Anglicko

Anglicko

William Dobyvateľ

Wiliam I., známy ako Dobyvateľ bol vojvoda normandský (1035-1087) a anglický kráľ (1066-1087).

Bitka pri Hastingse

Po smrti bezdetného kráľa Eduarda v roku 1066 si anglický trón nárokoval jeho bratranec Viliam. Ale až vojenskou výpravou z Normandie (sever Francúzska) za pomoci približne 600 lodí a 7000 vojakov a žoldnierov sa mu podarilo získať anglický trón v bitke pri Hastingse po svojom bratrancovi, kde bol zabitý posledný anglosaský kráľ Harold II., ktorý vládol necelý rok.

Životopis

Viliam sa narodil roku 1028 ako nemanželský syn Róberta, vojvodu z Normandie a Arletty (Harlette, Arleve), dcéry koželha z Falaise. Napriek tomu že bol nemanželského pôvodu, ako priamy potomok Rolla Vikinga, ktorý roku 911 získal dohodou v Sant-Clare-Sur-Epte Normandiu od Karola III., mal veľkú nádej na trón. Ktorý v roku 1035 po smrti svojho otca ako sedemročný získal. Keď mal Viliam osemnásť rokov stal sa oficiálne vojvodom, bez akéhokoľvek obmedzenia či poručníka. V prvých rokoch svojej dospelosti sa preslávil ako zdatný vojak v turnajoch a rebéliach, ktoré viedol aj proti franúzskemu kráľovi Henrichovi, s ktorým susedil v Bretónsku.

Roku 1049 sa Viliam oženil s Matildou, dcérou Baldvina V. Flanderského. K uzavretiu tohto manželstva sa viaže istá príhoda, že vraj Viliam najprv musel Matildu zmlátiť, pretože sa odmietala vydať za bastarda, potom však súhlasila, pretože ju svojím činom presvedčil, že je pevný a vytrvalý vo svojích cieľoch.

Po dobytí Anglicka 1066 musel čeliť mnohým rebéliam proti normandskej nadvláde. Do ich čela sa postavili anglosaskí šľachticí a tým Viliamovi uľahčili odoberanie pôdy z anglosaských rúk. Viliam, najprv odobral majetok všetkým, ktorý bojovali po boku Harolda a potom vzúrencom. Jednotkami majetku boli tzv. rytierske lány, ktoré v dobe vojny museli dodať jedného plne ozbrojeného rytiera. Asi päť tisíc normánských rytierov sa stalo zároveň vojakmi aj statkármi. Normania v Anglicku žili ako okupačná armáda, stavali hrady na svoju obranu proti svojím poddaným, nie proti nepriateľmi zvonku. Anglosaskí obyvateľov bolo asi 1,5 miliónov, a Normanov iba desať tisíc.

Roku 1070 Viliam zosadil niektorých anglických biskupov a potom už žiadní anglickí neboli menovaní. Do roku 1086 zanikla stará anglosaská šľachta a do popreda sa dostávala normánska aristokracia, ktorá hovorila iným jazykom. Dejiny Anglicka boli spojené až do roku 1204 s dejinami Normandie. Starý anglosaský jazyk sa začal miešať s francúzštinou. Roku 1086 nechal Viliam spísať Domesday Book, Kníhu posledného súdu, kde boli zapísaní všetci držitelia pôdy. Podľa tejto knihy bolo v Anglicku 9 300 držiteľov pôdy zo strany šľachty a duchovenstva,85 tisíc socmanov a slobodníkov, 108 tisíc poddaných, 89 tisíc cotterov a 25 tisíc otrokov, z ktorých sa v budúcom storočí stali nevoľníci. Bolo tu teda približne 300 tisíc hláv rodín. Teda asi 1,5 až 2 milionov ľudí.

Vo Francúzsku sa objavovala snaha Viliama obmedzovať, hlavne zo strachu z jeho moci. V čele stál francúzsky kráľ Filip a gr. Fulk Morous z Anjou. Do rebélie proti svojmu otcovi sa zaplietol aj najstarší Róbert, hlanve preto, že nemohol využívať peniaze ani moc, ktoré mu plynuli z toho, že bol dedičom. Bojiskom sa stalo Vexin, sporné územie na brehu Seiny medzi Rouen a Parížom. Potom čo do Normandie vpadla posádka pevnosti Nantes, vydal sa v júli 1087 na odvet, pri ťažení však bol zranený, bol prevezený do kláštora sv. Gervase v Rousen, kde strávil horúce leto. Podľahol 9. septembra 1087 a jeho pozostatky boli prevezené do kostola sv. Štefana v Caen, kde bol pochovaný.


Henrich I .

Keď Viliam roku 1087 zomrel, zanechal normanské vojvodstvo najstaršiemu synovi Robertovi a kráľom Anglicka sa stal ďalší syn William Rúfus (Rúfus z lat. červený kôli ryšavým vlasom). Róbert odišiel na križiacku výpravu proti Moslimom, a tak Viliam Rúfus spravoval obe časti krajiny. Avšak roku 1100 zahynul pri nehode na polovačke a nezanechal následníka(nebol ani ženatý). Najmladší syn Viliama Dobyvateľa Henrich si uvedomil šancu na trón, no musel rýchlo konať. Dal sa korunovať za kráľa vo Westminsteri. Medzitým Róbert, ktorý sa vrátil z križiackej výpravy bol veľmi nahňevaný a začal chystať armádu. Normanská šľachta sa musela rozhodnúť, na koho stranu sa pridá. Nakoniec si zvolili Henricha I a Róbert ustúpil do Normandie. Henrich s tým nesúhlasil, lebo vedel že ho bude nasledovať mnoho šlachticov ktorý ho podporovali a on by tým mohol stratiť pôdu.
Roku 1106 vtrhol do Normandie a zajal Róberta. Odvtedy boli Normandia a Anglicko zjednotené pod jedným vládcom. Henrichovým hlavným cieľom bolo uchovanie oboch krajín pre svojho dediča. Vytrvalo odolával pokusom francúzskych šlachticov, ktorý sa usilovali o získanie Normandie. Ale v roku 1120 mu zomrel jediný syn a Henrich musel uznať svoju dcéru Matildu ako nástupkyňu. Vydal ju za významného francúzskeho šlachtica Geoffreyho Plantageneta. Geoffrey bol dedičom pozemkov v Anjou, územie juho-západne od Normandie a Henrich dúfal v ďalšie rozšírenie územia. Pred smrťou mu ostatný šlachtici pod prísahou sľúbili, že nechajú vládnuť Matildu, ale Henrichova hádka s Geoffreym situáciu zase zamotala. Okrem Matildy a jej manžela ktorí v tom čase žili vo Francúzsku sa objavil ďalší uchádzač, Štefan z Blois. Šlachtici ho po chvílke váhania uznali za kráľa. Bol pomerne slabý panovík , napriek svojim dobrým vojenským schopnostiam. O štyri roky neskôr Matilda vtrhla do krajiny spor o trón prerástol do občianskej vojny. Nakoniec sa dohodli, že Štefan môže vládnuť až kým Matildin syn Henrich II nebude dostatočne zrelý na kralovanie. Štefan do roka zomrel a krajina, pomaly sa zotavujúca z občianskej vojny mala opäť právoplatného vládcu z novej, Plantagenetovskej dynastie.


Henrich II

Henrich II, druhý Plantagenet na tróne po svojej matke Matilde, ktorá vládla kým ešte nebol plnoletý, sa najskôr zbavil šlachty, ktorá podporovala Štefana z Blois. Ďalej sa zaoberal rozšírením územia. Ako syn Geoffreyho Plantageneta pripojil k Británii pozemky v Anjou a manželstvom s Eleonórou Akvitánskou zdedil aj ďalšie majetky južne od Anjou. Jeho ríša siahala od Škótskych hraníc až po Pyreneje. Dokonca vo Francúzsku vlastnil viac pôdy ako tamojší kráľ, aj keď bol stále jeho vazalom.

Zaviedol nový, jednotný právny systém ktorý nahradil Saské zvykové právo. V tomto období vrcholil boj o moc medzi panovníkom a cirkvou. Už od vlády Williama Rúfusa pretrvávali spory. kráľ chcel získať cirkev pod svoju kontrolu a vymenúvať biskupov. Arcibiskup samozrejme nesúhlasil, argumentujúc že kráľ je podriadený bohu a preto by cirkev mala rozhodovať o duchovných aj svetských veciach. Situácia sa zmenila, keď Henrich II vymenoval svojho priateľa ThomasBecket za arcibiskupa v Canterbury roku 1162. Ten najskôr akceptoval jeho reformy, no keď Henrich vydal konštitúciu, ktorá povoľovala súdiť cirkevných hodnostárov svetským súdom, ušiel do Francúzska. Roku 1170 sa vrátil a vystúpil proti kráľovi obhajujúc práva cirkvi. Henrich sa nahneval a v zápale hnevu si želal, aby Becket bol mŕtvy. Jeho rytieri to zle pochopili a zavraždili Becketa priamo v katedrále. Táto udalosť šokovala celú kresťanskú Európu. Thomas Becket bol vyhlásený za svätého a z Canterbury sa stalo pútnické miesto. Henrich musel poprosiť pápeža o odpustenie a vzdať sa niektorých privilégii. Na istý čas sa moc cirkvi dostala do popredia. Henrich sa taktiež dostal od sporu so svojimi synmi, ktorí bránili záujmy svojho lénneho pána francúzskeho kráľa. Henrich zomrel sklamaný zo svojich detí roku 1189 a jeho syn Richard sa stal kráľom. Richard I Levie Srdce bol populárny kráľ, napriek tomu, že v Británii strávil len málo času. Najskôr sa zúčastnil križiackej výpravy do Svätej zeme, neskôr bol zajatý rakúskym vojvodom a trvalo takmer dva roky kým Angličania zaplatili výkupné. Po jeho smrti roku 1199 sa vlády ujal jeho brat Ján Bezzemok.


Ján Bezzemok

Ján Bezzemok bol slabý panovník, navyše velmi skúpy. Obmedzil právomoci oblastných súdov a vačšinu prípadov riešil sám, na kráľovskom súde kôli zisku. Taktiež zvýšil poplatky za pôdu pre dedičov po smrti predchodcu. S cirkevnou a štátnou pôdou narábal vo svoj prospech. Jeho popularita ešte klesla v roku 1204, keď francúzsky kráľ napadol Normandiu a Ján napriek nárokom na šlachticov, nebol schopný ubrániť ich pôdu pred zabratím - preto Bezzemok. Šlachtici sa pochopitelne búrili a kráľ stratil svoju autoritu. Taktiež mal spor s pápežom kôli vymenovaniu arcibiskupa v Canterbury. Roku 1215 sa pokúsil získať späť Normandiu, no šlachta odmietla poslušnosť a neposlala mužov do kráľovskej armády. Zhromaždila sa v Londýne, kde sa k nej pripojili aj mešťania a Ján bol nútený podpísať dohodu. Vydal Veľkú listinu slobôd – Magna Charta Libertatum(1215)- symbol občianskej slobody. Zlepšila práva slobodných občanov a šlachte dala nové privilégia. Okrem iného kráľovi zakazovali bezdôvodne zvyšovať dane. Odvtedy feudálny systém upadol a kráľ už nemal neobmedzenú moc, lebo šlachtici mohli argumentovať listinou. Navyše, títo začali spolupracovať s vrstvou bohatých mešťanov. Listinu musel uznať každý kráľ až do 16. storočia.
Henrich III

Ján nedodržiaval listinu dôsledne a občianskej vojne zabránila len jeho smrť v roku 1216. Jeho syn Henrich III mal iba 9 rokov a tak bol spočiatku pod kontrolou šlachticov zvýhodnených Velkou listinou slobôd. Keď bol konečne schopný samostatne vládnuť, pochopiteľne sa stránil dotieravej šlachty a za poradcov si vybral svojich zahraničných priateľov. Viedol nákladnú vojnu na podporu pápeža na Sicílii a vo Francúzsku, čo sa samozrejme nepáčilo šlachte. Vypukla občianska, vodca šlachticov Simon de Montfort v roku 1258 prevzal vládu a zvolil radu šlachticov- nazval ju parlament. Parlament spravoval kráľovské financie a Henrich sa musel vzdať svojich poradcov. Šlachta a mešťania súhlasili s novým systémom, lebo ich oslobodil od ťažkých daní, ktoré uvalil Henrich na financovanie vojny. Niektorí šlachtici však zostali verný Henrichovi. Roku 1165 porazil Montforta, avšak zachoval určitú rovnováhu medzi kráľom a šlachtou. Po ňom nastúpil na trón jeho syn Eduard I. Zdokonalil Montfortov parlament, ktorý síce mohol vydávať zákony a politické rozhodnutia, avšak šlachtici v ňom neboli schopný zabezpečiť kráľovi dostatok peňazí. To bolo možné iba zvýšením daní, na to však bol potrebný súhlas tých ktorých sa to týkalo. Preto Eduard zriadil druhú komoru parlamentu, snemovňu reprezentantov. Zastúpenie v nej mala nižšia šlachta, rytieri aj mešťania. Každé grófstvo malo dvoch reprezentantov, ktorí boli nútený akceptovať zvýšenie daní. Podobné parlamenty fungovali aj v iných krajinách, no anglický bol výnimočný, lebo v ňom mali zastúpenie všetky vrstvy spoločnosti. Spolupráca medzi nimi bola dôležitá preďalšie fungovanie monarchie.


Eduard I

Eduard sa nezaoberal stratenými územiami vo Francúzsku ale snažil sa získať pod kontrolu aj zvyšok Británie. Normanským šlachticom dovolil robiť výboje na územie Walesu. Tí postupne získali územia pozdĺž hranice, premiešali sa s pôvodným obyvateľstvom a vytvorili nový spoločenskú vrstvu Walesanov a Normanov, ktorí boli vazalmi anglického kráľa. Welšania, ktorí neboli pod kontrolou Anglicka žili na západe krajiny v hornatej oblasti vedený Llewelyn Gruffydd princom z Gwynedu, ktorý sa snažil získať nezávislosť od Anglicka. Eduard ho roku 1282 porazil a získal cely západný Wales v roku 1284. Do oblastí ovládaných Normanmi nezasahoval, lebo nechcel mať konflikty so svojou šlachtou. Svojho syna slávnostne vymenoval za princa z Walesu. Odvtedy tento titul patrí najstaršiemu kráľovskému synovi.

Írsko bolo ovládnuté Normanmi roku 1169. Henrich II sa obával, že sa stanú nezávislími a sám sa vydal do Írska. Presvedčil Írskych vodcov aj Normanov aby uznali jeho nadvládu. Taktiež naliehal na pápeža, aby mu umožnil prevziať keltskú cirkev pod svoju kontrolu. Eduard vynakladal veľa financii na získanie Walesu a Škótska, tým pádom neostávalo na výboje do Írska. Angličania kontrolovali iba malú oblasť okolo Dublinu. Situácia v Škótsku bola iná. Škótsky kráľ mal stabilnú pozíciu a Normanom sa nepodarilo ovládnuť krajinu ako Írsko a Wales. Eduard sa o to pokúsil. Škótsko malo blízke vzťahy s Anglickom. Škótsky kráľ mal veľa vazalov medzi normanskími šlachticmi. Južné oblasti budovali feudalizmus ako vačšina krajín na rozdiel od ľudí vo vysočinách, ktorý žili svoj ""klanový systém"". Roku 1290 nastal spor o škótsky trón. Dvaja najvačší kandidáti boli normanský rytieri John de Balliol a Robert Bruce.

Aby sa zabránilo občianskej vojne, Eduard bol pozvaný aby vyriešil spor. Súhlasil pod podmienkou, že uznajú anglickú nadvládu. Rozhodol v prospech Johna, ktorý však nevládol šťastne. Angličania žiadali peniaze a vojenskú podporu a Škóti sa búrili. Vypukla vzbura proti Angličanom, na čele rebelov stál William Wallace, normanský rytier. Ale po počiatočných víťazstvách bol porazený roku 1297 a následne bol popravený. Jeho hlava bola vystavená na londýnskom moste. Niektorí škótsky šlachtici uznali Eduarda, ale vačšina ľudí pokračovala v odpore ktorý po Wallaceovej smrti ešte vzrástol. Eduard chcel Škótsko zlomiť, nakoniec iba posilnil jeho nacionalizmus. Novým lídrom sa stal Robert Bruce a vyhnal anglickú armádu. Eduard I chystal protiúder, ale zomrel roku 1307. Jeho sy Eduard II nastúpil na trón. Bruce medzitým zlikvidoval svojich nepriatelov v Škótsku a stal sa kráľom. Roku 1314 uštedril Angličanom zdrvujúcu porážku v botke pri Bannockburne. Škótsko ostalo samostatné.


100 ročná vojna

14. storočie znamenalo pre Anglicko veľa pohrôm či už v podobe vojen alebo epidémii moru. Takisto v tomto období vzrástla moc mešťanov a šľachty, pretože panovník sa na nich spoliehal pokiaľ ide o financie pre nákladné vojny. Spolupráca medzi šľachtou a mešťanmi sa stala základom pre ďalší politický vývoj, hlavne posilnila moc parlamentu a ľudu. Po porážke od Škótov pri Bannockburne sa ich Eduard stále snažil ovládnuť, no po ich vytrvalom odpore sa v svojej myšlienky vzdal. Pre vzrastajúce rozpory medzi ním a šľachtou bol roku 1327 zosadený a zavraždený. Jeho syn, Eduard III síce vinníkov potrestal, ale aj tak táto udalosť zanechala škvrnu na kráľovskej moci. Onedlho však Angličania opäť stáli vo vojne proti Škótom, ktorý ešte v roku 1295podpísali s Francúzmi dohodu o vzájomnej pomoci a vojenskej podpore proti Angličanom. Toto spojenectvo pretrvalo až do 16. storočia. Francúzsky kráľ Filip VI. Valois si robil stále väčšie a väčšie nároky na Anglické územia vo Francúzsku, no jeho vazali sa búrili už dlhé storočia a odmietali uznať jeho nadvládu. Jedným z týchto vazalov bol stále aj anglický kráľ. Aby posilnil svoju pozíciu, francúzsky kráľ začal zasahovať do obchodných vzťahov Angličanov.

Roku 1324 obsadil Gaskónsko, ktoré dodávalo víno výmenou za anglickú vlnu a obilniny. Takisto apeloval na burgundského vojvodu, aby prestal dovážať vlnu z Anglicka. Tieto dve územia zabezpečovali pre anglickú ekonomiku najväčší zisk, preto je jasné, že Angličania nesúhlasili s obmedzeniami a to bol jeden z dôvodov storočnej vojny, ktorá s prestávkami trvala viac ako 100 rokov. Túto vojnu schvaľovali aj mešťania a ostatné vrstvy spoločnosti, lebo na rozdiel od konfliktov so Škótskom a Walesom táto vojna mohla priniesť obrovský zisk. Burgundský vojvoda bol nútený uzavrieť spojenectvo s Angličanmi proti Francúzom.
Eduard III is ako vazal nárokoval na francúzsky trón a roku 1337 vyhlásil vojnu. Spočiatku boli úspešnejší Angličania, vďaka vojnovým skúsenostiam s Keltmi. Veď aj najdôležitejšou zložkou ich armády boli Welšský lukostrelci. Boli rýchli a presný, ich šípi dokonca prenikli aj brnením. Zrodili sa prvé anglické víťazstvá pri Crécy roku 1346 a Poitiers roku 1356. Dokonca aj francúzsky kráľ Ján II Dobrý(nastúpil na trón po smrti Filipa IV.) bol zajatý a Francúzi museli zaňho odovzdať velké výkupné. Angličania taktiež ukoristili mnoho bohatstva. Roku 1360 bolo uzavreté prímerie a Eduard sa vzdal nárokov na francúzsky trón, lebo sa uspokojil s novo získanými územiami vo Francúzsku. Pripojil si Akvitánsko, časť Normandie a prístav Calais. Ale vojna neskončila a francúzsky kráľ postupne získal väčšinu území späť. Aj Škóti posilnení spojenectvom zaútočili na Angličanov roku 1346, no boli porazený a kráľ Dávid sa stal zajatcom. Francúzi ho museli vykúpiť. Eduard uspokojený vojnovými ziskmi sa vzdal aj myšlienky o ovládnutie Škótska a medzi krajinami zavládlo prímerie.


Čierna smrť

Celé 14. storočie bolo poznačené poklesom populácie v dôsledku krízy v poľnohospodárstve a chorôb. Najväčšia epidémia moru označovaného aj ako čierna smrť, zasiahla Britániu v rokoch 1348-1349. Šírila sa rýchlo, vďaka nedostatočnej hygiene a potkanom. Pozabíjala viac ako 1/3 populácie, celé dediny a mestá boli vyľudnené. Trvalo takmer tri storočia kým počet obyvateľov dosiahol čísla z roku 1300(4 000 000 obyvateľov). Ešte koncom 13. storočia z dôvodu vzrastu cien veľkostatkári prestali platiť roľníkom za ich prácu a vrátili sa k nevoľníctvu. Dedinčania dostali pôdu do daru a museli odvádzať daň. No po epidémii klesol počet obyvateľov natoľko, že nemal kto pracovať. Parlament a kráľ sa snažili zvýšiť platy. Aj roľníci si uvedomili, že peniaze im za prácu patria a toto znamenalo koniec nevoľníctva. Veľkostatkári boli nútený dávať pôdu do prenájmu nižším statkárom a takto vznikla nová spoločenská vrstva tzv."yeomens". Stali sa dôležitou súčasťou štátnej ekonomiky.

Aj život roľníkov sa zlepšil, mali dosť peňazí aby si postavili kamenné domy, pevnejšie ako tie drevené. V ekonomike nastali aj ďalšie zmeny, hlavná exportná surovina-vlna bola nahradená hotovými šatami. Mešťania spracovávali surovú vlnu v nových textilných fabrikách a predávali ju so ziskom. Tieto fabriky boli najmä na západe krajiny v Yorkshire a Walese. Ale Eduard III si udržal popularitu medzi ľuďmi aj napriek chorobám a zlej finančnej situácii v krajine. Horšie na tom bol jeho vnuk Richard II ktorý nastúpil na trón roku 1377. Jeho otec Čierny Princ zomrel krátko pred tým. Richard mal ešte len 11 rokov, tak zaňho vládli jeho poradcovia, ktorí zaviedli daň na každého obyvateľa nad 15 rokov. Neskôr daň zvýšili a obyvatelia museli platiť. Ale v roku 1381, keď bola daň zvýšená opäť a dosť rapídne, začali sa obyvatelia búriť. Vzbura sa šírila najmä z bohatších oblastí, Kentu a East Anglie, po ktorých sa osmelili aj chudobnejšie kraje.

Ďalší dôvod k vzbure dali veľkostatkári, ktorí z roľníkov znova urobili nevoľníkov, lebo to bolo lacnejšie. Vzbúrencov viedol Watt Tyler, ktorý vyhlasoval, že pred bohom sú si všetci rovní, tak prečo by mali byť obyvatelia delený na vrstvy. Táto vzbura roľníkov trvala iba pár týždňov. Za ten čas roľníci obsadili väčšinu Londýna, kde sa k nim pridali aj mešťania. Tyler bol zabitý a Richard sľúbil, že vyhovie požiadavkám a zruší nevoľníctvo, len aby sa poddaní rozišli. Ale svoj sľub nedodržal, vodcov dal obesiť. No revolúcia aj tak znamenala výstrahu pre panovníka a šľachtu. Richard mal problémy aj so svojimi šľachticmi a využíval svoje právomoci proti nim. Svojho strýka, Johna Gaunta, jedného z najsilnejších mužov v krajine dal uväzniť. No jeho syn Henrich z Lancesteru mu neodpustil. V roku 1399, keď bol Richard zaneprázdnený situáciou v Írsku, prišiel s armádou a Richarda zosadil. Ten nemal potomka a tak znova vypukol boj o trón medzi synom Eduarda III a Henrichom. Ten nakoniec získal podporu šľachticov a nastúpil na trón ako Henrich IV. Zvyšok života strávil obnovovaním kráľovskej autority a zabezpečovaním trónu pre svojho syna. No cítil hrozbu ďalšej vojny. Vzbura roľníkov vzišla s nezhôd medzi ľudom a štátom, ale v krajine takisto vzrastali nezhody s cirkvou.

Cirkevní hodnostári dávno nedodržiavali kresťanské ideály, mnohým šlo len o zisk a bohatstvo. S poddanými zaobchádzali kruto, nečudo že ľudia odmietali platiť cirkevnú daň. Situácii ešte pridal fakt, že od roku 1309 bol sídlom pápeža Avignon vo Francúzsku, s ktorým Angličania viedli vojnu. ľudia si mysleli, že platením daní pápežovi pomáhajú Francúzom. S tým súhlasil aj kráľ a znížil cirkevnú daň. Cirkev neprotestovala, lebo bola na jednej strane s vládnúcou vrstvou. Mnohí hodnostári pochádzali zo šlachtickýchrodov a vymenoval ich sám kráľ. Keď roľníci roku 1381 obsadili Londýn, popravili arcibiskupa z Canterbury ktorý bol zároveň kráľovským kancelárom. Kresťania už neboli odkázaný na učenie kňazov, lebo začali vychádzať náboženské knihy v anglickom jazyku, ktoré im poskytovali dostatočné vedomosti. Autorita cirkvi klesla. Dokonca vznikla jej odroda tzv."lollardy", vedená Johnom Wycliffom, oxfordským profesorom. Išlo im o čistotu cirkvi, bez svetského bohatstva. Mali podporu aj v radoch šľachty, lenže nasledujúci kráľ Henrich IV bol verný tradičnej cirkvi. Lollardov zakázal, dokonca ich dával popravovať.
100 ročná vojna pokračuje.

Roku 1413 Henrich IV zomrel a na trón nastúpil jeho syn Henrich V. Bol to odvážny a múdry muž a do dejín vošiel ako jeden z najschopnejších Anglických vládcov. Podobne ako Eduard III si robil nároky na francúzsky trón a roku 1415 obnovil boje proti Francúzom. Spočiatku mal výhodu, lebo francúzsky šľachtici sa hádali medzi sebou a tamojší kráľ Karol IV bol slabý. Takisto sa mohol spoliehať na podporu Burgundska. Lepšie vyzbrojený Angličania porazili Francúzov pri Azincourte. Medzi rokmi 1417 až 1420 sa Henrichovi podarilo získať Normandiu a okolité územia. Oženil sa dcérou francúzskeho kráľa, Katarínou z Valois a bol uznaný ako dedič francúzskeho trónu. Ale nikdy sa tam kráľom nestal lebo zomrel skôr ako Karol IV po ktorom mal dediť. Jeho syn Henrich VI sa ako deväť ročný stal vládcom oboch krajín. Vtedy sa potvrdilo, že ešte ťažšie ako trón získať je udržať si ho.

Francúzi posilnený národným cítením získali prevahu. Na ich čele stála Jana z Arku, sedliacka dievčina, hlboko veriaca ktorá Angličanom uštedrila niekoľko krutých porážok. Padla však do burgundského zajatia a bola vydaná Angličanom. Tí ju roku 1431 upálili za kacírstvo, neskôr ju vyhlásili za svätú. Angličania aj tak pomaly prehrávali túto pre nich nákladnú vyše sto rokov trvajúcu vojnu. Ich spojenci stratili dôveru a odlúčili sa. Stratou Gaskónska roku 1453 sa 100 ročná vojna skončila. Anglicko stratilo všetky územia vo Francúzsku okrem prístavu v Calais.


Vojna ruží

Henrich VI bol veľmi inteligentný, prahol po vzdelaní. Dokonca dal založiť kráľovskú fakultu na univerzite v Cambridge a prestížniu školu v Etone. Ale nesúhlasil s bojachtivými šľachticmi, bol mierumilovný, radšej trávil čas v študovniach. Skrátka nevhodný kráľ pre toto búrlivé obdobie. Navyše si veľmi zle zvolil svojich poradcov. Šľachta prirodzene reptala, či je trón oboch krajín v správnych rukách. Dobre si pamätali ako Henrich IV získal trón po zosadení Richarda II. V tomto období bolo v Anglicku asi 60 silných šľachtických rodov. Mnohé z nich vlastnili súkromné armády. Nakoniec sa šľachta rozdelila na dva tábory, tí, čo ostali verní Henrichovi VI - Lancasterovci a tí čo podporovali vojvodu z Yorku - Yorkovci. Neskôr bol tento konflikt nazvaný vojna ruží, lebo symbol Lancasterovcov bola červená a Yorkovcov biela ruža. Po bojoch získal v roku 1461 trón syn padlého vojvodu z Yorku, Eduard. Eduard IV uväznil Henricha VI v Toweri. Ale o 9 rokov neskôr ho vyslobodila armáda Lancasterovcov a Eduarda vyhnali z krajiny. Ten ale využil podporu juhoanglických mešťanov, lebo Yorkisti mali silné obchodné vzťahy a roku 1471 znovu porazil Lancasterovcov.

Henrich zomrel v Toweri krátko na to, pravdepodobne bol zavraždený. Boje však pokračovali. Eduard zomrel roku 1483 a zanechal dvoch malých synov. Jeho ambiciózny brat Richard z Gloucestru ich dal uväzniť a stal sa kráľom Richardom III. Neskôr boli obaja princovia zavraždení. Ich smrť sa dáva do súvislosti s Richardom vďaka Shakespearovej hre Richard III. Nikde v dejinách sa nespomína, že by ich dal zavraždiť Richard, aj keď dôvod na to mal. Ako kráľ nebol populárny ani medzi Lancasterovcami ani medzi Yorkovcami. Roku 1485 pristál pri brehoch Anglicka Henrich Tudor, potomok Johna Gaunta, napoly Welšského pôvodu. Obe strany ho začali podporovať. S Richardom sa stretol v bitke pri Bosworthe. Porazil jeho armádu a sám Richard padol v boji. Henrich bol korunovaný priamo na bojisku. Vojna ruží takmer zničila Anglickú monarchiu. Nová dynastia Tudorovcov musela vynaložiť veľké úsilie na jej obnovu. Takisto veľa šľachtických rodov vymrelo v týchto bojoch.


Stredoveká spoločnosť

Neskorý stredovek priniesol viaceré zmeny do vývoja spoločnosti. Najvyššie priečky v hierarchii už tradične zaujímala šľachta, vojvodovia a grófi, aj keď v dôsledku vojen ich počet klesol. Pod nimi boli rytieri. Z pôvodných ozbrojených bojovníkov sa postupne zmenili na civilizovaných gentlemanov a farmárov. Za vlády Eduarda I ich počet rapídne vzrástol. Vedla nich boli slobodný občania z krajiny. Ku koncu stredoveku sa aj nevoľník mohol stať slobodným občanom po odpracovaní určitého počtu rokov. Slobodný občania riadili chod miest. Objavujú sa začiatky obchodnej únie, keď sa menej významní remeselníci začali spájať a spolupracovať, aby si uchránili svoje záujmy pred konkurenciou. Obchodníci začali po Európe zakladať obchodné stanice.Spoločnosti zodpovedné za ich chod naberali na dôležitosti a stávali sa najsilnejšími inštitúciami v mestách. Čo sa týka výplat, situácia bola lepšia, keďže v dôsledku rozšírenia chovu oviec bol v krajine dostatok mäsa a ceny obilia klesli. V mestách sa do popredia dostávala nová spoločenská vrstva. Mešťania vďaka založeniu nových škôl mohli získať lepšie vzdelanie a začali sa považovať za rovnocenných s rytiermi a vidieckou nižšou šľachtou. Pribúdalo najmä množstvo nových právnikov. Koncom 15. storočia títo úspešní právnici, mešťania, výrobcovia šiat a obchodníci vytvorili novú tzv. strednú vrstvu spoločnosti. Takisto prišlo veľa prisťahovalcov z Walesu za účelom obchodu alebo štúdia. S rastom gramotnosti súviselo aj množenie náboženskej literatúry v anglickom jazyku. Spomínaná Wycliffova odroda cirkvi získavala podporu najmä od novovzniknutej strednej vrstvy.


Parlament

Aj parlament prešiel určitými zmenami, hlavne čo sa týka jeho zloženia. Eduard I. pozýval do parlamentu rytierov a mešťanov, lebo ich moc vzrastala a mohli mu zabezpečiť potrebné peniaze. Ale za vlády Eduarda III. začal parlament kontrolovať kráľovské výdavky, získal kontrolu nad peniazmi v štáte. V tomto období sa v parlamente upevnil dvojkomorový systém. Snemovňa lordov - kde mala zastúpenie šľachta a cirkev. Snemovňa reprezentantov - zastúpená prevažne strednou vrstvou obyvateľstva. Avšak chudobní stále nemali zastúpenie a tak jediný spôsob ako prezentovať svoje požiadavky boli vzbury. V právnom systéme pretrvával priadok z 12. storočia. Väčšinu prípadov riešil kráľovský súd a oblastné súdy pomaly zanikali. Ale kráľ už v 14. storočí nevládal sám riešiť všetky spory a tak Eduard III. v roku 1363 vymenoval skupinu sudcov, ktorý putovali medzi mestami a starali sa o menšie prípady. Väčšinou pochádzali z nižších šľachtických rodov.

Stredoveké ženy mali nezávideniahodnú pozíciu. Cirkev kázala, že žena má byť pokorná a úctivá, podriadená mužovi. Aspoň tak chápal biblické ideály vtedajší svet. O manželstvách rozhodovali rodičia, nie samotný snúbenci, lebo výhodné manželstvo mohlo zabezpečiť peniaze a moc. Niekedy dokonca aj kráľovskú korunu. Po uzavretí manželstva, žena musela akceptovať autoritu svojho muža, za neuposlúchnutie bývala často bitá. Jej prvoradou povinnosťou bolo zabezpečiť potomkov, najlepšie synov. To bola dosť nebezpečná úloha, lebo pôrody prebiehali v nevyhovujúcich podmienkach a veľa detí umieralo krátko po narodení. Ďalej sa žena musela starať o statok, zabezpečovať zásoby na zimu a viesť celé panstvo počas manželovej neprítomnosti. Ženy z vyšších vrstiev museli mať aj vedomosti z bylinkárstva pre liečenie chorých. Ženy roľníkov zase pomáhali s prácou na poli. Pozícia ženy sa zlepšila po smrti manžela, keď sama prevzala kontrolu nad majetkom. Ale veľa z týchto žien sa znova vydalo, lebo na všetko sami nestačili.


Wales a Škótsko

Eduard I. ovládol Wales koncom 13. storočia. Priviedol anglických občanov aby obohatili populáciu tamojších miest. Angličania vytlačili pôvodných obyvateľov na západ do hôr a zabrali ich pôdu. Walesania taktiež museli slúžiť v anglickej armáde. Vo vojnách sa preslávili najmä ako skvelí lukostrelci. Na konci 14. storočia sa objavil muž pripravený vzdorovať Angličanom. Owain Glyndwr, jediný Welšský princ ktorého poslúchal a nasledoval celý národ. Najskôr sa pripojil k revolte na normansko-waleských hraniciach, kde sa miestny šľachtici snažili vymaniť spod anglickej kontroly. Po 10 rokoch revolta prerástla do občianskej vojny a roku 1400 bol Owain vyhlásený za waleského princa. Ale napriek všemožnej snahe nebol schopný ubrániť sa presile. Po roku 1410 stratil takmer všetkých podporcov, keď Walesania zistili, že nemajú šancu uspieť. No podobne ako William Wallace v Škótsku, Owain posilnil národnú identitu v krajine.

V Škótsku bola situácia podobná ako v Anglicku, tiež neuniklo moru a vojnám. Škóti pykali aj za spojenectvo s Francúzmi v 100 ročnej vojne. Angličania opakovane útočili na južné oblasti, zdroje bohatstva. Aj škótsky králi mali konflikty so šľachtou. Mnohí boli zavraždený a tak keďže následníci museli najskôr dospieť, šľachta mohla vládnuť a riadiť krajinu po svojom. Aj títo šľachtici mali svoje súkromné armády, nemuseli sa spoliehať na vojsko zverbované z nevoľníkov. Rozšírili sa klany - skupiny ľudí okupujúcich určité územie majúcich jedného vodcu. Jednotlivci často dobrovoľne vstupovali do klanov, pre ochranu. Roku 1482 Anglicko obnovilo snahu o ovládnutie Škótska a Eduard IV. obsadil Edinburgh. Ku koncu 14. storočia sa aj Škótsko začalo rozvíjať. Vytvoril sa parlament a obyvatelia mali možnosť diskutovať o vládnych veciach. Mestá sa rozrastali najmä vďaka exportu vlny. Škótske spojenectvo s Francúzskom prinieslo určité výhody. Pomohlo šíreniu vzdelanosti, zakladali sa nové univerzity na spôsob Parížskej. Boli to medzi inými aj St. Andrews roku 1412, Glasgow 1451 a Aberdeen 1495. Skrátka Škótsko bolo rovnocenný partner Anglicku.