ATLANTÍDA
Stratený raj
Ostrovný svetadiel Atlantída prežíva tisíce rokov potom, čo údajne klesol do studených a temných hlbín Atlantického oceánu, ako jedna z najpútavejších záhad dejín. Ak skutočne jestvovala, znamenala civilizáciu, ktorá nemala páru predtým, ani potom. Jej kronikári tvrdia, že zmizla za necelý deň a neostala po nej ani len stopa.
Najstaršie a najpútavejšie rozprávanie, ktoré sa nám zachovalo, pochádza od gréckeho filozofa Platóna zo štvrtého storočia pred Kristom. Podľa jeho opisu bola Atlantída krajinou, kde umní záhradníci založili sladkovodné sady a darilo sa zvieratám vrátane „veľmi veľkého stáda slonov“. Množstvo sídelných domov v hlavnom meste prekonával nádherou iba kráľovský palác a blízky chrám na počesť boha Poseidona. Ani zlato, ani sláva však nezachránila Atlantíďanov pred ich samými. Ich rastúce hmotárstvo vzbudilo mocný hnev bohov a celú civilizáciu odsúdili na rýchli, pamätný zánik. Tak písal Platón.
Atlantídu často spájali s inými záhadnými miestami, napríklad s egyptskými pyramídami a kamennými stĺpmi v Stonehengei. Na rozdiel od týchto pevných stavieb však krajina, ktorú popísal Platón, nie je hmatateľnejšia než spomienka či sen. No mnohí veria, že strieborné, medené a zlaté poklady potopenej krajiny sa ešte vždy lesknú a čakajú na morskom dne svojho nálezcu. Domnievajú sa, že azda jedného dňa vynesie smelý záchranca povestné zlaté tabule, do ktorých sú vryté zákony zemského raja.
Nebývalý lesk mesta
Medzi mnohými nádherami Platónovej Atlantídy bol na prvom mieste rozsiahly palácový komplex. Stál na pahorku uprostred hlavného mesta. Kráľovské sídlo bolo obkolesené tromi vodnými priekopami. Otváralo sa nádvoriu s Poseidonovým chrámom. Komplex postavil Atlas, Poseidonov najstarší syn a prvý vysoký kráľ Atlantídy. Ale panovníci, ktorý nastúpili na trón po ňom, neboli nijako spokojný s tým, aby hádam zanechali svoje mocenské sídlo, aké ho zdedili. Platón písal: „Každý kráľ, keď ho prevzal od svojho predchodcu, pridal k jeho výzdobe a robil všetko možné, aby prekonal predošlého panovníka, až napokon z neho urobili príbytok, ktorého veľkoleposť a umelecká krása vyvolávala nezabudnuteľný údiv“. Návštevníci paláca vstupovali po širokej ceste ponad tromi kanálmi cez tri oblúky v múroch. Prvý bol mosadzný, druhý cínový a najvnútornejší tretí medený, „iskriaci sťa plamene“. V objatí týchto žiarivých obručí stáli sídla šľachty z bieleho, čierneho a červeného kameňa z miestnych lomov. Všade bol prepych, na ktorého opísanie tuším nestačia slová. Platón o vladároch Atlantídy uviedol: „Bohatstvo, ktoré vlastnili, bolo také obrovské, že sa nič podobné nevidelo predtým v nijakom kráľovskom dome, a ani sa tak ľahko zase nevidí.“
Nesmrteľná múdrosť
Duchovným stredom Atlantídy bol chrám, prekrásna stavba uprostred palácového komplexu. Tu sa schádzali vládcovia svetadielu, aby určovali svoje zákony. Chrám bol oslnivým svedectvom zručnosti Atlantíďanov pri spracúvaní kovov. Podľa Platóna bol vonkajšok budovy, obohnanej zlatým múrom, „pokrytý striebrom okrem vrcholcov veží, tie boli pokryté zlatom; pokiaľ ide o vnútrajšok, urobili celý strop zo slonoviny..., spestrenej zlatom a striebrom a orichalkom a zvyšok stien a pilierov a dlažby pokryli orichalkom“, teda meďou. Nad ústredným nádvorím chrámu vládla obrovská socha Poseidona na šesť záprahu. V každom tienistom zákutí sa ligotali morské nymfy.
