Antonius - východ ríše
Lepidus - Afrika (neskôr ho Octavianus zbavil armády, Lepidus sa stiahol do ústrania)
Pretrvávajúce napätie medzi Octavianom a Antoniom, pretože Antonius odišiel do Alexandriwe (Egypt), kde žil s Kleopatrou napriek manželstvu s Octavianovou dcérou. prideľovaním rímskych území Kleopatre si znepriatelil senát, ktorý dovolil Octavianovi vojenský zásah proti Antoniovi
- 31: Bitka pri Actiu (grécke pobrežie), Antoniova porážka a následné dobytie Alexandrie, Egypt sa stal provinciou a vlastníctvom cisára.
Kultúra
Rímska kultúra vznikala podľa kultúry starých Grékov. Postupne ju rozvíjali a prispôsobovali si ju.
Rimania dávali dôraz na to aby sa deti učili. No mohli si to dovoliť iba deti z bohatších rodín. Pre žiakov bolo povinné čítať ZÁKONY DVANÁSTICH TABÚĽ a Homérovu ODYSEU, ktorú do latinčiny preložil Livius Andronikus. Tým dokázal že latinčina je tiež vhodná na písanie básní. Neskôr to potvrdil básnik Vergílius a potom básnik Ovídius.
Od básní sa odvíjalo divadlo v ktorom sa literárne diela stvárňovali. Väčšinou to boli veselohry (komédie). Rímske divadlo sa dosť podobalo divadlu Grékov. Bola to polkruhová budova v ktorej strede bolo pódium na ktorom vystupovali herci. Keďže to bolo jedno z prvých divadiel, predstavenia sa hrali pod holým nebom.
Sochárstvo je ďalšie odvetvie rímskej kultúry. Sochári väčšinou tvorili podobizne významných ale aj úplne neznámych osôb.
Dosť rozšírene sa Rimania venovali maliarstvu prevzatého od Etruskov. Maľovali nástenné maľby ale ak tak ako v sochárstve to boli významné alebo úplne obyčajné osoby.
V staviteľstve Rimania vynikali. Stavali mosty, domy, chrámy, amfiteátre a iné. Koloseum patrí medzi najznámejšie stavby.
Sochy, maľby, budovy, spisy, dokumenty to všetko dokazuje že Rimania čerpali z rôznych kultúr ktoré zdokonalili vo svoj prospech a preto sa ich kultúra zachovala po ďalšie generácie až dodnes.
Otroctvo je podmienené zneužívaním jednotlivca alebo celej rasy pri nedostatočnej možnosti brániť sa. Pokiaľ sa ľudia alebo rasy vystavujú nebezpečenstvu, že budú slabí nikto nedokáže povedať, kedy sa znížia k otroctvu. Keď je človek otrokom, nemá slobodu konania; slobodnú vôľu je spútaný a kontrolovaný vôľou a konaním druhých; ako jednotlivec, tak i rasa. Otroctvo nie je podmienkou vzťahujúca sa na žiaden vek alebo ľudskú rasu. Otroctvo bolo prijímaným spoločenským statusom, ktorý mal svoje miesto v sociálnej a ekonomickej štruktúre spoločnosti. Otrokov vnímali ako nástroje ich pánov a pred zákonom nemali žiadne osobné práva. Keďže niektorí páni sa usilovali prejavovať svoju absolútnu moc nad svojím "ľudským" majetkom, niektorí otroci boli vystavení brutálnym krutostiam.
Otrokárska spoločnosť bola spoločnosťou, v ktorej dochádzalo k privlastňovaniu výrobných prostriedkov, ako aj bezprostredných výrobcov – otrokov - otrokárom. Zakladala sa na práci otrokov vyrábajúcich materiálne statky na základe mimoekonomického prinútenia. Vznikla v lone prvotnopospolnej spoločnosti a predchádzala feudálnej spoločnosti. Otroci tvorili v každej spoločnosti základnú časť, ktorá bola na najnižšom stupni v hierarchii obyvateľstva. Bola zložená zo zajatcov, domorodých obyvateľov, zlodejov atď. Vo väčšine krajín tvorili ťažko pracujúcu vrstvu, ktorá rýchlo umierala. Trebalo ich často meniť a vďaka vojnám bol vždy dostatok otrokov. Právne postavenie otrokov sa vyvíjalo rozlične vo všetkých starovekých štátoch. Niekde sa mali lepšie ako slobodné obyvateľstvo čiže roľníci, ale naopak v Grécku predstavovali iba vec, s ktorou si majiteľ mohol robiť čo chcel. Postupne sa začali otroci búriť, ale väčšinou to dopadlo v ich neprospech.
Staroorientálne štáty
Spoločenský základ štátov východného typu tvorili dve hlavné triedy - otrokári a otroci. Postavenie týchto tried však nebolo totožné s postavením analogických tried v antickej spoločnosti. Z hľadiska spoločenského postavenia medzi slobodnými a otrokmi nejestvovali natoľko ostré rozdiely ako v antickom svete: vzhľadom na špecifický charakter štátov východného typu oblasť práv príslušníkov vládnucej triedy bola zmenšená o politické práva a v pomere k panovníkovi aj slobodné obyvateľstvo malo v istom zmysle postavenie otrokov a na druhej strane otrokom sa priznávali určité, i keď obmedzené, osobné a majetkové práva. Otroci vo východných štátoch boli síce považovaní z hľadiska práva za veci, bolo ich možné kupovať a predávať, prenajímať, prípadne uzatvárať ohľadom nich ďalšie právne úkony a za ich usmrtenie, resp. ublíženie na zdraví vznikala iba obdobná povinnosť ako pri zničení alebo poškodení veci, v porovnaní s antickými otrokmi však mali lepšie postavenie.
