Maat bohyňa pravdy,Tefnut bohyňa vody a vlhkosti, Menhet bohyňa vojny aj Pachet, bohyňa púšte, mali podobu levice,Nut bohyňa neba a ďaľší.
V starovekom egypte vládlo 33 dynastii kráľov( ak nerátame Grécko-rímske a rímske obdobie). Najznámejšími kráľmi boli
Kráľ Škorpión-bol skutočný vládca, nie len náčelník v Hornom Egypte v preddynastickom období. Jeho meno je dodnes záhadou, lebo je zapísané hieroglifom v podobe škorpióna, ktorého čítanie nieje dokázané. Pripisujú sa mu viacere predmety, napr. nádoba z Tury a obetné dary nájdené v chráme v Hierakopole, fragment hlavy ceremoniálneho kyja z Nechenu pričom kyj je z vápenca ,reliéfy na ňom zobrazujú objavenie faraóna v dejinách.
Džosér-bol panovník starej ríše, zakladateľ 3. dynastie,za jeho vlády sa začal používať kameň namiesto tehál a je známy najstaršou pyramídou.
Hatšepsovet-vládla 22 rokov a nechala sa titulovať ako kráľ, nosila mužský odev s faraónskou božskou bradou. Neviedla vojny a podporovala obchod, žila v Tébach a založila prvú ZOO.
AmenhotepIII- na trón sa dostal ako 12 ročný a vládol takmer 40 rokov. Počas jeho vlády Egypt prosperoval,obchodoval so susednými krajinami ale viedol aj pár úspešných výbojných vojen. Zanechal za sebou množstvo sôch v nadživotnej veľkosti ale aj rozsiahle chrámy, z kt. sú najznámejšie Amonov chrám v Luxore a palác v Malkate.
Achnaton= Amenhotep IV- Prijal monoteizmus, opustil Téby a vystaval nové hlavné město Amarna. Napísal jedno z najvýznamnejších diel staroveku: Oslavný hymnus na Atona. Jeho manželkou bola Nefertiti, údajne najkrajšia žena starovekého Egypta.
Tutanchamon- bol to panovník 18. dynastie a na trón zasadol už ako 9 no vo svojich 18 rokoch bol zavraždený pravdepodobne svojim poradcom Ayom v spánku. Nepatril k najvýznamnejším panovníkom a jeho predchodcom bol Achnaton. Tutanchamon po svojom nástupe na trón znovu zaviedol polyteizmus. Jeho pôvodné meno bolo Tutanchaton a meno zmenil aj svojej manželke Anchsen-pa-Aton na Anchasenamon.
RamesseII- bol kráľom 19. dynastie a vládol 67 rokov. Počas nich vybudoval množstvo stavieb sôch a reliéfov. Medzi najvýznamnejšie chrámy patria Ramesseum a chram jeho milovanej manželky Nofretari. Podľa popesti mal 111 synov a uzavrel prvú mierovú zmluvu v dejinách ľudstva s chetitmi.
Kleopatra- žila v Alexandrii a na trón sa dostala ako 17 ročná. Mala vzťah s Caesarom, dokonca mali spolu aj syna. Od roku 45 pnl žila v Ríme no po Caesarovej smrti sa vrátila do egypta. V roku 40 pnl sa vydala za Antonia a mala s ním dve deti. Po tom čo sa Antonius zabil, spáchala aj ona samovraždu.
To, že Egypťania boli jednou z najrozvinutejších civilizácii v staroveku dokazuje aj niekoľko miest, ktoré vystavali. Medzi najznámejšie patria Alexandria, ktorá bola v tom čase jedným z najvyspelejších miest. Blízko Alexandrie bol malý ostrov Faros, na ktorom stál 130m vysoký maják. Ostrov bol spojený s pevninou 30m širokou a pol druha metra dlhou kamennou hrádzou. Najväčšou pýchou Alexandrie bola obrovská knižnice Museionea jej centrom bol palác, ktorý zaberal až pätinu celkovej rozlohy města.
Téby- kedysi hlavné mesto Egypta. No počas vlády 11.dynastie sa faraóni presunuli do Karnaku a Luxoru no počas vlády 18. dynastie sa stali centrom starovekej moci. Za Ramesseovcov boli rozdelené na Východné a Západné, počas 22. dynastie boli sídlom Amonovho veľkňaza ale už v období 26. dynastie boli len provinčným mestom.
Edfu- inak nazývané aj „Trónne“ město boha Hóra, z ktorého sa však zachoval už len jeho chrám a na západe sú kamenné hrobky vladárov 26. dynastie.
Karnak- dodnes sa v ňom zachovali tri hlavné posvätné areály, kde boli chrámy zasvätené miestnemu bohovi vojny, Amonovi a bohyni Mut. Hlavnou časťou tohoto komplexu je veľký Amonov chrám, ktorý má neobyčajne zložitú architektúru, lebo každý faraón chcel tento chrám rozšíriť alebo zdokonaliť.
GRÉCKO
Prví obyvatelia prišli do dnešného grécka približne pred 40 000 rokmi okolo roku 6000 pnl začali obrábať pôdu a okolo 3000 pnl objavili bronz. Tak sa zefektívnilo poľnohospodárstvo a začala sa remeselnícka výroba. Vďaka obchodu vznikali prvé mestá a najväčší rozvoj v tomto období zaznamenali kultúry na Kykladských ostrovoch v rokoch 2600-2000 pnl a netrvalo dlho a ovládali obchod v regióne. No už na prelome 2 a 3 tisícročia ich vystriedala Kréta, na ktorej vznikla najstaršie európska vyvinutá civilizácia.
Zhruba v dobe, keď Kréta získala primárne postavenie, začali do pevninského grécka prenikať prvé kmene, ktoré sa označujú za grécke. Okolo roku 1800 pnl sa objavil prvý kmeň, ktorý poznáme aj pod menom-Achájci. Práve oni založili slávne Homérové mestá Mykény a Tiryns.
Ďaľším prichádzajúcim kmeňom boli Ióni, ktorí osídlili materské Grécko, ostrovy v Egejskom mori a časť pobrežia Malej Ázie. Založili dve hlavné kultúrne a mocenské centrá-Atény a Efesos. Posledním kmeňom prisťahovalcov boli Dóri. Práve s ich príchodom prišiel pád minojskej kultúry, osídlili juh Peloponézu, Krétu a najjužnejšie ostrovy Egejského mora a jako centrum si zvolili mykénsku pevnosť Sparta.
Minojská kultúra
Táto kultúra sa opierala o menšie kráľovstvá a neskôr v období jej rozkvetu o jednotnú monarchiu, na čele ktorej stál kráľ Minos. Mestá nemali hradby, lebo ostrov chránilo veľmi silné loďstvo, vďaka ktorému si Kréta podmanila skoro celé dnešné Grécko. Mala aj veľmi dobré obchodné styky s Egyptom. Centrom tejto kultúry bolo mesto Knóssos, v ktorom stál veľkolepý palác, ktorý bol taký zložitý, že v jeho zrúcaninách sa dodnes strácujú turisti. Táto kultúra zanikla a historici sa dodnes nezhodli prečo k tomu vlastne došlo. Je známe, žev roku 1450 pnl došlo na neďaľekom ostrove k výbuchu sopky a prílivová vlna zničila väčšinu miest, prežíval len Knóssos, ktorý však okolo roku 1200 pnl zanikol a Dóri začali budovať nové osady a mestá.
Mykénska civilizácia
Na pevnine sa začala civilizácia vyvíjať o niečo neskôr ako na Kréte a prvé vyspelé mestské štáty začali vznikať až okolo roku 1700 pnl.
Atény: Aténsky štát sa vyvíjal v niekoľkých etapách. Každú etapu reprezentuje niektorá významná politická osobnosť Atén:
1.Ranné obdobie, monarchia – Théseus
2.Prvá ústava - Drakón
3.Vláda rodovej aristokracie – Solón
4.Tyrania - Peisistratos
5.Vznik demokracie – Kleisthénes
6.Vrchol demokracie - Perikles
Atény boli centrom územia nazývané Attika. V 7. storočí p. n. l. Atény ovládajú celé územie Attiky. Podobne ako ostatné mestské štáty boli aj Atény spočiatku monarchiou. Théseus je pokladaný tradíciou za autora prvého usporiadania aténskej spoločnosti.
V roku 621 pnl vznikla prvá forma aténskej ústavy. Drakónove zákony boli neobyčajne tvrdé. Takmer všetky trestné činy boli trestané smrťou ale vznik takýchto zákonov znamenal určitý spoločenský pokrok. Keďže Drakónove zákony nevyriešili všetky problémy požiadaný Solón zreformoval aténsku ústavu. v roku 594 p. n. l..
Prvou zmenou bolo odpustenie všetkých dlhov aténskych občanov a zakázal v budúcnosti trestať dlhy vzatím do otroctva. Solón rozdelil obyvateľstvo do štyroch majetkových tried a podľa nich rozdelil aj politické práva. Reformy platili až do roku 567 pnl. Ale Peisistratos s podporou roľníkov dobyl v roku 560pnl Akropol a stal sa tyranom. Jeho politickým oponentom sa dvakrát podarilo Peisistrata z Atén vyhnať. V roku 547 však s konečnou platnosťou získal v Aténach moc. Zabavil majetok opozičných aristokratov a väčšinu rozdelil medzi bezzemkov.
Peisistratos položil základy neskoršiemu hospodárskemu a kultúrnemu rozvoju Atén. Jeho samovláda tiež znamenala výrazné oslabenie aristokratickej vrstvy, čo umožnilo postupný vznik aténskej demokracieZomrel v roku 528 a po jeho smrti nastúpil do čela štátu jeho syn Hippias (527-510 p. n. l.). Po nepodarenom povstaní zaviedol v štáte teror. V roku 510 pnl bol nakoniec tyran Hippias zvrhnutý povstaním, ktoré viedol Kleisthenes, ktorý uskutočnil novú reformu ústavy v roku 508 pnl. Táto ústava mala demokratickejší charakter. Celý štát rozdelil na 10 fýl a každá fýla si zvolila jedného úradníka – stratéga. Spomedzi stratégov bol zvolený hlavný stratég, ktorý zodpovedal za vývoj v štáte.
Demokracia v Aténach dosiahla vrchol za Perikla. Od roku 461 pnl stál na čele aténskeho štátu vo funkcii prvého stratéga. Za jeho vlády boli dovŕšené demokratické reformy. Najväčší vplyv mal v rokoch 443-429 pnl kedy bol každý rok zvolený za nového stratéga.
Sparta:
Vznikla na JZ časti Peloponézu. Obyvatelia, ktorí sa sem prisťahovali zotročili pôvodné obyvateľstvo. Sparta bola oligarchický štát-na jeho čele stáli 2 králi a mali poradný orgán-gerúziu (rada starších). Činnosť kráľov kontrolovali efori a spartský občania sa schádzali na ľudových zhromaždeniach, kde vyslovovali súhlas alebo nesúhlas s predkladanými návrhmi. Politické práva mala len menšina občanov, nemali ich napríklad ženy, deti, otroci ani cudzinci.
Sparťania žili veľmi striedmo a skromne a už od mladosti sa venovali športovému a vojenskému výcviku. Už od 7 roku boli chlapci odobraní rodičom a vychovávani v družinách, kde sa učili narábať so zbraňami(dokonca aj dievčatá).Práve preto mali Sparťania najlepšiu pešiu úpechotu v Grécku.Vojaci mali na sebe tažké brnenie, používali meče a oštepy.
Vojny:
Trójska vojna – najslávnejší vojenský konflikt medzi maloázijským mestom Trója a Achájcami. Jeho priebeh opísal Homér vo svojich eposoch ilias a odysea.Trvala v rokoch 1194 až 1184 pnl. Príčinou vojny bol údajne únos manželky spartského kráľa Menelaa, ktorý požiadal o pomoc svojho brata, mykénskeho kráľa Agamemnona. Trója vzdoruje 10 a potom kráľ Odyseus z Itaky použije lesť-dreveného koňa a Trója padne.
Grécko-prezské vojny- bolo to niekoľko vojen v ktorých museli Gréci bojovať za svoju slobodu a nezávislosť.Vojna začali lebo koncom 6.stor.pnl peržania rozšírili svoj vplyv do Malej Ázie, kde boli grécke mestské štáty. V roku 512 pnl perzský kráľ Dareios podnikol neúspešnú výpravu proti skýtom ale využil príležitosť a ovládol Tráciu a na jeho stranu sa pridalo aj niekoľko vladárov gréckych mestských štátov.Niektoré sa ale proti Prezskej nadvláde vzbúrili a Atény spolu s niekoľkými štátmi im poskytli pomoc, teda Dareios I začal vojnu proti materskému grécku.Tieto vojny ale skončili neúspechom a peržania v roku 449 pnl s nimi uzavreli mier a uznali ich nezávislosť.
Pelopónezska vojna- boli to vojny medzi Aténskymi námorným spolkom a Peloponézským spolkom. Na čele týchto spolkov stáli dve veľmoc Atény a Sparta. Tieto vojna trvali od r.431 pnl do r 404 pnl.
Po pelopónezskej vojne mala Sparta v Grécku najväčší vplyv a vynútila si v Aténach zmenu ústavy ale už v roku 403 pnl bola v Aténach obnovená čiastočná demokracia.V rokoch 395 až 371 pnl prebiehla tzv Korintská vojna medz Spartou a Aténami zjednotenými s Tébami,Argom a Korintom a znamenala koniec spartskej nadvlády v grécku.
Helenistické grécko- V 4 stor. pnl sa macedónsky kráľ Filip II snaží získať nadvládu v celom Grécku a zjednotiť ho.Prvý väčší úspech zaznamenal v roku 338 pnl v bitke pri Chaironei a začal proces zjednocovania.Avšak filipa II zavraždili na svadbe svojej dcéry a na trón nastupuje jeho 18 ročný syn Alexander, ktorý svojimi výbojmi vytvoril najväčšiu ríšu vtedajšieho sveta. Po jeho smrti získali moc v ríši jeho velitelia, lebo nezanechal priameho nástupcu a ríša sa pomaly rozpadávala.
Náboženstvo:
Gréci mali niekoľko bohov medz najvýznamnejších patrili
Zeus-vládca neba a zeme a otec všetkých bohov aj ľudí
Poseidón-vládca mora
Hádes-boh podsvetia
Ares-boh vojny
Athéna-bohyňa múdrosti
Hermes-boh obchodu a proroctva, tiež posol bohov
Afrodita-bohyňa lásky a krásy
Apollón-boh svetla a tanca
Dionýzos-boh vína a dobrej nálady
Artemis-bohyňa lovu a mesiaca
Hefaistos-boh ohňa a kováčstva
Héra-Diova manželka a ochrankyňa rodinného krbu a vydaných žien
Estia-bohyňa rodinnej pohody
Askipilos-boh lekárstva
Dimitra-bohyňa poľnohospodárstva
Panas-boh lesov a ochranca pastierov
Priapos-boh plodnosti
Themis-bohyňa spravodlivosti
Eris-bohyňa sváru
V starovekom grécku sa rozvíjalo umenie, kultúra a vzikla v ňom filozofia. Medzi najdôležitejších básnikov patrili Aischylos, Sofokles, Euripides a Aristofanes, dejepisectvom sa zaoberali Herodotos (gréckoperzské vojny), Tukydides (pelopónezska vojna) a Xenofón(po peloponézskej vojne). Medzi najuznávanejších filozofov patria Sokrates, Platón a Aristoteles.
Rím
V rokoch 1200 - 800 pred n. l. bol osídľovaný Apeninský polostrov. K pôvodným obyvateľom prišli kmene Italikov (napr. Latinovia), obyvatelia z Balkánu (Ilýri, Venéti) a z Grécka a Etruskovia, ktorí tu založili prvé osady a mestské štáty. Pôvod Etruskov nepoznáme. Boli to poľnohospodári a remeselníci, v ich mestských štátoch vládol kráľ a aristokracia. Roku 540 získali za pomoci Kartága od Grékov Sardíniu. V 5. storočí osídlili severné oblasti Kelti.
Rímske kráľovstvo (753-510 pnl)
Jedným z etruských miest bol i Rím. Podľa povesti ho však založili bratia Romulus a Rémus odchovaní vlčicou roku 753 pred n. l. Na čele Rímskeho mestského štátu bol etruský kráľ a senát zložený z aristokracie. Obyvateľstvo sa delilo na patricijov (plnoprávni, domorodci, ktorí mohli zastávať úrady) a plebejcov (roľníci, remeselníci, prisťahovalci; neplnoprávni - nemohli zastávať štátne úrady). Kráľ Servius Túlius uskutočnil spoločenskú reformu a posledný kráľ Tarquinius Superbus bol roku 510 odvolaný, vyhnaný a začala republika.
Rímska republika (510 - 27 pnl.)
Na čele republiky boli dvaja konzuli volení na jeden rok počas mieru alebo diktátor volený na pol roka počas vojny. Na správe sa podieľali i vysokí úradníci, senát a občiansky snem - centurijné zhromaždenie. K vysokým úradníkom patrili prétori (sudcovia), kvestori (hospodári), liktori (radcovia konzulov), edilovia (udrž. poriadku) a cenzori (spisovali majetok a zaraďovali občanov do tried). Plebejci chceli dostať politické práva, preto sa zhromaždili a volili si zástupcov - Tribúnov ľudu. Tí dostali právo veta - nesúhlasu s prijatým zákonom. Niekoľkokrát sa Plebejci vzbúrili, opustili Rím (tzv. secesie) a o niekoľko storočí boli s patricijmi zrovnoprávnení. Vplyvnú moc získala nobilita - skupina najbohatších.
Rimania mali ambíciu ovládnuť celú Itáliu. Vojny začali roku 500 a Itália bola ovládnutá roku 265. Vytvoril sa tak centralizovaný štát. Potom, čo chceli Rimania získať Sicíliu, ktorú spravovalo Kartágo, vznikli púnske vojny. Hoci Rimania boli lepší na súši a Kartáginci na mori, v prvej vojne (264-241) získali Rimania Sicíliu, ktorá sa stala ich prvou provinciou. Druhú púnsku vojnu (218 - 202) začal Kartáginský veliteľ Hanibal útokom na Hispániu, kde boli rímski spojenci. Hanibal ju získal a tiahol na Rím. Roku 216 vyhral bitku pri Kanách a roku 212 obkľúčil Rím. Kým otáľal, Rimania na čele so Scipiom zorganizoval vojsko v Hispánii a porazil Kartágo v meste Zama. Rimania takto získali Hispániu. A v tretej púnskej vojne (149-146) Rimania zničili a podmanili si Kartágo.
Hneď potom Rím dobýjal ďalšie územia, predovšetkým v Grécku a juhozápadnej Ázii. Dobyté územia sa nazývali provincie a mali svojich správcov. Pôda bola odovzdávaná osadníkom, ktorí rýchlo bohatli. Provincie boli zdrojom lacného obilia a otrokov.
Táto expanzia však zapríčinila krízu v samotnom Ríme. V Itálii sa prehlboval rozdiel medzi bohatými a chudobnými, pôda ostala neobrobená a roľníci museli bojovať. Vznikali bezzemkovia. Bratia Gracchovci, tribúni ľudu, chceli pôdu prerozdeliť pre všetkých. Za to boli obaja zabití. Situácia sa zmenila až vtedy, keď vzniklo žoldnierske vojsko. Kruto sa zaobchádzalo s otrokmi, ktorých Rimania lacno získavali z provincií. Osobitnú skupinu tvorili gladiátori , ktorí bojovali na zábavu Rimanov (napr. v Koloseu). Otroci sa vzbúrili, najväčšia vzbura bolo Spartakovo povstanie (73-71), do ktorého sa zapojilo 500 000 otrokov. Rímska armáda ich však porazila a cestu Via appia z mesta Capuy (na juhu) do Ríma lemovalo 6000 ukrižovaných otrokov. Koncom 2. a začiatkom 1. storočia začali v Ríme vznikať občianske vojny. Ich príčinami bola nerovnosť medzi bohatými a chudobnými, zneužívanie moci úradníkmi, nejednotnosťou senátu, snahy niektorých politikov dostať sa k moci. V roku 121 vznikla občianska vojna medzi populármi (chudobní, zástanci reforiem) a optimátmi (odporcovia zmien, bohatší). Vojna skončila roku 82 výhrou optimátov, ich vodca Sulla sa stal diktátorom. Boli spísané proskripcie - zoznamy nepohodlných ľudí.
V roku 60 pred n. l. podpísali spojeneckú dohodu traja vplyvní rímski politici: Cézar (konzul), Krasus a Pompeius s cieľom vládnuť. Po Krasovej smrti sa začal Cézar s Pompeiom sporiť. Cézar sa stal po skončení konzulského úradu správcom Gálie, ktorú zväčšil bojmi proti Keltom (52 - porazil ich vodcu Vercingetorixa). Vytvoril vojsko, roku 49 prekročil rieku Rubikon a roku 45 ovládol Rím, stal sa diktátor, za čo ho o rok senátori zavraždili. Druhý triumvirát (43 pred n. l.) tvorili Lepidus, Oktaviánus a Antónius. Po Lepidovej smrti Oktaviánus porazil Antónia (správcu Egypta, manžel Kleopatry), Egypt pripojil k Rímu a založil nový typ vlády - cisárstvo.
Rímske cisárstvo (27 pred n. l. - 476 n. l.)
Oktaviánus ponechal senát a snem, ale obmedzil ich právomoc. O všetkom rozhodoval sám. Upevnil moc krajiny silným vojskom a úradníckym aparátom. Získal tituly augustus - vznešený, cézar - cisár, imperátor - vojenský vodca, cenzor, tribún, najvyšší kňaz. Už za jeho vlády začali Rím ohrozovať zo severu Barbari. Prvá cisárska dynastia Ríma sa nazýva Júlsko - Klaudiovská a tvorili ju napr. Oktavius, Tibérius, Kaligula, Claudius a Nero, ktorému sa pripisuje krutosť, prenasledovanie Kresťanov a podpálenie Ríma. Ďalšou dynastiou vládnucou v 1. storočí n. l. boli Flaviouci, ktorí upevnili Rím. Napokon vznikla dohoda, že cisár určí už za svojej vlády svojho nástupcu, ktorý sa stal jeho adoptívnym synom. Trajánus - 1. adoptívny cisár - pripojil k Rímu časť západnej a strednej Európy. Hadrianus začal viesť obranné vojny Ríma, určil hranice v Británii, kde dal vybudovať známy val. Markus Aurélius - filozof a spisovateľ - musel viesť obranné vojny proti barbarom žijúcim za severnou hranicou Rímskej ríše. Potom vládli viacerí ďalší cisári, medzi nimi i Septimus Severus, ktorý založil severovskú dynastiu. V krajine vzrastali kolóni - schudobnení roľníci, bezzemkovia a otroci, ktorí si prepožičali pôdu od veľkostatkárov, za čo im platili nájom. Prvé obdobie cisárstva sa volalo principát (27 pred n. l. - 284 n. l.) a potom, čo sa vlády ujal cisár Dioklecián začalo druhé obdobie cisárstva - dominát (284 - 476n.l.)
Dioklecián nastolil neobmedzenú vládu, zrušil senát a snem, urobil vojenské, správne a hospodárske reformy, keďže ríša pred začiatkom jeho vlády upadala. Spolu s ním vládol jeho spoločník a dvaja nástupcovia, takáto vláda sa nazýva tetrarchia. Mal titul Dominus et Deus - pán a boh. Ďalší cisár, Konštantín Veľký začal vládnuť po občianskej vojne. Založil nové hlavné mesto ríše - Konštantínopol (Istanbul). Zlegalizoval v ríši Kresťanstvo vydaním Milánskeho ediktu roku 313, rozmáhajúce sa medzi chudobnejšími vrstvami a často zakazované. Roku 325 sa konal prvý cirkevný koncil - Nicejský, kde boli prijaté základy dogmatiky (bohom zjavená pravda) Kresťanstva. Cisár Teodosius roku 395 veľkú a takmer neovládateľnú Rímska ríšu rozdelil na dve časti (západnú - Rím, vláda Honoria, jazyk latinčina a východnú - Konštantínopol, vláda Arkádia a jazyk Gréčtina. ) Západorímska ríša už stála pred zánikom, nakoľko ju stále viac a viac osídľovali Germáni. Roku 476 cisár Orestes dosadil na trón syna Romula Augusta, v ktorého službách bol i germánsky náčelník Odoakar. Ten zabil Oresta, zosadil Romula Augusta a vyhlásil sa za kráľa italských Germánov.
Základy rímskej kultúry položili Etruskovia a Gréci. Rimania vytvorili písmo - latinku. Pôvodne mali mnohobožstvo, podobné gréckemu (najvyšší boh bol Jupiter, jeho žena Juno, bohyňa krásy Venuša, múdrosti Minerva, boh vojny Mars, mora Neptún...)
Bohatá bola rímska literatúra. Najznámejší básnici boli Ovídius, Vergílius a Horácius. Rimania stavali amfiteátre (koloseum v Ríme), cesty, chrámy, tržnice, víťazné stĺpy alebo vodovody. Najvyspelejší boli v dvoch vedách - rečníctve a práve.
