Náboženské vojny

Náboženské vojny

Prvý vojenský konflikt nastal v Nemecku, kde protestanti založili Šmalkaldský spolok na obranu proti katolíkom (na čele boli hessenské a saské kniežatá – Ján Fridrich)
Cisár Karol V. Habsburský sa snažil obnoviť cirkevnú jednotu v Nemecku no nastal konflikt medzi cisárom a protestantmi a v roku 1546 začala šmalkaldská vojna – ako prvá náboženská vojna:
- netrvala dlho
- 1547 – Karol V. zvíťazil (boli zajatí aj vodcovia šmalkaldského spolku)
- Karol V. poveril svojho brata Ferdinanda I. zvolaním ríšskeho snemu
- 1555 – snem v Augsburgu – augsburský náboženský mier – týkal sa len katolíkov a luteránov

Náboženské vojny vo Francúzsku

Vo Francúzsku sa ujali hlavne myšlienky Jána Kalvína – jeho prívrženci – hugenoti: Kalvinizmus sa vo Francúzsku šíril za vlády Františka I. (1515 – 1547), no hlavne za Henricha II. (1547 –1559). K hugenotom prešla rýchlo časť šľachty a na ich čelo sa postavil rod Bourbonovcov. Vodcovia katolíckej strany pochádzali z rodu Guisovcov. Medzi nimi sa zmietal kráľovský rod Valois, reprezentovaný poslednými kráľmi – bratmi Karolom IX. (1560 – 1574), ktorý na trón nastúpil ako 10 ročný a Henrichom III. (1574 – 1589).

Konflikty sa začínajú za vlády Karol IX., ktorý bol maloletý a vládla za neho jeho matka Katarína Medicejská. Na znak zmierenia medzi katolíkmi a hugenotmi – sobáš kráľovej sestry Margaréty s Henrichom Navarrským (predstaviteľ hugenotov). Tento sobáš mal zmieriť obe zápasiace skupiny, ale svadobná noc sa zmenila na masaker proti hugenotom, ktorí prišli na svadbu svojho vodcu. Do Paríža prišlo veľa hugenotov – Bartolomejská noc 23. augusta 1572 – v Paríži bolo zavraždených 3000 hugenotov a v celom Francúzsku 10 000. Po Bartolomejskej noci – nastávajú ďalšie vojny a týchto vojen medzi katolíkmi a hugenotmi bolo 8 – ôsma sa nazýva vojna troch Henrichov (Henrich III, Henrich Navarrský a Henrich Guise). Bola ukončená, lebo v roku 1589 bol zavraždený posledný Valois – Henrich III.

Na francúzsky trón nastúpil v roku 1589 Henrich Navarrský – nová dynastia Bourbonovcov (až do roku 1830). Henrich Navarrský dostal meno Henrich IV (1589 – 1610 – zavraždený). Bol výborným kráľom, dal štát do poriadku, nastolil mier a vládol absolutisticky. Aby ho Francúzi prijali, prestúpil na katolícku vieru. V roku 1598 v meste Nat vydal zákon – Nantský edikt – zrovnoprávňuje protestantov a katolíkov.

Nizozemská revolúcia

Dnešné Belgicko, Luxembursko a Holandsko
Holandská revolúcia bola prvou revolúciou v dejinách ľudstva. Prebehla v krajine, ktorá sa volala Nizozemsko. Od roku 1516 patrilo toto územie španielskej vetve Habsburgovcov a bolo rozdelené na 17 provincií, ktoré boli po hospodárskej stránke vyspelejšie ako Španielsko (najvyspelejšie bolo Flámsko (súkno), Brabantsko (Antverpy) a uvedomovali si, že zaostalejšie Španielsko žije na ich účet. Vznikali tu snahy oslobodiť sa z katolíckej – španielskej nadvlády. Hoci španielsky cisár Karol V. (1519 –1556) vydal niekoľko prísnych nariadení namierených proti protestantom, nedokázal zabrániť tomu, aby sa Kalvinove myšlienky rozšírili hlavne v severných provinciách. Karolov nástupca Filip II (1556 – 1598, syn Karola V) bol fanatický katolík a sníval o znovu zjednotení všetkých habsburských zemí a vytvorení svetovej katolíckej ríše, čo by stálo veľa peňazí a tie chcel získať v Nizozemsku.

Rozhodol sa ho zotročiť najprv nábožensky – násilne tu začal presadzovať katolicizmus. V roku 1565 vypuklo ozbrojené povstanie za náboženskú a politickú slobodu, ktoré prerástlo do revolúcie. Na čele vzbury stáli grófi Viliam Oranžský, Egmont a Hoorn. Proti vzbúrencom poslal v roku 1567 Filip II. generála vojvodu z Alby, aby situáciu riešil.
Vojvoda z Alby:
1. dal popraviť Egmonta a Hoorna (Viliam Oranžský utiekol)
2. revolúciu ale nepotlačil a tak proti nemu bojovali povstalci, ktorých nazývali gézi (žobráci) na mori aj na súši (morskí a lesní gézovia).

V roku 1579 severné nizozemské provincie zvíťazili a odtrhli sa od Španielska, vytvorili spoločný štát – Utrechtskú úniu – vytvorilo ju 7 provincií (Zeeland, Holland, Utrecht). Táto sa v roku 1581 premenovala na Spojené nizozemské provincie – Holandská republika (diplomaticky uznaná až v roku 1648). Jej prvým panovníkom sa stal Viliam Oranžský. Okrem neho stáli na čele štátu generálne stavy. Štátnym náboženstvom sa stal kalvinizmus. Južné provincie sa nepridali, zostali pod nadvládou španielskych Habsburgovcov. V roku 1581 bol zosadený Filip II. a vzniklo Holandsko.
30. ročná vojna (1618 – 1648)

Príčiny vypuknutia vojny:
• Snaha Habsburgovcov o hegemóniu (nadvládu) v Európe, snaha rozšíriť panstvo aj do iných európskych štátov
• Náboženské rozpory – katolíci vs. protestanti – tieto spory sa stali zámienkou pre uskutočnenie skutočných mocenských a ekonomických záujmov jednotlivých európskych štátov a šľachty.

Na jednej strane boli Habsburgovci (katolíci), ktorých podporoval pápež a poľský kráľ (finančne). Katolícka šľachta sa sformovala do Katolíckej Ligy, na ktorej čelo sa postavil bavorský vojvoda Maximilián I. Bavorský.
Na druhej strane bolo Nizozemsko, Anglicko, Dánsko, Švédsko, Francúzsko, České stavy a protestantská časť nemeckej šľachty, ktorá sa sformovala do Protestantskej Únie, na čele s Fridrichom V. Falckým.

Tridsaťročná vojna mala niekoľko fáz:
1. česká vojna (nazývaná aj české stavovské povstanie)
2. falcká vojna 1620 – 1623
3. dánska vojna 1625 – 1629
4. švédska vojna 1630 – 1632/35
5. švédsko-francúzska vojna 1635 – 1648

České stavovské povstanie (1618 – 1620)

Celoeurópsky konflikt vznikol z lokálneho konfliktu medzi českými stavmi a habsburským panovníkom Ferdinandom II. Predstavitelia českých stavov - šľachticov a mešťanov zosadili kráľa z českého trónu a zvolili si vlastného kráľa. Uskutočnila sa druhá pražská defenestrácia, keď z okien kancelárie na Pražskom hrade vyhodili cisárskych miestodržiteľov (Slavatu a Martinica). Bola to urážka panovníka, ktorú nenechal bez odozvy. České stavy sa tým otvorene postavili proti panovníkovi z rodu Habsburgovcov. Zostavili si svoju vládu tzv. direktórium a pripravovali sa na boj. Pomoc hľadali v protestantskej Európe – hlavne protestantskej únii. Stavy sa odhodlali aj k formálnemu zvrhnutiu Ferdinanda II. a za kráľa si zvolili Fridricha Falckého. Medzi oboma tábormi došlo k rozhodujúcej bitka 8. novembra 1620 na Bielej hore pri Prahe. České stavy boli porazené.

Fridrich Falcký ušiel z Čiech a v krajine začalo obdobie temna:
1. vládu v Čechách prevzal rakúsky miestodržiteľ
2. 27 účastníkov odboja bolo 21. júna 1621 popravených v Prahe na Staromestskom námestí
3. majetky vzbúrených šľachticov boli skonfiškované a pridelené tým, ktorí boli verní Habsburgovcom
4. upevnilo sa postavenie katolíckej cirkvi
5. protestanti boli prenasledovaní, a preto sa vysťahovávajú (exulanti)
6. Habsburgovci získali dedičné právo na český trón po meči a praslici

Druhé - falcké obdobie (1620-1625)

Ťažisko vojny sa po porážke českých stavov prenieslo na falcké územie, kde bol roku 1623 Fridrich Falcký porazený. Habsburgovci začali v Nemecku ofenzívu proti Protestantskej únii.
Španielsky a rakúsky Habsburgovci si pod zámienkou oživenia katolicizmu chceli podrobiť škandinávske zeme a zmocniť sa baltského obchodu.

Tretie - dánske obdobie (1625-1629)

Do vojny sa na strane protestantov zapája dánsky kráľ Kristián IV. Stal sa vedúcim činiteľom v tejto fáze vojny. Na čele habsburských vojsk stál český šľachtic a výborný vojvodca Albrecht z Valdštejna, ktorý sa podpísal na porážke protestantského Dánska a obsadil severné Nemecko.

Štvrté - švédske obdobie (1630-1635)

Protihabsburskú koalíciu viedol tentoraz švédsky kráľ Gustáv II. Adolf (ako obranca protestantov voči katolíkom). Jeho spojencami bolo Francúzsko a Nizozemsko. Gustáv Adolf mal obrovské úspechy, švédske vojská sa dostali hlboko do Nemecka a do Prahy, obsadili časť Čiech. V tejto priaznivej chvíli chcel Albrecht z Valdštejna získať český trón pre seba a začal vyjednávať so Švédmi. Habsburgovci ho pre zradu dali roku 1634 zavraždiť v Chebe. Roku 1632 porazili Habsburgovci Švédov v bitke pri Lútzene (padol tu aj Gustav Adolf).
Piate - švédsko-francúzske obdobie (1635-1648)

Vstupom Francúzska do vojny sa boje preniesli z Nemecka aj na územie Talianska, Španielska a Španielskeho Nizozemska. Francúzsko, ktoré sa vďaka šikovnej politike kardinála Richelieua dlho dokázalo držať bokom, napokon vstúpilo do vojny proti cisárovi a Španielom na strane Švédska a v poslednej fáze rozhodujúcim spôsobom ovplyvnilo jej priebeh.

Vestfálsky mier a jeho dôsledky:

Bojujúce krajiny boli vyčerpané dlhotrvajúcimi bojmi, preto sa rozhodli rokovať o mieri.
24. októbra 1648 sa Tridsaťročná vojna skončila podpísaním Vestfálskeho mieru, keď Habsburgovci v meste Munster uzavreli mier s Francúzskom a v meste Osnabruck so Švédskom.

Znamenal:
- Obnovenie platnosti augsburského mieru.
- Švédi získali ústie Odry, Labe, Wesery.
- Francúzsko získalo od Habsburgovcov územie Alsaska a mestá Méty, Toul a Verdun.
- Vládcovia (asi 300) drobných štátikov Nemecka mohli na svojom území suverénne vládnuť a mohli uzavrieť spojenectvo so zahraničnými mocnosťami, ak to nebolo v rozpore so záujmami cisára a ríše.
- Bola uznaná nezávislosť Švajčiarska a Holandska

Koniec tridsaťročnej vojny našiel Európu vyčerpanú, ožobráčenú a vyľudnenú. Hlboký rozvrat zasiahol víťazov aj porazených. Najväčšmi postihnutá bola stredná Európa. Porazenými sa stali Habsburgovci, z vojny najviac vyťažilo bourbonovské Francúzsko. Vestfálsky mier značne zmenil dovtedajší pomer síl v Európe a Francúzsko začalo hrať úlohu prvej veľmoci. Hrôzy vojny sa ho dotkli pomerne málo a mier s cisárom mu otvoril cestu k nebývalému rozkvetu. Habsburská nadvláda v Nemecku sa zlomila, posilnilo sa postavenie Švédska a Holandska v úlohe ďalších rozhodujúcich mocností. Napriek porážke a strate vplyvu v Nemecku si Habsburgovci pevne pripútali dedičné krajiny, medzi ktoré patrilo aj České kráľovstvo.