- najväčšia ríša starovekej Európy; jej centrom bol Rím, ktorý podľa legendy založil r. 753 Romulus. Rím spočiatku podliehal etruským kráľom, ale r. 509 pred n. l. vytvoril republiku. Na jej čele stáli dvaja každoročne volení konzuli opierajúci sa o senát. Rímska republika sa postupne vyvinula z pomerne bezvýznamného mestského štátu na najväčšiu veľmoc v oblasti Stredozemného mora. Najsilnejší vplyv dosiahla v 2. storočí pred n. l., keď porazila Kartágo v Púnskych vojnách. Roku 27 pred n. l., krátko po Caesarovom zavraždení, ukončil Octavianus éru republiky a vyhlásil sa za cisára pod menom Augustus. V nasledujúcich storočiach sa väčšina Európy, ale i časť Afriky a Ázie dostali do područia Ríma, ktorý vytvoril pevnú koloniálnu vládu a začal rozsiahlu verejnú výstavbu. V tomto období vznikli akvadukty a obrovská sieť rímskych ciest. Správa rastúcej ríše však narážala na čoraz väčšie ťažkosti. Hranice na Rýne a Dunaji museli odolávať trvalému tlaku barbarov, ktorý si vyžiadal nákladné vojenské výpravy. Na začiatku 4. storočia cisár Konštantín Veľký presunul hlavné mesto ríše do Byzancie (Konštantínopol) a prijal kresťanstvo. R. 395 sa ríša rozdelila na Západorímsku, ktorej stredom bol Rím, a Východorímsku s hlavným mestom v Konštantínopole. Vnútorná slabosť spojená s barbarskými vpádmi z východu, r. 476 spôsobila zánik Západorímskej ríše. Východorímska ríša čiže Byzancia prežila ďalších tisíc rokov – Konštantínopol padol do rúk Turkom až r. 1453. Kultúrne a vojenské úspechy antického Ríma mali veľký vplyv na nástupnícke civilizácie. Svätá ríša rímska sa pokúsila obnoviť jeho slávu v politickej sfére, renesancia zasa v kultúre. Rímsky občania hovorili po latinsky, nosili tógy a kúpali sa vo verejných kúpeľoch. Staroveký Rím sa však napriek civilizačnému pokroku opieral o otrockú prácu.