História

Kuba bola 388 rokov španielskou dŕžavou, ovládanou guvernérom v Havane. Ekonomika bola založená na plantážnictve a exporte cukru, kávy a tabaku do Európy a neskôr do Severnej Ameriky.

V dvadsiatych rokoch 19. storočia, kedy ostatné časti Latinskej Ameriky revoltovali a vytvárali vlastné štáty, ostala Kuba lojálnou aj napriek istým tendenciám k osamostatneniu. Čiastočne preto, že prosperita kubánskych osadníkov závisela na obchode s Európou, čiastočne kvôli obavám z rebélie otrokov (ako sa to stalo na Haiti). Zrejme aj preto, že obava kubáncov z rastúcej moci Spojených Štátov bola silnejšia ako ich odpor ku koloniálnej vláde Španielov.

Blízkosť Spojených Štátov mala veľký dopad na históriu Kuby. Južanskí politici navrhovali anexiu ostrova ako prostriedok posilnenia pro-otrokárskej koalície a na Kube túto politiku niektoré kruhy podporovali. V roku 1848 bola potlačená rebélia na podporu anexie a niekoľko pokusov o inváziu z Floridy. Došlo dokonca k regulárnym návrhom Spojených Štátov kúpiť Kubu od Španielska, ktoré sa však nechcelo vzdať jednej z najlepších dŕžav v Amerike.

Po americkej občianskej vojne opadli obavy z anexie prootrokárskych síl, čo však posilnilo tendencie k nezávislosti, ktoré vyústili do povstania v roku 1868. Tento konflikt sa predĺžil do desaťročnej vojny medzi silami bojujúcimi za nezávislosť a Španielskom a jeho spojencami. V Spojených Štátoch boli sympatie na strane bojovníkov za nezávislosť, ktorým poskytovali aj neoficiálnu pomoc, vojenskú intervenciu však Američania odmietli. Konflikt ukončil v roku 1878 Zanjonský mier, v rámci ktorého prisľúbili Španieli väčšiu autonómiu.

Ostrov bol po dlhom období nepokojov vyčerpaný a odstredivé tendencie načas upadli. Pretrvával strach, že po odchode Španielov využijú Spojené Štáty mocenské vákuum na anexiu. Otroctvo bolo zrušené, hlavne pod tlakom Američanov, v roku 1886, aj keď africká menšina ostala sociálne aj ekonomicky utláčaná napriek formálnej občianskej rovnosti.

V 90-tych rokoch 19. storočia agitácia za nezávislosť opäť zosilnela v dôsledku obchodných obmedzení zavedených Španielmi a nekompetentnému spravovaniu krajiny. 15 júla 1895 rebélia opäť prepukla a strana za nezávislosť vedená Tomásom Estrada Palmaom a básnikom José Martím vyhlásila Kubu za nezávislú republiku. Martí bol čoskoro zabitý a stal sa kubánskym národným hrdinom. Španieli odpvedali represívnou kampaňou, zhromažďujúc obyvateľstvo do takzavných opevnených miest.

V roku 1897, z obavy pred intervenciou USA, zvolili Španieli miernejší prístup s prísľubom domácej správy a volenej legislatívy. Rebeli však túto ponuku odmietli a hnutie za nezávislosť pokračovalo. 15 februára 1898 bola americká bojová loď Maine zapálená v havanskom prístave, pričom zahynulo 266 mužov. Sily podporujúce intervenciu na Kubu v USA obvinili z incidentu Španielsko (napriek tomu že Španielsko nemalo k takému činu motív a neexistujú dôkazy o jeho účasti). Kongres USA podľahol vlne nacionalizmu a vydal rezolúciu vyzývajúcu k intervencii, ktorú prezident William McKinley rýchlo vyslyšal.

Výsledkom bola Španielsko-Americká vojna. Americké jednotky sa vydadili na Kube v júni 1898 a rýchlo prekonali španielsku obranu. V auguste bola podpísaná mierová zmluva, v rámci ktorej Španielsko súhlasilo s odchodom z Kuby. Niektoré kruhy v USA podporovali nezávislosť Kuby, iné naopak agitovali pre anexiu. Ako kompromis zaviedla McKinleyho administratíva na Kube 20 ročný protektorát. Kubánske hnutie za nezávislosť proti tomu proetstovalo, avšak podobne ako na Filipínach, kde sa udalosti vyvíjali podobne, k ozbrojeneému odporu nedošlo.

Nezávislosť

Theodore Roosevelt, ktorý bojoval v Španielsko-Americkej vojne a symaptizoval s hnutím za nezávislosť, vystriedal McKinleyho v prezidentskom úrade v roku 1901 a odstúpil od protektorátu. Republika Kuba dosiahla formálnu nezávislosť 20 mája 1902, prvým prezidentom sa stal vodca hnutia za nezávislosť Tomás Estrada Palma. USA si však ponechali právo zasahovať do vnútorných záležitostí a dozor nad financiami a zahraničnými vzťahmi. Kuba tiež súhlasila prenechať USA námornú základňu v zálive Guantánamo.

Nezávislá Kuba sa čoskoro dostala do problémov pre korupciu v úzkych kruhoch vládnucej elity a neschopnosť vlády riešiť sociálne problémy zdedené po Španieloch. V roku 1906, po diskutovaných voľbách nástupcu Estrada Palma’, vypuklo ozbrojené povstanie a USA uplatnili svoje právo na intervenciu. Krajina sa dostala pod americkú okupáciu a na na tri roky pod vládu amerického guvernéra. V roku 1908 bola znovunastolená miestna vláda a prezidentom bol zvolený José Miguel Gómez, USA si však ponechali určitý dohľad. Napriek častým nepokojom sa vláda udržala do roku 1925, kedy Gerardo Machado y Morales, zvolený za prezidenta, zrušil konštitúciu a stal sa prvým diktátorom Kuby.

Machado bol kubánsky nacionalista a jeho režim mal značnú podporu, napriek násilnému potlačeniu kritikov. V tomoto období získali Kubánci väčšiu kontrolu nad nad svojou ekonomikou a rozbehli sa niektoré dôležité národné proejkty. Bolo však poznačené aj dôsledkami veľkej krízy, ktorá znížila ceny kubánskych produktov. V auguste 1933 niekoľkí članovia armády zorganizovali prevrat, zvrhli Machada a za prezidenta dosadili Carlosa Manueala de Céspedes. V septembri však ďalší prevrat pod vedením seržanta Fulgencia Batistu nastolil vládu pod vedením Ramóna Grau San Martína. Vydržala síce len 100 dní, spustila však radikálne zmeny v kubánskej spoločnosti.