Snaha, aby kresťanstvo zvíťazilo na celom pozemskom svete, a tým ho zjednotilo ( kresťanský univerzalizmus), však zostávala len v rovine ideálov.
Po Karolovi Veľkom nastúpil na trón jeho syn Ľudovít I., nazývaný Pobožný (814-840). Za jeho vlády začali prevládať silné odstredivé tendencie, pri ktorých hrozil rozpad celého štátu. Po smrti Karola Veľkého sa ukázali všetky rozpory veľkého štátu: civilizačná odlišnosť jednotlivých území, doprevádzaná snahou okrajových oblastí o osamostatnenie, túžba šľachty po vyššom podiele na moci a pod. Ku koncu života Ľudovíta I. Pobožného k týmto problémom sa pridali taktiež spory dynastické, kedy sa o svoje práva k vládnutiu začali hlásiť Ľudovítovi synovia.
Dynastické boje pokračovali aj po Ľudovítovej smrti a viedli k rozpadu ríše. Podľa verdunskej zmluvy (843) bola ríša rozdelená na tri samostatné celky. Najstaršiemu Lotharovi pripadla s císarským titulom stredná časť (dŕžavy v Itálii a územie na sever od Álp až k moru), Ľudovít Nemec získal územie na východ od Lotharových dŕžav a Karol Holý západnú časť Franskej ríše. Zatiaľ čo územie pod správou Lotharovou sa pomerne rýchlo rozpadlo na menšie politické útvary, územia Ľudovíta Nemca a Karola Holého položili základ ku vzniku Nemecka a Francúzska.
Rozsiahly franský štát vyžadoval už v dobe merovejovskej špeciálny systém správy. Vnútorná časť ríše bola rozdelená na grófstva (v jeho čele stál gróf), územia pripojených germánskych kmeňov podliehali vlastným vojvodcom. Z tejto doby sú známe písané zákoníky niektorých kmeňov, z ktorých najstarší je Lex salica (zákoník salských frankov, asi 508-511). Základ cirkevnej správy bol prevzatý z rímskej organizácie, o čom svedčí skutočnosť, že väčšina biskupstiev sa nachádzala v bývalých rímskych mestách.
Správa Karolovej ríše spočívala na podobných princípoch ako správa merovejovská. Tradičné územia sa delili na grófstva, okrajové oblasti Karol Veľký rozčlenil na marky, v ktorých zaviedol polovojenský režim. Dostatočný počet vojakov zabezpečovala vojenská povinnosť, ktorá sa vzťahovala na všetkých slobodných frankov. Súčasťou správy sa stala taktiež cirkevná organizácia, ktorej biskupstvá sa obvykle územne kryli s rozsahom správy svetskej. Cirkev bola závislá na štáte, jej predstaviteľov (biskupov) menoval panovník.
Za Karola Veľkého sa vo veľkej miere začal uplatňovať lénny systém, vzťah medzi lénnym pánom a vazalom.