Kresťanstvo v Ríme

Prvé stopy kresťanstva v Ríme

Skôr, ako vystúpili prví kresťanskí apologéti na obranu kresťanov so svojimi spismi, kresťania v Ríme písali svoju druhú apológiu v katakombách, kde pochovávali svojich mŕtvych a svojimi nápismi na hroboch vyznávali svoju vieru a nádej vo večný život. Svojou vierou vyjadrovali tichý protest proti štátnemu pohanskému náboženstvu a nepriateľstvu, ktorým sa tento svet pohastva staval voči nim. Pri hroboch mučeníkov sa zhromaždovali, aby sa posilnili vo svojej viere a povzbudili k vernosti ku Kristovi, a tak si uchovali svoju kresťanskú vieru. Týmto postojom zachovali svoje svedectvo, zapísané na náhrobných nápisoch, nástenných maľbách i sarkofágoch, budúcim generáciam. Tieto svedectvá odhaľuje a sprístupňuje kresťanská archeólogia, ktorej počiatky siahajú do druhej polovice 16. storočia.

Kresťanská argeólogia sa najprv zaoberala životom prvých kresťanov na základe hmotných aj písomných prameňov. Neskôr sa však táto disciplína začala viac sústrediť na štúdium vecných pamiatok a starovekých kresťanských monumentov.

Rím v dobe zrodu kresťanstva

S kresťanstvom je nerozlučne spätý Rím. Okrem Ríma aj ostatné staroveké mestá ako napr. Jeruzalem, ktorý je kolískou kresťanstava, ale i Carihrad, Antiochia, Korint, Solún a iné, sú tesne späté s kresťanstvom. Budeme si všímať všetky zaujímavé nálezy z týchto oblastí, no naša pozornosť sa predovšetkým bude sústrediť na Rím. Totižto otázky súvisiace s týmto mestom sú vrcholne dôležité. Bol sv. Peter naozaj v Ríme? Skutočne bol prvým biskupom Ríma a aj tam zomrel mučeníckou smrťou? Tieto otázky nie sú náhodné. Martin Luter totiž tvrdil, že sv. Peter nikdy nebol v Ríme a nezomrel mučeníckou smrťou, potom primát Rímskeho biskupa je vážne spochybnený. Môžeme po toľkých stáročiach s istotou potvrdiť prastarú tradíciu, že sv. Peter zomrel mučeníckou smrťou v Ríme a, že sa skutočne tam nachádza jeho hrob? Zodpovedať takéto otázky a riešiť podobné úlohy si kladie pred seba kresťanská archeólogia, ktorá chce predovšetkým vyniesť znovu na povrch doklady o živote a zmýšlaní kresťanov. Poukazuje na veľké svedectvo, ktoré vydali kresťania starovékemu antickému svetu o svojej viere.

Postavenie kresťanov v prvých storočiach v období Ríma

O počiatkoch kresťansva sa dozvedáme už zo samostatných evanjeliových správ. Svätý Lukáš evanjelista píše: „ V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta spísať celý svet“, aby týmito slovami uviedol narodenie Ježiša Krista a mohol tak tento historický fakt pevne ukotviť v historikej dobe. Bolo to teda za vlády cisára Augusta, ktorý bol prvým rímskym cisárom (27 pred Kr. – 14 po Kr.). Vládol pevnou rukou a ukončil dlhé obdobie občianských vojen. Bol Caesarovým dedičom, vlastným menom sa nazýval Gaius Iulius Caesar Octavianus. V 31. roku pred Kr. Octavianus bojoval proti Marcovi Antoniovi a v námornej bitke pri Actiu, na západnom pobreží Grécka, nad Antóniom zvíťazil. Marcus Antonius a jeho milenka, egyptská kráľovna, spáchali samovraždu a Octavianus sa stal absolutným vládcom Rímskej ríše. V roku 27 pred Kr. mu udelili čestný titul „ Augustus“ – Vznešený, čo potvrdil i senát udelením osobitných právomocí.

Neskôr zísakal aj ďalšie mimoriadne právomoci, ale vždy dbal o to, aby mu ich senát odhlasoval, aby sa nedotkol republikánskeho cítenia. Predsa však za jeho vlády senát úplne stratil politickú nezávislosť a stal sa iba administratívným orgánom. Horné vrstvy však uvítali nový režim, pretože priniesol mier, stabilitu a možnosť prosperity. Taktiež i v provinciách, ktoré veľmi trpeli občianskými vojnami, oslavovali Augusta ako záchrancu a dobrodinca. V celej ríši vznikol kult cisára. Augustovo panovanie charakterizovali víťaztvá v zahraničí a mier doma. Toto obdobie je charakterizované ako rímsky zlatý vek, v ktorom sa darilo obchodu a poľnohospodárstvu, rozvíjal sa mestský život a prekvitalo umenie. Negatívnou stránkou však bolo potlačenie politickej opozície a slobody prejavu. Toto je stručná charakteristika svetovládnej Rímskej ríše v období, v ktorom vstupuje do tohto sveta Ježiš Kristus.

Rímske náboženstvo

Keď Rimania premohli Etruskov, priniesli si víťazoslávne do Ríma aj ich bohyňu Juno. Zo všetkých miest, kde si Rimania podmanili národy, prinášali si do Ríma aj ich bohov. Rímsky Pantheon sa stále viac napĺňal, takže v cisárskej dobe mohol Plínius napísať tieto slová: „ Náš národ je tak zaľudnený bohom, že ľahšie je v ňom stretnúť sa s bohom ako s človekom“. Podľa Varonovho katalógu mal Rím až 30 000 úradne uznaných božstiev, z ktorých však mnohé časom vyšli z módy. Vyššie triedy prejavovali voči náboženstvu istý skeptizmus a väčšiu dôveru mali vo filozofiu. Často sa vyskytovala v naboženskom prejave aj chrámová prostitúcia a pod kepienkom prejavovania úcty božstvám sa konali spustlé, nemravné orgie.