V 5. až 7. storočí väčšiu časť Britských ostrovov ovládli germánske kmene Sasov, Anglov a Jutov. Na prelome 6. a 7. stor. tu vzniklo sedem včasnostredovekých štátov. Boli to kráľovstvá Kent, Wessex, Sussex, Essex, Východné Anglicko, Mercia a Northumbria. Tieto kráľovstvá v ďalšom období medzi sebou bojovali a niektoré dočasne získavali prevahu nad ostatnými.

Koncom 8. stor. začali na Britské ostrovy útočiť Normani. Útoky zahajuje Svend, pokračovateľom je jeho syn Knut zv. Veľký (1014-1035). Knutova škandinávska ríša sa rozpadla hneď po jeho smrti.→ kráľ Eduard (1042-1066) – vrátil sa z vyhnanstva z Normandie, s ním prišla značná skupina Normanov (mnísi, šľachtici, ktorí začali ovplyvňovať dvor). O trón sa usiloval nórsky kráľ Harald Hardrada, potomok najbohatšieho rodu Harald a normanský vojvoda Viliam.

14. 10. 1066 – bitka pri Hastingse (Harald – padol v bitke). 1066 bol Viliam I. Dobyvateľ korunovaný a vládol do 1087. Bol zakladateľ normanskej dynastie. Víťazstvom pri Hastingse zahájil dobýjanie Anglicka (dobýjanie bolo spojené s krutou pacifikáciou celých území, niektoré oblasti boli spustošené a zostali úplne vyľudnené). Prísne tresty udržovali v poslušnosti inak vzdorovitých anglosaských barónov a šľachtu. Viliam I. Dobyvateľ zbavil domácu anglosaskú šľachtu pôdy, ktorú potom odovzdal novej, normanskej šľachte. Postupoval však rozumne: novým barónom neprideľoval také veľké rozlohy pôdy, aby mu mohli konkurovať. Podobným spôsobom sa snažil podriadiť si aj cirkev. Viliam I. Dobyvateľ vybudoval aj fungujúcu štátnu správu. Do čela jednotlivých grófstiev postavil šerifov, ktorí boli za výkon svojej funkcie zodpovední priamo panovníkovi. Vďaka nemu sa Anglicko stalo feudálnym a centralizovaným štátom.

Za jeho panovania bola vypracovaná (1086) tzv. Kniha posledného súdu (Domesday Book). Ide o prvé veľké stredoveké štatistické dielo. Zahrňuje údaje o rozlohe poľnohospodárskej pôdy, počte obyvateľov, o stavoch dobytka, o poľnohospodárskom náradí a celkových príjmoch z jednotlivých panstiev. Tento súpis sa stal podkladom na stanovenie daní.

Syn V.I.D. Henrich I. pokračoval v budovaní štátneho aparátu (1100-1135). Postupne zlepšoval súdnictvo, financie aj správu koruny. Podľa vzoru svojho otca proti veľkým feudálom hľadal oporu v cirkevnej hierarchii. V správe štátu získala rozhodujúcu úlohu stála Kráľovská rada, ktorá zasadala nepretržite, na rozdiel od Veľkej rady, ktorá zasadala len 2x do roka (obyčajne aby povolila vypísanie nových daní a poplatkov). Veľká rada bola predchodcom parlamentu, Kráľovská rada dnešnej vlády.
Kráľovská rada: - lord komorník
- najvyšší stolník
- najvyšší sudca
- pokladník – jeho funkcia sa neskôr spojila s funkciou tzv. justiciára, a tak vznikol úrad kancelára strážcu pokladu
- finančná komora sa schádzala pod predsedníctvom kancelára strážcu pokladu 2x do roka

Po smrti Henricha I. vypukla občianska vojna (1135-1154). Na základe kompromisu medzi bojujúcimi stranami sa angl. kráľom stal pravnuk V.I.D. Henrich II. z rodu Anjou, nazývaný Plantagenet (1154-1189)

- zakladateľ dyn. Plantagenovcov
- vládol v Anglicku, Normandii a vo fr. dŕžavách zdedených po svojom otcovi (Anjou, Maine)
- ženbou získal aj Akvitánske vojvodstvo

→ čiže angl. kráľ mal vo Fr. väčšie pozemkové vlastníctvo ako fr. kráľ
→ Fr. stratilo na západe a severe prístup k moru → fr. kráľ Filip II. August sa rozhodol využiť oslabenie Angl. po smrti Henricha II. a začal otvorený vojnový konflikt

Novým angl. kráľom sa stal Richard I. Levie srdce (1189-1199). Bol účastníkom tretej križiackej výpravy, po návrate z nej ho zajal rakúsky vojvoda – v čase jeho neprítomnosti vládol jeho brat Ján, ktorý chcel získať kráľovskú korunu. Po smrti Richarda sa rozpútal boj o trón – Ján zvíťazil (1199-1216). Po stratení všetkých dŕžav vo Fr. dostal prezývku Bezzemok. Za Jána Bezzemka bola kráľovská moc oslabená, zvlášť po bitke pri Bouvines (1214). Po prehratej vojne s fr. opozíciou si šľachta, duchovenstvo a londýnske meštianstvo vynútili u kráľa vydanie zákona.→ 15. 6. 1215 Veľká listina slobôd – Magna Charta Libertatum. Je to základný zákon angl. stavovskej monarchie, obmedzujúci právomoc panovníka v prospech šľachty a meštianstva. Ustanovoval, že žiadny slobodný obyvateľ nesmie byť prenasledovaný alebo zatknutý bez zákonného rozsudku. Platí v Angl. dodnes.
Kráľ vládne obmedzene – kontrolovaný Veľkou radou (neskôr sa stala snemovňa lordov)→ bola zvolávaná kráľom, ale nemala zákonodarnú moc → na zhromaždení zasadalo na zač. 25 barónov – šľachta, dopĺňa ju cirkev. Povoľovala vypísanie nových daní.
Henrich III. (1216-1272), Eduard I. (1272-1307), Eduard II., Eduard III. – jeho výprava do Fr. zahájila storočnú vojnu