Vodca skupiny nemá výčitky svedomia, pokiaľ ide o vystupňovanie násilia.Vodca skupiny je v zajatí predstáv o sláve a nie je schopný empatie, čo by mu pomohlo zhodnotiť dôsledky jeho činov, na členov skupiny alebo na spoločnosť v širšom zmysle slova.V čase, keď je skupina postihovaná neúspechmi, je vodcovo rozhorčenie nasmerované na všetky možné ciele, len nie na seba. Ide najmä o iných členov skupiny a existujúce politické zriadenie s jeho elitou politickej moci.
Charizmatickí vodcovia môžu byť vo všeobecnosti vnímaní ako polobohovia, schopní vyriešiť všetky ťažkosti. Stúpenci vodcu nekriticky prijímajú a zároveň nekriticky plnia jeho príkazy, ich vplyv na rozhodovanie je minimálny.
V rámci autoritársko-totalitárneho štýlu vedenia sú tieto dôležité indikátory rizika (Klavec, 2007):
Vodca skupiny považuje aj veľmi brutálne akcie za bežné prostriedky dosiahnutia politických zmien.Takýto vodca sa snaží stále viac upevňovať svoju kontrolu nad rozhodnutiami skupiny.Radikálna organizácia nadobudne štruktúru hierarchicky organizovanej vojenskej jednotky alebo charakter armádneho komanda pre špeciálne úlohy.
V rámci direktívneho riadenia na neprijímajú rôzne alternatívy, vyjadrovanie názorov, skupina je súdržná, s črtou spolupatričnosti. „Nesúhlas znamená riskovať život. Ustúpiť niet kam, s výnimkou cintorína“ (Baumann, 1981, in Klavec, 2007,s. 63). Na skupinu je vyvíjaný veľký nátlak, upevňuje sa ponižovanie. Skupina sa správa stále viac ako paranoidná, stále intenzívnejšie nadobúda pocit ohrozenia.
Klavec (2007) uvádza tieto príčiny premeny radikálnej skupiny na skupinu teroristickú:
Na skupinu zaútočili vojenské a bezpečnostné útvary štátu, časť z nich padla alebo bola uväznená. Medzi nimi môže byť aj vodca skupiny alebo iná charizmatická osobnosť, o ktorej sa rozšíria správy, že bola pri vypočúvaní mučená. Tieto udalosti môžu byť takisto dôsledkom nepriateľstva konkurenčných skupín. Radikalizácia rozhodovania v skupine môže byť podmienená aj celkovou politickou situáciou, v ktorej politicko-mocenská elita znemožňuje účasť skupiny vo voľbách, napríklad prostredníctvom politickej strany, ktorá reprezentuje jej názory. Alebo ak nie sú volebné výsledky pre túto mocenskú elitu priaznivé, zruší ich napríklad prostredníctvom vojenského prevratu. Udalosti z dávnej alebo nedávnej minulosti, ktoré sú pre radikálnu skupinu významné, a ich pripomínanie spoluvytvára aj platformu, na základe ktorej sa skupina vymedzuje voči existujúcemu politickému systému, alebo voči iným konkurenčným skupinám.
Klasifikácia teroristických skupín
Klavec (2007) rozlišuje v rámci klasifikácie teroristických skupín: Sociálnopolitické teroristické skupiny, Etnonacionalistické a etnoseparatistické teroristické skupiny, Terorizmus náboženských radikálov
Sociálnopolitické teroristické skupiny sa rozdeľujú na dve podskupiny- sociálnorevolučnú a pravicový terorizmus. Medzi sociálnorevolučné teoristické skupiny sa zaraďujú ľavicové radikálne skupiny (pod vplyvom myšlienok Mao-ce tunga o revolučnej a partizánskej vojne a názorov Ernesta Guevarru na partizánsku vojnu a socialistickú revolúciu), ľavicovo-radikálne mládežnícke skupiny (teória ohnísk-teória foco), vďaka ktorým zvíťazí socializmus vo svete. Z minulého storočia sem zaraďujeme teroristické skupiny akými bola: Frakcia červenej armády (Rote Armee Fraktion- RAF) v SRN, Červené brigády (Brigatte Rosse) v Taliansku, Priama akcia (L Action Direct) vo Francúzsku, skupina Grappo v Španielsku a iné. V spojení s teroristickými skupinami z Blízkeho Východu a iných oblastí vytvárali v 70-tych a 80-tych rokoch medzinárodnú teroristickú sieť. Do nej patrila aj jedna z najkrutejších teroristických skupín- Japonská červená armáda (JRA), kt. začiatkom 70-tych rokov v Izraeli spáchala masakru na letisku Lod.
Podnetom k boju bol okrem všeobecného cieľa aj boj proti americkému imperializmu. Tieto skupiny boli ovplyvnené prevažne marxistickou teóriou, prevažne maoistickou interpretáciou marxizmu a jeho zásadou, že politická moc pramení z pušky. Teroristické skupiny ovplyvnili hlavne názory Ernesta Guevarru na partizánsku vojnu v rámci ním koncipovanej teórie foco („ohnísk socialistickej revolúcie vo svete, ktorými sú partizánske boje alebo vojny v jednotlivých oblastiach sveta a tie sa zlejú vo svetový revolučný požiar, prostredníctvom ktorého zvíťazí socialistická revolúcia vo svetovom meradle“) (Klavecký, 2007, s. 69).
Druhou podskupinou je pravicový terorizmus. Zaraďujeme sem činnosti skupín, z ktorých boli mnohé polooficiálne či tajne viazané na represívne zložky štátneho aparátu, ktoré mali na starosti zaistenie bezpečnosti a boj proti vyššie uvedeným partizánskym oddielom a teroristickým komandám, napr. v Latinskej Amerike. Boli súčasťou protiteroristickej stratégie štátu a organizačne kopírovali formu partizánskych oddielov či teroristických kománd. Najznámejšími z týcho skupín boli Eskadry smrti, založené v boji proti kriminálnikom, ktorí boli nimi fyzicky likvidovaní. Zaraďujeme sem aj protiteroristické oddiely s názvom GAL (Španielsko), ktoré likvidovali členov baskickej teroristickej organizácie ETA, taktiež sem môžeme zaradiť aj niektoré akcie Ku-klux-klanu, alebo činnosti bezpečnostných služieb pracujúcich na objednávku podnikateľov atď.
Etnonacionalistické a etnoseparatistické sú subkategóriou politického terorizmu. Takto motivovanú teror. činnosť využívajú rôzne etnické a národnostné skupiny vo viacerých regiónoch a štátoch sveta. Ide o štáty, kde má etnická alebo národnostná menšina domimantný podiel na zložení obyvateľstva, ktorá hodnotí svoje postavenie ako nerovnoprávne. V Európe do tejto kategórie zaraďuje IRA (Írska republikánska armáda) v severnom Írsku, ETA (Teroristická organizácia Baskicko) v Španielsku. ETA sa snaží dosiahnuť vytvorenie nezávislého baskického štátu- vraždami španielskych politikov, príslušníkov štátnej správy, policajtov. V oblasti Blízkeho Východu je to región bývalej britskej kolónie Palestína, kde dnes existuje nezávislý izraelský štáta autonómne územia palestínskych Arabov, kde teriristické skupiny využívajú rôzne taktiky v boji proti Izraelu. Ide o radikálne skupiny orientované na radikálny výklad islamu a neuznávajúce existenciu Izraela, pričom ho chápu ako faktor okupácie palestínskeho územia, ktorého koniec vidia s koncom izraelského štátu. Tým smerom je zameraná činnosť Hamasu, Islamského džihádu a iných. Jednou zo sekulárnych radikálne nacionalistických skupín združených v PLO je aj skupina al-Fatah, ktorá podlieha Jásirovi Arafatovi a dostáva sa do konfrontácie s palestínskymi skupinami orientujúcimi sa na radikálny islam. Medzi tieto skupiny patrí aj organizácia radikálnych šiítskych islamistov na Blízkom Východe- Hizballah a iné.