Holokaust

Hitler načrtol svoj cieľ vytvoriť silný nemecký štát v knihe Mein Kampf, v ktorej opísal aj svoju predstavu o rasovej čistote a árijskej nadradenosti. Hľadanie nemeckého životného priestoru viedlo k fašistickej invázii do Poľska a ZSSR, a milióny východoeurópskych Židov padli do nemeckých rúk. Protižidovská legislatíva v predvojnovom Nemecku diskriminovala Židov; Hitler teraz začal uskutočňovať program ich masového vyvražďovania v každej krajine pod nemeckou kontrolou.

Hitler na svojej ceste k moci v dvadsiatych rokoch 20. storočia agresívne útočil na Židov: nielenže v nich videl hrozbu pre silné Nemecko, ale považoval ich aj za súčasť akéhosi sprisahania, ktoré zlomilo Nemecko počas prvej svetovej vojny a v konečnom dôsledku bolo zodpovedné aj za hanebnú versailleskú zmluvu. V tridsiatych rokoch 20. storočia žilo v Nemecku 500 000 Židov. Keď Hitler získal roku 1933 po zmocňovacom zákone neobmedzenú moc, politika ochrany nemeckého národa znamenala vlastne praktickú realizáciu protižidovskej ideológie obsiahnutej v Hitlerovej knihe Mein Kapmf. V školách sa pestovala predstava o historickom precedense židovského nepriateľa; na univerzitách boli zakázané teórie židovských intelektuálov, napríklad Alberta Einsteina. Od apríla 1399 nesmeli byť Židia zamestnaní v štátnej správe, vyhadzovali ich z univerzít a nemohli pracovať ako novinári. Od roku 1935 sa podľa norimberských zákonov Židia nesmeli sobášiť alebo mať sexuálny pomer s Árijcami, aby sa zachovala čistota germánskej rasy. Boli zbavení aj občianstva. Pokračovalo ich vylúčenie zo spoločnosti a roku 1938 nacisti zakázali Židom podnikať a zmocnili sa ich firiem. Židia boli nútení používať výlučne židovské osobné mená a od roku 1941 museli na identifikáciu nosiť na odeve žltú Dávidovu hviezdu.

Masové vyhosťovanie Židov, ktorí museli nechať v Nemecku svoj majetok, bolo ďalším prejavom nacistickej protižidovskej politiky. Nacistickí aktivisti beztrestne systematicky napádali Židov, synagógy a všetkých, čo boli podozriví zo spolupráce so Židmi. Židia neboli jediné obete: všetky skupiny obyvateľov, označené ako neželané, napríklad Rómovia či homosexuáli, boli vystavení tvrdému prenasledovaniu. Keď sa v dôsledku nacistickej zahraničnej politiky stupňovalo napätie v Európe, Hitler rázne varoval Židov. Obvinil ich z rozpútania prvej svetovej vojny a hrozil, že keď podnietia ďalšiu, bude to znamenať koniec židovskej rasy v Európe. Nacisti sa usilovali, aby sa tak stalo. Najviac židovského obyvateľstva žilo v Poľsku a po jeho okupácii roku 1939 sa do Hitlerových rúk dostal veľký počet Židov. Umiestnili ich v getách a mnohých odvliekli do koncentračných táborov, napríklad do Auschwitzu (Osvienčim). Spočiatku sa ešte nehovorilo o systematickom vyhubení židovského obyvateľstva v Európe, ale objavili sa návrhy na hromadné vysídlenie Židov z kontinentu. Ako možné miesto navrhovali Madagaskar.

V júli 1941 sa protižidovská politika zmenila. Po tom, ako sa Nemci zmocnili bývalých oblastí Poľska okupovaných Sovietmi i časti ZSSR, dostali sa im do rúk ďalší Židia. V tom istom mesiaci nariadil Göring pripraviť konečné riešenie židovskej otázky. Ťažko si však predstaviť – i keď neexistuje dokumentárny dôkaz - , že by to Göring urobil bez Hitlerovho súhlasu. Konečné riešenie znamenalo systematické vyhladzovanie židovského obyvateľstva v okupovanej Európe. Spočiatku to znamenalo, že špecializované jednotky SS, ktoré išli za Wehrmachtom, po dobytí nového územia metodicky popravovali celé židovské komunity – niekoľko desaťtisíc ľudí.